VIII. ŽIVOT & SMRŤ


ZJAVENIA, PRÍZRAKY, ČI NESPOKOJNÍ DUCHOVIA?

Čo na to veda?
Čo na to pán farár?


Svedectiev o zjaveniach, duchoch apod. je už zozbierané obrovské množstvo. Veď pomaly už každý týždenník, každý ženský časopis má -minimálne na jednu stranu - zaradenú rubriku na tému "spontánne stretnutia s duchmi" ("Neuveriteľné svedectvá", "Hlasy zo záhrobia", "Predzvesti smrti" apod.).

V roku 1965, pár dní po Dušičkách, sa v porterskom okrese na opustenej kamenistej ceste medzi mestami Chesterton a Liberty v Indiane objavila Pani z lesa. Pani z lesa bola už v tomto kraji známa dlho. Miestni ľudia hovoria, že pred niekoľkými rokmi údajne zahynula akási žena v močiari spolu s dieťaťom (údaje o spôsobe smrti sa rôznia). Duch mŕtvej ženy sa odvtedy zjavuje v bielom odeve, bez tváre, v náručí drží dieťa a blúdi po lese, kde došlo k tej nešťastnej smrti. Na neopatrných chodcov nástojčivo volá: "Zachráňte moje dieťa!" a škriabe na okná áut. Tento duch ženy bez tváre vyvolal snáď najväčšiu a najnebezpečnejšiu honbu na ducha v histórii. Na ducha totiž zorganizovalo lov veľké množstvo ozbrojených mladých ľudí, a hrozilo, že niekoľko z nich sa postrieľa medzi sebou. Lovci prestali, až keď bolo niekoľko z nich zatknutých.

Existujú aj zaujímavé historky o stretnutiach s prízrakmi mníchov. Istý policajný dôstojník z cookského okresu rozprával, že koncom roku 1977 stretol skupinu tajomných postáv motajúcich sa po cintoríne v mníšskych sutanách. Keď na ne zavolal, aby vyšli von, vôbec si ho nevšímali. Vzal si teda z auta pušku, vbehol na cintorín a prenasledoval ich. Vybehol tesne za nimi na vrcholec kopca, kde stojí kostol. Keď tam dobehol, mnísi záhadne zmizli...

Resurrection Cemetery je najväčší cintorín v celých Spojených štátoch. Sú tam tisíce hrobov a jeden "veľmi pôsobivý duch": duch "Resurrection Mary", pôvabnej plavovlásky poľsko-amerického pôvodu, asi 170 cm vysokej, s modrými očami a s vlasmi padajúcimi až na plecia. Vídavať ju v bielych plesových šatách z tridsiatych rokov. Svedectvo o nej už podali mnohí ľudia, ktorí ju videli za rôznych okolností - priamo na cintoríne, v okolí cintorína, ba dokonca aj na tanečnom večierku. Istý Jerry Palus totiž navštívil v roku 1939 tanečnú zábavu v Liberty Grove, kde celý večer pretancoval s atraktívnou mladou blondínkou. Keď potom ponúkol dievčine, že ju odvezie domov, dievčina súhlasila. Po ceste mu kázala zastaviť auto, a povedala mu: "Na tomto mieste musím prejsť cez ulicu. Vy za mnou nemôžete." Jerry nechápal, pretože jediné miesto naproti bol cintorín - Resurrection Cemetery. Dievčina vystúpila z auta, rozbehla sa k zamknutým cintorínskym vrátam a zmizla skôr, ako k nim dobehla. Až vtedy Jerry pochopil, prečo dievča, s ktorým celú noc tancoval bolo také studené na dotyk. Bol to chlad smrti - chlad mŕtveho tela...

Istému chlapovi sa zase snívalo, ako ho jeho priateľ, ktorý spal v neďalekom hostinci, prosil, aby ho zachránil, pretože ho chce majiteľ hostinca zavraždiť. Neskôr, v ďalšom sne sa mu zjavil znova, avšak už mŕtvy, a prosil ho, aby jeho smrť pomstil. Povedal mu, že jeho telo je skryté vo voze. Keď ráno prišiel k hostincu, našiel znetvorené telo svojho priateľa zakryté vrstvou slamy v káre, tak ako sa to od neho dozvedel vo sne.

Pani Mary Clarková sedela na záhrade svojho domu na Barbadose, keď k nej pristúpila černošská pestúnka jej osemnásťmesačného dieťaťa a spýtala sa jej: "Pani, kto bol ten pán, ktorý s vami pred chvíľou hovoril?" "Nikto so mnou nehovoril", odpovedala jej. "Ale áno, hovoril, taký vysoký bledý pán vás oslovil, ale vy ste k nemu neboli veľmi zdvorilá a vôbec ste mu neodpovedali." Keď sa pani rozhnevala, pestúnka ju poprosila, aby si zapísala dátum, pretože si je istá, že ona niečo videla. Urobila to a o pár dní sa dozvedela, že zomrel jej brat v Tobagu. Zaujímavé ale bolo, že ho nevidela ona, ale pestúnka - cudzí človek. Tvrdila, že sa veľmi usiloval, aby si ho pani všimla.

Istá pani (mimochodom, od rána sa cítila akási deprimovaná), keď sa v kuchyni odrazu otočila, zbadala pár krokov od nej stáť jej brata. Padal dopredu a nohy mal zviazané povrazom. Čaj jej vypadol z ruky, zakryla si tvár a vykríkla: "Bože, Ed sa utopil." Naozaj sa utopil šesť hodín pred tým. O podobných strašidelných zážitkoch s duchmi sa rozpráva po celom svete. Niektorí klasickí duchovia sa zjavujú preto, aby bola ich smrť pomstená, iní zrejme preto, že túžia byť dôstojne pochovaní. Istý duch strašil dovtedy, kým si niekto nespomenul, že na mieste jeho výskytu kedysi bez akýchkoľvek ceremónií bola zahrabaná mŕtvola neznámeho muža. Keď nad miestom "hrobu" dodatočne urobili príslušné pohrebné obrady, duch zmizol.

Pánovi Towesovi sa zjavil duch jeho priateľa, sira Georga Villiersa, otca prvého vojvodu z Buckinghamu, a na jeho prekvapenie mu povedal: "Áno, som mŕtvy, ale nemôžem odpočívať v pokoji kvôli mrzkostiam a ohavnostiam môjho syna pri dvore. Zjavujem sa ti, aby si mu o tom povedal, varoval ho a odvrátil od jeho mrzkostí". Keď sa pán Towes zdráhal s tým, že mladý vojvoda mu neuverí a bude ho mať za blázna, duch sira Georga povedal: "...chod k nemu odo mňa a povedz mu o znamienku, ktoré má na skrytom mieste, o ktorom vie iba on sám". Pán Towes tak urobil a keď sa vrátil domov po tom, ako sa mu vojvoda vysmial, navštívil ho duch znovu. Tentoraz mu povedal: "Vojvoda bude prebodnutý presne o štvrť roka; A ty ho prežiješ o pol roka. Pred smrťou ťa bude varovať krvácanie z nosa". Stalo sa.

Známe sú fotografie z katedrály vo Winchestri, na ktorých je vyfotografovaný oltár. Pri vyvolaní jedného zo záberov sa na ňom zjavila rozmazaná skupina postáv v stredovekých kostýmoch. Svedkovia tvrdia, že v čase fotografovania oltára nestál v dosahu objektívu nikto, a odborníci vyhlásili fotografie za pravé. O čo išlo?


Čo na to bádatelia?

Zjavenie je vraj jeden druh duchov. Niečo iné sú strašidlá. Zjavenie vidno len raz, vyzerá hmotne, je trojrozmerné, vrhá tieň, odráža sa v zrkadle, prispôsobuje sa svojmu okoliu a prirodzene komunikuje.

Strašidlo sa zjavuje viackrát, neprejavuje nijakú spojitosť s daným okolím a nič si nerobí z toho, ak ho niekto sleduje. Strašidlá po čase akoby slabli (akoby im dochádzali batérie). Názor filozofa H. H. Pricea je, že existuje čosi ako psychický éter a strašidlo je vlastne "reprodukcia" tohoto éterického záznamu.

So zjaveniami je to iné. Jednorázové zjavenia nie sú nezvyčajné, ak sa tí, ktorí sa zjavia, nachádzajú v istom kritickom stave, ak sú chorí, zomierajú alebo práve zomreli. Spoločnosť pre parapsychologický výskum zozbierala obrovské množstvo príbehov o stretnutiach s duchmi, ktoré sa zatiaľ nedajú nijako vysvetliť. Podľa komisie SPR sa dajú ohlásené prípady rozdeliť do rôznych skupín. Napr. zjavenia tých, ktorí zomreli dávnejšie sú prízraky, známe sú tzv. "krízové zjavenia", vyskytujú sa žalujúci sa duchovia, duchovia nespokojní, ukrivdení, ale aj ochraňujúci a varujúci...



Čo na to veda?

O obrovských rezervách vo využití mozgu vieme, preto je najprirodzenejšie hľadať vysvetlenie týchto javov práve tu. Všetky živé bytosti sú výrazne citlivé aj na ten najmenší impulz energie. Zjavenia môžu byť halucinačné javy na strane prijímateľa vyvolané príjmom mimoriadne silných emócií, a podvedomé telepatické posolstvá príbuzným či priateľom zo strany obete. Naše vizuálne schopnosti majú pravdepodobne veľmi úzku spojitosť s podvedomím. Zatiaľ nič nie je vedecky dokázané.

Treba mať však na pamäti, že fenomén zjavení, duchov, strašidiel, prízrakov, preludov atď. sa oveľa ľahšie bagatelizuje, ako vysvetľuje. Otázka "Veríte v tieto veci?" je neseriózna, kým jej nepredchádza otázka "Čo o nich viete?". Je prirodzené, že niektoré svedectvá sú púhymi výmyslami, a nakoľko táto téma má nesporne svoje čaro a je mimoriadne zaujímavá, šírili sa príbehy o "mátohách" ústnym podaním, pričom sa samozrejme menila aj ich pôvodná podstata. Sú svedectvá, ktoré nie sú hodné dôvery napríklad preto, že sa odohrali v halucináciách, prípadne v horúčkovitých stavoch alebo v labilnom, ilúziám prístupnom stave medzi spánkom a bdením.

Stáva sa, že to, čo je považované za zjavenie alebo vyčíňanie duchov sa vysvetlí ako úplná prirodzenosť - napr. dieťa zabudne píšťalku v škáre muriva domu, čo zapríčiní vysťahovanie vystrašených nájomníkov, pretože v dome straší. Píšťalka totiž začne "kvíliť" už aj pri trochu silnejšom zafúkaní vetra.

Odnepamäti však oveľa častejšie "duchov" využívajú podvodníci rôzneho druhu. Charles Mackay, vo svojej knihe "Celkom obyčajné falošné predstavy ľudí a šialenstvo davu" opísal príbeh šiestich mníchov, ktorých francúzsky kráľ veľkoryso ubytoval vo veľkom dome v Chantilli. Neskromným mníchom sa to však málilo a rozhodli, že by dali radšej prednosť bývaniu v kráľovskom paláci. Odvtedy sa v paláci začali diať čudné udalosti; bolo počuť rôzne kvílenia, výkriky, rinčanie reťazí, zjavovali sa farebné svetlá a strašný prízrak s dlhou bielou bradou a hadím chvostom vykúkal z okna a strašil okoloidúcich. Mnísi sa samozrejme prihlásili, že palác zbavia strašidla, ak potom budú môcť v ňom bývať. Kráľ s ich návrhom súhlasil a len čo sa podpísala a zapečatila darovacia listina, strašiť záhadne prestalo.

Nejedna fara už tiež získala na popularite vďaka údajným tajomným úkazom (napr. fara v Borley). Čo sa týka odfotografovaných duchov v katedrále vo Winchestri, dnes pomocou fotomontáže vieme urobiť záber, ako súčasný šéf OSN drží na rukách Lenina, keď mal osem rokov...


Čo na to pán farár?

Je to predsa dôkaz o zázračnej moci Boha. Pri tejto príležitosti cíti pán farár potrebu obhajovať Ježišovo zmŕtvychvstanie a dokazovať, že nešlo o zjavenie. Poukazuje na Bibliu, ktorá hovorí, že jeho mŕtve telo zmizlo z uzatvoreného hrobu v prvú nedeľu po ukrižovaní, hneď v ten deň ho videli jeho nasledovníci a počas ďalších šesť týždňov stovky ďalších ľudí. V Biblii sa jasne hovorí, že Ježiš nebol zjavením. On svojim zmŕtvychvstaním vytvoril novú kvalitu života, ktorý sa nekončí fyzickou smrťou...


Zdroj: LITERATÚRA



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com