imageimageimageimageimageimageimage



Tomáš Akvinský - Päť ciest

08.05.2011


Ak chceme pochopiť stredovek, musíme si predstaviť svet veľmi odlišný od toho nášho dnešného. Keby ste žili v stredoveku, verili by ste, že Slnko obieha okolo Zeme a Zem predstavuje stred celého vesmíru. Verili by ste, že svet bol stvorený za šesť dní, ako sa píše v biblii, v knihe Genesis. Verili by ste vo "veľký reťazec bytia", ktorý sa začína bohom, a postupuje cez anjelov dole až k najnižším formám živočíšneho a rastlinného sveta, kde človek tvorí stred medzi smrteľným a božským. Verili by ste, že vesmír má pevný poriadok a všetko má v ňom svoje miesto. Kruhový pohyb nebeských telies sa riadil matematikou a vyučovanie bolo založené na klasických gréckych a rímskych autoroch.

V stredoveku väčšia časť Európy, vrátane Británie, Francúzska, Talianska a Nemecka, používala latinčinu ako medzinárodný jazyk. Najmocnejšími inštitúciami boli Svätá ríša rímska a rímskokatolícka cirkev. Cirkev a kresťanská viera určovali všetky stránky ľudského života.

V tomto období vznikli prvé univerzity. Parížska univerzita, pôvodne škola pri Katedrále Notre-Dame, bola schválená pápežom v roku 1215. Ďalšie univerzity vznikali v Španielsku a Taliansku, v Oxforde a Cambridgei boli ustanovení prví rektori. Študovalo sa podľa rovnakých osnov siedmich "slobodných umení", ktoré tvorili gramatika, logika, rétorika, aritmetika, geometria, hudba a astronómia. Najvýznamnejším centrom pre štúdium filozofie a teológie sa stala parížska univerzita.

Pre filozofiu stredoveku bol najväčšou autoritou Aristoteles. Tomáš Akvinský sa naňho odvolával častejšie než na Bibliu. Aristotelove spisy sa zachovali vďaka učencom prvého až šiesteho storočia nášho letopočtu. Záujem o jeho diela ožil v ôsmom storočí v Byzancii, v dvanástom storočí boli preložené do latinčiny a rozšírili sa po celej Európe. Po počiatočnej nedôvere zo strany cirkvi - Aristotelove diela totiž prinášali podozriví učenci a moslimskí komentátori - si jeho veda a filozofia získala na Západe nesporné prvenstvo na štyri storočia.

Situácia sa postupne menila, strediská učenosti sa stále viac presúvali z kláštorov na univerzity. Filozofia tohto obdobia sa nazýva scholastika (latinsky schola, t.j. škola), lebo ju vyučovali učenci (scholastici) na stredovekých univerzitách. Odvtedy filozofia našla svoj prirodzený domov na univerzitách a stále menej ju spájali výlučne s cirkvou.


Tomáš Akvinský

Najvýznamnejším scholastikom bol Tomáš Akvinský (okolo 1225-1274), zakladateľ smeru, ktorý je známy pod názvom tomizmus. Jeho dielo malo nesmierny význam. Vďaka nemu vtedajší učenci spoznali a osvojili si Aristotela, ktorý tak nahradil Platóna. Akvinský vypracoval rozsiahly metafyzický systém s celým súborom odborných pojmov. Sformuloval slávnych "päť dôkazov" božej existencie a zaoberal sa problémom náboženského jazyka - tým, ako môžeme hovoriť o bohu zmysluplne. Vypracoval doktrínu transsubstanciácie, zmienenej na lateránskom koncile v roku 1215. Otázka transsubstanciácie sa týka svätého prijímania u kresťanov, podľa ktorých sa chlieb a víno v tomto obrade mení na Kristovo skutočné telo a krv. Encyklikou pápeža Leva XVIII. sa Tomáš Akvinský stal "oficiálnym" teológom rímskokatolíckej cirkvi. Ak je skvelým symbolom stredoveku katedrála - pevná, odvážna a trvalá stavba, potom je rovnako výstižné pre túto dobu i dielo Tomáša Akvinského.

Tomáš Akvinský bol svätec, mystik, teológ a metafyzik. Narodil sa v roku 1225 pri Neapole ako syn grófa z Aquina. Chodil do školy spravovanej benediktínmi v známom kláštore v Monte Cassino a potom študoval na univerzite v Neapole. Tam sa v roku 1244 stal dominikánom - členom novozaloženého (chudobného) mníšskeho rádu. Jeho rodina tým bola pobúrená a uniesla ho, Tomáš však zostal pevný v rozhodnutí ísť svojou vlastnou cestou.

V štúdiách pokračoval v Paríži a v Kolíne u Alberta Veľkého. Tomáš bol robustný, ťažkopádny muž a ostatní študenti ho prezývali "nemý vôl". Jeho talent však nikto nespochybňoval a Albert Veľký o ňom vyhlásil: "Tento nemý vôl raz svojím bučaním zaplní celý svet." V roku 1254 sa vrátil do Paríža, kde sa o dva roky neskôr stal riadnym profesorom. Vyučoval v Paríži a v Taliansku až do svojej smrti. Zomrel v roku 1274 cestou na lyonský koncil. V Paríži a v Oxforde jeho učenie odsúdili a oficiálne ho znovu povolili až päťdesiat rokov po Tomášovej smrti. V roku 1323 bol vyhlásený za svätého. V decembri roku 1273 mal pri omši zvláštny zážitok - možno vizionársky, možno to bol nervový kolaps - po ktorom prestal písať. Keď ho žiadali, aby pokračoval, povedal svojmu tajomníkovi: "Nemôžem, všetko, čo som napísal, mi teraz pripadá ako prázdna slama."

Dielo, ktoré po sebe zanechal, je impozantné: len jeho Summa theologica obsahuje viac ako dva milióny slov. Celé svoje dielo napísal v priebehu dvadsiatich rokov.

Najvýznamnejšími prácami Tomáša Akvinského sú Summa contra gentiles (Suma proti pohanom), písaná pre tých, ktorí nežijú v kresťanskej viere, a Summa theologica, písaná pre kresťanov, predovšetkým pre mladých mníchov študujúcich teológiu.

Jeho latinčina je hutná, ale jasná. Usiloval sa vyjadrovať jasne a presne, čo bolo typické pre stredovek. Takýto štýl dáva filozofii Tomáša Akvinského moderný ráz i v dnešnej dobe, keď sa záujem o filozofiu opäť úzko spája so záujmom o jazyk.

Pri čítaní Tomáša Akvinského nesmieme zabúdať, že:

  • Tomáš Akvinský nemal rád Platóna a odmietal Anselmov ontologický dôkaz. Menšími úpravami prispôsobil Aristotela potrebám cirkvi. Priniesol nový štýl myslenia, vhodný pre novú dobu. Jeho filozofia vychádzala zo skutočného sveta, nie z ideí v mysli.
  • Tomáš Akvinský bol kresťan, presvedčený o tom, že štúdiom filozofie možno dospieť k potvrdeniu kresťanského učenia. Aj keď oddeľoval rozum od zjavenia, veril, že v zjavení nie je nič, čo by mohlo byť v rozpore s rozumom. Bol presvedčený, že kresťanská viera predstavuje záruku pre filozofiu rovnako, ako filozofia znamená záruku pre kresťanskú vieru.
  • Tomáš Akvinský bol človekok stredoveku. Veril, podobne ako jeho súčasníci, že rozum podlieha viere, príroda Božej milosti, filozofia teológii a štát cirkvi.

Domnieval sa, že správna filozofia môže objasniť teológiu. Pripisoval rozumu osobitý význam a veril, že filozofia môže odhaliť niektoré - i keď nie všetky - pravdy kresťanskej viery. V diele Tomáša Akvinského sa preto rozum a viera začínajú oddeľovať. Tomáš sa domnieval, že jeho systém je podobný dvojpodlažnému domu, ktorého základom a prvým podlažím je Aristotelova filozofia a jeho zavŕšením katolícka teológia, pridávajúca stavbe druhé poschodie a strechu.

Dôraz, ktorý kládol Tomáš Akvinský na rozum, viedol k postupnému rozpadu jednoty "prirodzeného" rozumu a "nadprirodzenej" viery. Podľa neho rozum dokáže odhaliť určité množstvo právd o bohu, ale napríklad učenie o Trojici a o vtelení možno pochopiť len prostredníctvom zjavenia. Ďalšia cesta rozumu viedla cez stredovek, renesanciu a reformáciu k osvietenstvu a ďalej k modernému, samostatne uvažujúcemu človeku.


Päť ciest

Tomáš Akvinský začal formulovaním troch otázok: Je existencia boha samozrejmá? Možno ju dokázať? Existuje boh? Tomáš bol presvedčený, že existencia boha nie je samozrejmá. Človek nedokáže opísať boha rovnako, ako dokáže opísať nejaký predmet vo svete: nemôže sa ho dotknúť, nemôže ho vidieť, cítiť či počuť. Zároveň bol však presvedčený o tom, že premýšľanie o prirodzených črtách sveta poskytuje značné množstvo dôkazov o božej existencii. Jeho dôkazy vychádzali z každodennej ľudskej skúsenosti a pozorovania. Na rozdiel od Anselma Tomáš Akvinský neveril, že na preukázanie existencie boha stačí pochopiť, čo pojem boha znamená. Odmietol Anselmov platónsky apriórny dôkaz vychádzajúci z rozumu a sústredil sa na päť Aristotelových aposteriórnych dôkazov, ktoré vychádzali zo skutočného sveta.

Tomáš uzatvára svoje uvažovanie slovami:

Vedomie božej existencie nie je nám dané prirodzeným spôsobom, jasne a osobitne. Prirodzene je človeku dané iba to, po čom túži, a človek prirodzeným spôsobom túži po blaženosti, ktorú môže nájsť len u boha. To však nie je, stručne povedané, vedomie božej existencie o nič viac ako vedomie o tom, že niekto prichádza, neznamená, že vieme o príchode Petra, aj keď prichádza práve Peter. V skutočnosti mnohí za najvyššie dobro prinášajúce blaženosť považujú bohatstvo, rozkoš alebo niečo podobné.

Inými slovami, existencia boha nie je samozrejmá. Tomáš tak odmietol spolu s platonizmom i myšlienku, že od jednotlivej pravdy sa postupne môžeme dostať až k najvyššej pravde, ktorú potom budeme nazývať bohom.

Tomáš pokračoval výkladom piatich ciest alebo dôkazov božej existencie. Slovo demonstratio, ktoré použil pre dôkaz, označuje pevnosť a nezvratnosť:

Prvá cesta sa sústreďuje na problém pohybu vo svete: "Ak je teraz niečo v pohybe, potom musí byť niečím pohybované," píše Tomáš. Potom sa vracia k Aristotelovmu nehybnému hýbateľovi a svoju úvahu končí takto: "Ak nebude ruka hýbať palicou, ani palica nebude hýbať ničím. Musíme teda nutne dospieť k nejakej prvej príčine alebo prvému pohybu, čím už nepohybuje nič iné, a každý to nazýva bohom."

Druhá cesta sa sústreďuje na existenciu príčiny a účinku vo svete. "Ak vyradíte príčinu, vyraďujete ním aj jej účinky, takže bez prvej príčiny by nebolo ani poslednej ani prostrednej." Tomáš Akvinský neveril v nekonečnú reťaz príčin a účinkov siahajúcu späť až do nekonečna: "Musíme teda predpokladať určitú prvú príčinu, ktorú všetci nazývajú bohom."


Tomáš Akvinský "...bez prvej príčiny by
nebolo ani poslednej
ani prostrednej."

Tomáš Akvinský


Tretia cesta sa týka idey bytia a nebytia vo svete. Veci existujú, no nemusia existovať. Navyše, bol čas, keď neexistovali, a bude čas, v ktorom prestanú existovať. "Všetko však nemôže byť takéto, pretože vec, ktorá nemusí byť, niekedy nebola, a keď všetky veci nemusia byť, potom niekedy pred časom nebolo žiadnej veci." Podľa Tomáša, ak všetko vo svete môže a nemusí existovať, potom nevyhnutne musela existovať doba, keď neexistovalo nič. Nič nemôže pochádzať z ničoho. "Musíme teda predpokladať niečo, čo musí nevyhnutne byť, a túto nevyhnutnosť nemá v ničom inom než v sebe samom; v skutočnosti ono samo je príčinou, že iné veci musia byť." Pre Tomáša Akvinského, ako aj pre Anselma existencia predmetov vo svete je kontingentná (môžu, ale nemusia existovať), len existencia boha je nevyhnutná (boh musí existovať). Ak by boh neexistoval, potom nič nemôže existovať, lebo stvorenie, aby vôbec mohlo existovať, je závislé od nevyhnutnej existencie boha.

Štvrtá cesta sleduje stupne dobra a dokonalosti vo svete. "Napríklad veci sú tým teplejšie, čím sú bližšie k niečomu, čo je ešte teplejšie. Existuje teda niečo, čo je najpravdivejšie, najlepšie a najvznešenejšie, čiže najvyššie vo svojom bytí. Lebo Aristoteles hovorí, že najvyšším súcnom je to, čo je najpravdivejšie."

Piata cesta ukazuje poriadok a ciele v prírode. "Lebo ich správanie sa takmer nemení a takmer vždy dosahujú to, čo je najlepšie; to svedčí o tom, že skutočne smerujú k cieľu a nedosahujú ho náhodou. Nemajú poznanie, ktoré ich vedie k cieľu, môžu však k nemu smerovať pokiaľ ich riadi niekto, kto poznáva a chápe; šíp si napríklad vyžaduje lukostrelca. V prírode teda všetko má nejaký cieľ, ku ktorému ho vedie niekto chápajúci, a to nazývame "bohom".


Dôkazy Tomáša Akvinského sú vzájomne prepojené a silne sa opierajú o Aristotelovu prvú príčinu a nehybného hybateľa. Predstavovali základ pre dôležitý dôkaz účelného usporiadania sveta podľa zámeru nadprirodzenej bytosti, teologický dôkaz božej existencie formulovaný Williamom Paleym (1743-1803), podľa ktorého svet je ako starostlivo skonštruované hodiny a "hodiny" predpokladajú "hodinára", boha. Zatiaľ čo dôkazy Tomáša Akvinského su aposteriórne, vyžadujúce ľudskú skúsenosť o svete, Paleyho chápanie božej podstaty (ako protikladu božej existencie) je apriórne, pretože cez naše zmysly nemáme priamy prístup k bohu.

Používaním prevažne negatívnych tvrdení o povahe boha, o tom, čo boh nie je, Tomáš napokon prichádza k záveru, že "božia podstata je jeho vlastná existencia". Tak ako je podstatou ohňa teplo, podstatou boha je bytie. Boh je a táto jeho "súcnosť" znamená, že boh existuje sám osebe, je sebestačný, nedeliteľný a večný.

Tomáš Akvinský vypracoval významnú teóriu náboženského jazyka. Definoval tri typy jazyka: "jednoznačný", keď sa dve slová používajú v tom istom význame - Jano je vysoký, Anna je vysoká; "dvojznačný", keď sa dve slová používajú v úplne odlišnom význame - granát exploduje pri náraze, granát je tmavočervený polodrahokam; "analogický", keď dve slová majú rôzny význam, ale spája ich určitý vzťah - Boh je dobrý, Peter je dobrý. Peter nemôže byť dobrý presne tak, ako je dobrý boh, lebo božia dobrota nevyhnutne oveľa presahuje Petrovu. Petrova dobrota však obsahuje niečo z pravdy Božej dobroty, alebo na ňu poukazuje. Analógia preto umožňuje teológom hovoriť o bohu aspoň čiastočne zmysluplne. Od stredoveku teológovia považovali Tomášovo chápanie analógie za užitočné a presvedčivé.

Tomášove dôkazy sa na niekoľko storočí stali modelom pri dokazovaní božej existencie. Dokonca i dnes sa niektorí kresťanskí myslitelia domnievajú, že možno vytvoriť "prirodzenú" teológiu, ktorá skúma svet a pokúša sa z neho odvodzovať existenciu boha. Tomášove argumenty však boli v osemnástom storočí ostro napadnuté.

  • David Hume ( 1711-1776) zaútočil na Tomášov názor, že príčina a účinok musia nakoniec pochádzať z prvej príčiny, ktorú možno nazvať bohom. Tomáš Akvinský sa domnieval, že príčina a účinok vo svete nevyžadujú žiadne vysvetlenie; tie sú alebo nepopierateľne dané v zmyslovej skúsenosti, alebo sú funkciou mysle, ktorá spracováva zmyslovú skúsenosť. Hume si položil otázku, prečo má byť prvou príčinou práve boh a nie niečo iné? Mnohí myslitelia boli presvedčení, že Humova kritika zasadila Tomášovým dôkazom smrteľný úder a znamená koniec akýmkoľvek ďalším pokusom o budovanie "prirodzenej" teológie.
  • Immanuel Kant (1724-1804) sa domnieval, že príčina a účinok sice existujú, ale iba vo svete zmyslovej skúsenosti. Keďže boh existuje (pokiaľ vôbec existuje) mimo sveta zmyslovej skúsenosti, nie je možné preskočiť z uvažovania o tomto svete do sveta mimo neho, na ktorý sa uvažovanie o Bohu vzťahuje. Uvažovanie o Bohu teda presahuje schopnosti človeka, je neplodné a odsúdené na neúspech.


Moderná diskusia

V súčasnosti sa diskusia o existencii boha zmenila, stredoveké chápanie sveta sa prekonalo. Kým Tomáš Akvinský sa domnieval, že jeho dôkazy sú rovnako vedecké ako teologické, dnes medzi jazykom teológie a jazykom vedy existuje zjavná trhlina, ktorú sa mnohí myslitelia intenzívne usilujú premostiť. Mnohí moderní teológovia považujú možnosť vedecky dokázať božiu existenciu za nepravdepodobnú a poukazujú na to, že uvažovanie Tomáša Akvinského vychádzalo z prvotnosti viery. Opäť si kladú otázku, čo vlastne znamenajú pojmy "boh" a "existuje"? Ak boh existuje, ako existuje? Tradičné chápanie boha ako osoby, ako milujúceho otca a stvoriteľa, ktorý aktívne pôsobí vo svete a chce milovať a spasiť ľudstvo, je ohrozené.

Paul Tillich ( 1886-1965), jeden z najvplyvnejších moderných teológov, sa vyjadril, že vierou rozumie "najvyššiu starosť" človeka. Tillichova teológia je existenciálna. Podľa neho, ak nemožno o bohu povedať, že existuje rovnako ako hocičo iné vo svete, potom v skutočnosti nemožno o Bohu povedať, že existuje. Bol presvedčený, že biblický obraz boha odráža najhlbšiu ľudskú skúsenosť. Odmietal veriť v osobného boha a tvrdil, že boh je "základom nášho bytia".

Tillichove myšlienky boli pretlmočené do populárnej formy v knihe Johna A. T. Robinsona Čestne o Bohu (1963). Robinson, podobne ako Tillich, sa domnieval, že život Krista predstavuje pre každého príklad hodný nasledovania, o ktoré by sa mali všetci usilovať. Skutočne dobrý život, ktorý bol predtým iba možnosťou, stal sa v Kristovi skutočnosťou. Kristov život bol jedinečný a neopakovateľný, a v tom je podľa Tillicha a Robinsona sila a pravda kresťanstva.

Rozsiahle, zložité a podmanivé dielo Tomáša Akvinského pôsobí na nás rovnakým dojmom ako hociktorá stredoveká katedrála v hociktorom modernom meste. Hoci sa v diskusii o božej existencii zmenili pojmy, diskusia pokračuje. Ľudia existujú i svet existuje, ale či boh existuje alebo neexistuje, zostáva otvorenou otázkou, s ktorou sa každy musí vyrovnať a ktorá má mimoriadne dôležitý význam pre naše chápanie miesta človeka vo svete.


Zdroj: LITERATÚRA
Obrázky: internet



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com