I. ZÁZRAKY


STIGMY

Čo na to veda?
Čo na to pán farár?


Stigmy patria v kresťanstve medzi najpopulárnejšie dôkazy na podporu viery. Stigmy sú rany, stopy alebo miesta, ktoré krvácajú a ktoré sa podobajú Kristovým ranám. Sporadicky sa prejavujú od 13. storočia až podnes. Od čias, keď sa pred 700 rokmi údajne prvý raz tieto znamenia zjavili na sv. Františkovi z Assisi, začali aj ďalší pobožní katolíci zisťovať, že krvácajú rovnako, ako postavy na svätých obrazoch a sochy v kostoloch. Náboženské nadšenie nemalo hraníc. Mnohí boli síce odhalení ako podvodníci, ale pre podporu viery bolo Vatikánu vždy milšie oslavovať ich ako svätcov (mnohí boli aj kanonizovaní).

V súčasnosti je známy prípad ženy, ktorej sa púšťa z hlavy krv z rán, aké mal Ježiš z tŕňovej koruny. Skutočne zaujímavé rozmery však nadobudol prípad zo Španielska, keď sa od roku 1971 začali občas prejavovať stigmy - ozajstné rany na čele a na hrudi, také isté, ako mal Kristus pri ukrižovaní --- na istom Clemente Dominguezovi Gomezovi. Tento samozvaný, ustavične fajčiaci "pápež so Sevilly", ktorý sám seba nazval Gregor XVIII., bývalý pracovník poisťovne o svojej svätosti presvedčil stovky prívržencov, a postavil si aj vlastné sídlo; vlastný "Vatikán v Andalúzii" zo zelenej vlnitej plastickej látky a konkuruje pápežovi.

V roku 1974 sa prvýkrát zjavili stigmy na hlave dvanásťročnej černošky Clorette Robertsonovej počas školského vyučovania v Oaklande. Odvtedy sa u nej stigmy zopakovali viackrát, dokonca začala krvácať z dlaní aj v prítomnosti lekárky počas návštevy v jej ordinácii. Tá, keď zotrela krv, nenašla nijakú ranu, len do modra sfarbenú škvrnku. Keď urobila rozbor krvi zo stigiem a Clorettinej krvi, výsledky sa zhodovali. Trvalo to dva roky, a Cloretta nadobudla pocit, že má schopnosť vyliečiť menej významné choroby, odvrátiť astmatické záchvaty pastorovho syna, napraviť dotykom stuhnutý krk svojej tety apod. Pastor Hester vyhlásil:

"Náš kostol vybral Boh za stánok zázračného úkazu, ktorý si musíme pestovať a zaslúžiť si ho. Kristove rany sa zjavili na našej Clorette".

Viac ako päťdesiat rokov krvácal a v ukrutných bolestiach žil padre Pio v San Giovanni Rotondo v Taliansku. Tento najuctievanejší nositeľ stigiem zomrel v roku 1968 a pripisovali mu aj jasnovidecké schopnosti. Udajne predpovedal aj pontifikáciu terajšiemu pápežovi Jánovi Pavlovi II. Pripisujú mu mnohé zázračné uzdravenia, ale aj bilokáciu (videli ho na dvoch miestach naraz: za II. svetovej vojny sa zjavil talianskym vojakom v severnej Afrike a zároveň pri lôžkach chorých žien - pritom sa vedelo, že kláštor nikdy neopustil).

Po tridsiatich siedmich rokoch pozornosti novinárov, mystikov a lekárov zomrela v roku 1973 stigmatička Tereza Neumannová z Bavorska. Ako dvadsaťročná pravdepodobne následkom hysterického šoku po požiari susednej usadlosti oslepla, a ochrnula. Po blahorečení sv. Terezy z Lisieux v roku 1925 sa zrazu zo slepoty vyliečila, potom sa jej zjavilo sväté dieťa a vstala z postele. Koncom roku 1926 sa jej začali zjavovať stigmy. Extáza, podľa dermatológa Josepha V. Klaudera z USA, začínala vždy vo štvrtok medzi jedenástou a dvanástou hodinou a trvala do piatku popoludnia. Tereza sa náhle prebudila zo spánku, čiastočne si sadla, chvíľu zostala nehybne sedieť, potom smrteľne zbledla, privrela viečka a natiahla ruky. Po tvári jej tiekli krvavé slzy a keď asi po piatich minútach padla vyčerpaná do vankúšov, na otázky tichým hlasom odpovedala, čo videla. Tvrdila, že prežívala celú udalosť na Kalvárii, kráčajúc za Kristom. Stigmy mávala na rukách, na nohách a na čele. Avšak neskôr všetky miesta odrazu krvácali už len pri tranze cez Veľkú noc.

Dvadsaťtriročná Švédka začala krvácať z hlavy, z uší a z očných viečok pár týždňov po tom, ako bola napadnutá a zbitá. Pri prehliadke v štokholmskej nemocnici jej tiekla krv bez akéhokoľvek poranenia kože (okrem zružovenia a citlivosti na dotyk).


Môže to byť takto?

Niektoré prejavy stigiem možno pravdepodobne pripísať autosugescii. Zvyčajne sa totiž neobjavujú na miestach, kde ich mal Kristus v skutočnosti, ale zodpovedajú skôr ranám na kostolných sochách a obrazoch. Napríklad sú prípady, keď sa prejavia stigmy v podobe krvácajúcich dlaní po klincoch, pričom Kristus mal v skutočnosti rany na zápästiach. Aj rany stigmatičky Gemmy Galganiovej sa zjavili presne na tých istých miestach ako na krucifixe v kostole jej farnosti. Rany na hrudi bývajú rôzne preto, lebo žiadne evanjelium konkrétne miesto Ježišovho poranenia, zapríčineného prebodnutím kópiou rímskeho vojaka neopisuje (iba v Jánovi je zmienka, že kopija "mu prebodla bok, z ktorého vytryskla krv s vodou"). Bola to teda fantázia kresťanských umelcov, ktorá predurčila miesta stigiem na hrudi nešťastníkov.

Možnosti podvodov sú obrovské. Istý lekár (Dr. Martini) videl Terezu Neumannovú krátko pred krvácaním robiť "veľmi čudné a intenzívne pohyby rukami a nohami pod prikrývkou". Padre Pia zas podozrievali, že si potieraním rúk jódom predlžoval krvácanie...


Čo na to veda?

Z lekárskeho hľadiska je tento jav dobre preskúmaný, avšak možnosť autosugescie sa pripúšťa. Psychiater z Kalifornskej univerzity v Berkeley dr. Joseph Lifschutz, ktorého privolali ku Clorette Robertsonovej, určil diagnózu: psychogenická purpura (psychicky spôsobené krvácanie). Cloretta už ako desaťročná bola hlboko veriaca. Udajne nečítala nič okrem Biblie, každý večer sa modlila a niekedy mala pocit, že počuje na svoje modlitby odpoveď. Celé nedele trávila v kostole. Týždeň pred tým, ako sa zjavili prvé stigmy, videla film o ukrižovaní, po ktorom mala živé sny. Následne si prečítala "Križovatky", veľmi kritizovanú knihu o ukrižovaní od Johna Webstera. To všetko muselo mať úžasný vplyv na mladé, senzitívne dievča. Niet pochýb, že stigmy existujú. Ich spoločným faktorom však býva hlboká zbožnosť, traumatizované detstvo alebo silný emotívny zážitok.

Dr. Huss z nemocnice v Štokholme neskôr objavil schopnosť mladej Švédky spôsobiť si krvácanie vlastnou vôľou tak, že sa dá do zvady s niektorým iným pacientom a tak sa vybičuje k emocionálnemu vrcholu. Tento jav pozoroval aj Oskar Ratnoff, profesor medicíny v Clevelande na inom pacientovi.

Výskum naznačuje, že by mohlo ísť aj o citlivosť na niektorú zložku vlastnej krvi, nazývanú autoerytrocytická senzibilácia. Napriek tomu je profesor Ratnoff presvedčený, že krvácanie spôsobuje emocionálny stav. Osem jeho pacientiek s týmito úkazmi bolo vydatých za alkoholikov, dvanásť pacientiek manželia opakovane bili, s piatimi rovnakým spôsobom zaobchádzali rodičia. Osem z nich okrem toho zažilo kontakt "s jedincom, ktorý mal ťažkú telesnú poruchu dolných končatín". Všetky boli náchylné na bolestivé a ponižujúce zážitky, náchylné na nehody, zranenia a operácie. Prevládali u nich hysterické a masochistické povahové črty. Záver profesora Ratnoffa je jasný: intenzívne emocionálne pochody môžu spôsobiť podliatiny, modriny a dokonca aj krvácanie prechádzajúce cez póry.

Počas druhej svetovej vojny zranil v Belgicku istého vojaka výbuch bomby a napriek tomu, že nemal nijaké viditeľné zranenie, oslepol. Neurológovia v nemocnici zistili, že neexistuje fyzický dôvod slepoty, a tak sa lekári rozhodli vyskúšať psychickú liečbu pomocou hypnózy. Pacient musel pomocou drog znova absolvovať svoj hrozný zážitok, a to s takou intenzitou, ktorá ho privádzala k totálnemu zrúteniu. Na jednom takomto sedení sa podarilo dosiahnuť, že vojak začal vidieť, no zaujímavé bolo to, že v úsilí vyvolať čo najživší bojový zážitok, povedal lekár vojakovi, že ho zasiahol do ruky úlomok míny. Keď sa vojak prebudil, sťažoval sa, že ho páli ruka. O štyri hodiny sa zjavil veľký pľuzgier, ktorý neskôr praskol a rana sa po troch dňoch zahojila. Fascinovaní lekári teda skúšali na nešťastníkovi ďalšie veci a zistili, že mu môžu spôsobiť opary okolo úst, keď mu to v hypnóze povedia. Na oboch rukách mu rovnako hlboko zarezali do prstov, no povedali mu, že pravá ruka bude krvácať, zatiaľ čo ľavá ho nebude bolieť a krvácať nebude. Ľavá ruka potom naozaj nekrvácala.

Aj konvenčná medicína pozná prípady podliatin a dokonca pľuzgierov, zjavujúcich sa bez akéhokoľvek fyzického zranenia. Existuje vzácne sa vyskytujúca vlastnosť --- dermografia, pri ktorej pacienti reagujú aj na najľahší dotyk.


Čo na to pán farár?

Stigmy sa prejavili aj u viacerých pápežov, vrátane súčasného. Avšak samozvaný "pápež so Sevilly" je podľa rímsko-katolíckej cirkvi kacír! V absolútnej väčšine však výskyt stigiem farár považuje za dôkaz Božej existencie. Najmä miestni farári nemajú ani tieň pochybnosti o pravosti stigiem. Hlavne keď prilákajú zástupy pútnikov z celého sveta, ktorí prinášajú ich farnosti obrovské zisky. Nesporne je lepším biznisom vystavovať stigmatika, ako cvičenú opicu. Však, pán farár?


S istou dávkou zmesi irónie, ľútosti a opovrhovania môžeme tvrdiť, že aj sám pápež Ján Pavol II. sa v prenesenom význame stal stigmou -boľavou ranou na tele katolíckej cirkvi. V posledných dňoch svojho života sa totiž tento starec, pravdepodobne neschopný samostatne vykonať ani najzákladnejšie biologické potreby, stal obeťou morbídnych a bezcitných ľudí, ktorí bez ohľadu na jeho zdravotný stav dokážu ťažiť z jeho mánie cestovať po svete. Urobili z neho exemplár a nepochybujem o tom, že existujú kňazi, schopní "v záujme viery" vláčiť po svete ešte aj mŕtvolu tohoto "dobrého uja" a pred zástupmi veriacich pokrytecky žasnúť nad jeho "výbornou fyzickou a psychickou kondíciou".


Zdroj: LITERATÚRA



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com