Šesť biblických príbehov


V období po babylonskom zajatí rozvinul sa medzi Židmi Judey, Babylonie a Egypta svojrázny žáner didaktických povestí, zvaných "midraš". Sú to povzbudivé historky s mravným ponaučením, ktoré si ľud odovzdával z úst do úst na posilnenie vlasteneckého ducha alebo na vyjadrenie nejakej filozofickej myšlienky, znepokojujúcej vtedajšie myslenie. Patria teda do autentického ľudového folklóru. Rabíni ich určite hojne využívali vo svojich naučeniach a biblických komentároch, aby pomocou ich alegórií lepšie zapôsobili na poslucháčov.

Ako všetky ľudové báje aj tieto povesti sa vyznačujú živým a dramatickým podaním, bohatstvom obrazov a fabulou, neuznávajúcou hranice medzi skutočnosťou a fantáziou, medzi snom a bdením. Do určitej miery pripomínajú známe arabské rozprávky o námorníkovi Sinbádovi alebo rozprávky z Tisíc a jednej noci. Je v nich ten istý pôvab samorastlej poézie, tá istá túžba po spravodlivosti na zemi, len s tým rozdielom, že židovské povesti, vytvorené národom históriou ťažko skúšaným a naskrze náboženským, obsahujú závažnejšie filozofické myšlienky, späté s odvekými problémami života a smrti, utrpenia a šťastia, boha a človeka.

Od chvíle, keď sa rozlúštili dokumenty mezopotámskych kráľov, bolo ťažké udržať tézu, že sú to autentické historické podania, ktoré treba chápať doslovne, a dnes dokonca aj prívrženci najtradičnejších názorov na Bibliu zaraďujú ich medzi literárne fikcie.


Kniha Judit

Príkladom môže slúžiť kniha Judit. Vystupuje tam úplne nehistorický médsky kráľ Arfaxad, podmaniteľ východných národov a zakladateľ mesta Ekbatana. Chaldejský kráľ Nebukadnecar je označený za asýrskeho vládcu a má svoje sídlo v Ninive, ktoré bolo už za jeho života zborené. Holofernes ako Peržan, prirodzene, nemohol byť vojvodcom asýrskej armády. Jedným slovom, bolo by naivné naďalej trvať na téze, že je to historická kniha.

Ale predsa navzdory všetkému sa nedá vylúčiť možnosť, že je ozvenou nejakých historických udalostí. Bádatelia sa usilovali dešifrovať historický rámec jej fabuly a došli k názoru, že sa vzťahuje na obdobie panovania perzského kráľa Artaxerxa III. Ochosa, ktorý vládol v rokoch 358 - 337 pred n.l. Z dokumentov je totiž známe, že jeho hlavný veliteľ sa volal Holofernes a že jeho pomocníkom bol eunuch Bagoas. Obaja sa spomínajú v knihe Judit.

Kniha Judit bola napísaná na základe ústnych podaní najskôr v období makabejských povstaleckých bojov. Židia, zápasiaci s prevahou Seleukovcov, rozširovali takéto historky, aby na základe historických príkladov ukázali, že Jahve nikdy neopúšťa svoj národ v tragických a prelomových momentoch. Bola to teda svojím spôsobom propagandistická literatúra, ktorá mala povstalcov podnecovať k statočnosti a vytrvalému odporu.


image
Judit zabíja Holofernesa


Juditin čin, hoci hrdinský, vzbudzoval z morálneho hľadiska isté pochybnosti. Okrem toho originálny hebrejský text sa stratil a zachovali sa iba preklady do gréčtiny a latinčiny. Z týchto dôvodov palestínski Židia neuznali knihu Judit za svätú. Katolícka cirkev ju i napriek tomu zaradila medzi kanonické spisy a začlenila do počtu biblických kníh.


Kniha Ester

imageTypickou východnou bájou je povesť o príhodách Ester a Mordochaja na dvore perzského kráľa v Súzach. Rozprávačova fantázia prehnane zveličila všetky jednotlivé epizódy: kráľovský banket trvá stoosemdesiat dní, perzské dievčiny natierali dvanásť mesiacov predtým, ako ich priviedli ku kráľovi, Ester pripravovali na manželstvo až štyri roky, popravisko, na ktorom zahynul Hámán, bolo päťdesiat lakťov vysoké a Židia v odvete zabili sedemdesiatpäťtisíc nepriateľov.

Autor knihy Ester je neznámy; pôvodný text knihy sa neskôr doplnil rôznymi dodatkami iných autorov a v tomto definitívnom znení sa dostal do Biblie.

Niektorí bádatelia súdia, že autor prevzal jadro námetu povesti z babylonskej alebo perzskej mytológie, hoci doteraz nenašli na to nijaké konkrétne dôkazy. Vychádzali iba z faktu, že meno Ester nepochybne pochádza od bohyne Ištar a meno Mordochaj od babylonského boha Marduka. Okrem toho predpokladajú, že celý príbeh sa vymyslel kvôli tomu, aby bola zdramatizovaná liturgia sviatku Púrím, ktorého pôvod a názov sa doteraz uspokojivo nevysvetlili.

Knihu Ester môžeme ťažko zaradiť do náboženskej literatúry. Božie meno sa v nej spomína iba raz a kruté zabíjanie nepriateľov Židov je v príkrom rozpore so zásadami, ktoré hlásili veľkí proroci Jeremiáš, Izaiáš a Ezechiel. Napriek tomu ju kňazi zaradili medzi didaktické spisy Biblie, zvané "ketubim". Čítanie jej textu je dodnes základom obradov sviatku Púrím. Prví kresťania ju odmietali, ale katolícka cirkev ju neskôr zaradila medzi kanonické spisy.


Kniha Tobiášova

Aj Kniha Tobiášova stojí na hranici "historických" a didaktických kníh Starého zákona. Autor knihy sa vôbec nestará o zosúladenie chronologických rozdielov v rozpätí 100-200 rokov. Rady, ktoré starý Tobiáš udeľuje synovi, výrazne pripomínajú životné zásady, ktorými sa hmýri literatúra semitských národov. Viera v anjelov, satana, v mimozemské bytosti je prevzatá z perzského náboženstva, s ktorým sa Židia stretli vo vyhnanstve.


Kniha Jóbova

imageZa najväčšie veľdielo biblickej literatúry sa pokladá kniha Jóbova. Kniha je skonštruovaná z troch hlavných častí: z prozaického prológu, z poetického dialógu a z epilógu, ktorý má charakter "happyendu". Na základe lingvistických výskumov sa predpokladá, že prostredná časť - diskusia priateľov o zmysle utrpenia - je neskorším dodatkom.

Neznámy židovský autor alebo kompilátor však nevytvoril originálne dielo a veľa si vypožičal najmä od sumerských spisovateľov. Keď Samuel Kramer dešifroval klinové tabuľky vykopané v zrúcaninách Nippuru, narazil na poému o istom Sumerčanovi, ktorý je nepochybne predobrazom biblického Jóba. Bol to človek bohatý, šťastný, múdry a spravodlivý, obklopený početnou rodinou a priateľmi. Z ničoho nič ho navštívili choroby a utrpenia, ale on nezlorečil svojmu bohu, nezatrpkol voči nemu. Pokorne sa oddal do jeho vôle a iba s plačom a stonaním prosil o zmilovanie. Boh, dojatý jeho pokorou a nábožnosťou, zľutoval sa napokon nad ním a prinavrátil mu zdravie.

Treba si pamätať, že ich delia dve alebo tri tisícročia vývoja náboženských predstáv. Židovská povesť, hoci sa opiera o sumerský motív, je oveľa krajšia, literárne dokonalejšia a svojou filozofiou zrelšia.

S problémom, ktorým sa zaoberá táto povesť, sme sa už stretli v súvislosti s prorokmi. Ide o otázku ľudskej zodpovednosti a viny. V Pentateuchu bol tento problém vyriešený jednoducho pomocou koncepcie kolektívnej zodpovednosti. Pokolenia musia trpieť za viny otcov, hoci sú samy bez viny. Tento fatalizmus sa však nemohol udržať v rozvíjajúcom sa etickom monoteizme, pretože kolektívna zodpovednosť bola v príkrom rozpore s pojmom božskej spravodlivosti. Jeremiáš a Ezechiel učili, že každý človek sám zodpovedá pred bohom za svoje činy, a takto sa postavili proti posvätným tézam Pentateuchu. Bol to vlastne revolučný krok, predstavujúci ohromný pokrok v náboženskom myslení.

No ani tento krok nevyriešil problém znepokojujúci človeka, skôr ho skomplikoval. Ak totiž každý človek individuálne zodpovedá za svoje činy, potom prečo trpia ľudia spravodliví a bohabojní? Ak je boh spravodlivý, prečo ich trápi chorobami, biedou a smrťou najbližších?

Práve týmito otázkami sa zaoberá kniha Jóbova. Po dlhšej diskusii medzi Jóbovými priateľmi, krútiacej sa v bludnom kruhu, ozýva sa mladý Elíhú a navrhuje také riešenie problému, ktoré je vlastne priznaním porážky: Boh navštevuje svojich oddaných vyznávačov, aby vystavil skúške ich pobožnosť a utvrdil ich v cnosti. Všetci účastníci rozhovoru prijímajú mládencovo vysvetlenie, nebadajúc, že ukrutné metódy skúšania ľudí sú v rovnakom rozpore s pojmom spravodlivosti ako choroba, utrpenie, núdza a strata najbližších.


Kniha Danielova

Medzi literárne fikcie treba, prirodzene, zaradiť aj knihu Danielovu. Zázraky, apokalyptické proroctvá a zmätené historické reálie nenechávajú v tomto ohľade nijaké pochybnosti. Autori povesti prezrádzajú na každom kroku neznalosť dejín Babylonie a Perzie, pomiešali kráľov médskych a perzských a z Chaldejcov anachronicky urobili triedu kňazov-mágov, pričom Daniela nazývajú "majstrom mágov".


image
Daniel v jame levovej


Zvlášť fantastické sú údaje o kráľoch, vystupujúcich z povesti. Nebukadnecar stavia zlatú sochu obrovskej veľkosti a rozkazuje ľudu, aby jej vzdávali božskú úctu. Potom uctieva boha Izraela a vydáva dekrét, že ktokoľvek povie niečo zlého o tomto bohu, bude odsúdený na smrť. Dáreios rozkazuje svojim poddaným, aby sa tridsať dní nemodlili k nijakému bohu, a keď Daniel vychádza z jamy levovej, rozkazuje všetkým podriadeným národom, aby prijali Mojžišovu vieru.

Obraz troch mladých Židov, ktorí vyšli neporušení z ohnivej pece, a Daniela, sediaceho v jame medzi krotkými levmi, má veľa rozprávkového pôvabu, a preto sa vždy prihováral fantázii ľudu aj umelcov. Najpopulárnejší je však zázrak tajomnej ruky píšucej na stene hodovnej siene tri záhadné slová: "Mené, Tekél, Perés."


image
Záhadná ruka na stene


Ich skutočný význam je ešte vždy predmetom vedeckých sporov. Problém spočíva v tom, že v hebrejskom a aramejskom písme sa nezapisujú samohlásky, ale len spoluhlásky. V závislosti od toho, či sa medzi tie spoluhlásky vsunie napr. "a" alebo "e", mení sa význam týchto slov. Vzhľadom na to sa všeobecne prijíma interpretácia, s ktorou sa stretávame v knihe Danielovej.

Napriek mnohým nepravdepodobnostiam nachádzame v povesti niektoré zmienky, ktoré sú ozvenou skutočných udalostí. Týka sa to napríklad Nebukadnecarovho sedemročného šialenstva. Z iných prameňov vieme, že síce nie tento kráľ, ale jeho nástupca Nabonid trpel sedem rokov nejakou duševnou chorobou. Hádzanie do horiacej pece bolo v Babylonii často používaným trestom. Dlhý čas bola nevyjasnená záhadná zmienka, že kráľ Bélšaccar urobil Daniela treťou osobou v štáte. Prečo práve treťou, a nie druhou? Tento problém vysvetlila až archeológia. Ukázalo sa, že Bélšaccar bol Nabidinovým synom a za jeho života spoluregentom, ktorý vládol v Babylone. Ak teda Bélšaccar bol po žijúcom otcovi druhou osobou v štáte, Daniel ako jeho hlavný minister mohol zaujať iba tretie miesto v hierarchii. Tieto jednotlivosti, pochopiteľne, nezmenili názor na historickosť knihy Danielovej, ale dokázali, že hlavná osnova fabuly vznikla v babylonskom prostredí. Treba totiž vedieť, že kniha sa delí na dve časti, napísané dvoma odlišnými autormi v rozdielnych časových obdobiach: na veľmi populárnu fabulárnu povesť a na proroctvo napísané v štýle apokalyptického zjavenia.

Podobne ako kniha Jóbova aj kniha Danielova čerpala z cudzej mytológie. Vo vykopávkach Ugaritu sa objavila poéma zo 14. stor. pred n. l., ktorá ospevuje osudy istého Daniela a jeho syna Acháta. Hrdina bol múdrym a spravodlivým sudcom, vystupujúcim na obranu vdôv a sirôt. Je pravdepodobné, že židovskí spisovatelia z nej prevzali ideu svojej povesti o Danielovi.

V apokalyptickej časti, obsahujúcej proroctvá, sa predpovedá vznik štyroch po sebe idúcich kráľovstiev: babylonského, perzského, médskeho a gréckeho. Zreteľné narážky na zhanobenie jeruzalemského chrámu, ku ktorému došlo za vlády Antiocha Epifana roku 167 pred n. l., ukazujú, že kniha vo svojej konečnej redakcii musela vzniknúť v neskorej helenistickej dobe. Dokazujú to napokon početné grécke slová, roztrúsené v aramejsko-hebrejskom texte.

Boli to pre Židov ťažké časy bojov o náboženskú nezávislosť. Proroctvo malo byť posilou utláčaným rodákom a malo podporiť ich nádeje na víťazstvo. Kniha vo víziách, presiaknutých vrúcnym vlastenectvom, sľubuje Židom príchod syna človeka, ktorý ich vyslobodí spod cudzej nadvlády. Hlása aj príchod kráľovstva božieho na zemi a zmŕtvychvstanie na konci sveta. Ale tieto mesianistické idey nemajú deterministický charakter. Proroctvo sa splní len vtedy, keď ľudia očistia svoje srdcia od hriechu a stanú sa spravodlivými.

Ako vidíme, kniha Danielova podobne ako proroci a kniha Jóbova zdôrazňuje osobnú zodpovednosť človeka pred bohom. Jej mesianistické idey mali hlboký vplyv na prvotné kresťanstvo a syn človeka, v nej spomínaný, stal sa titulom Ježiša z Nazaretu.


Kniha Jonášova

Do tejto skupiny alegorických ľudových povestí patrí napokon aj kniha Jonášova. Prorokove búrlivé a pestré osudy sú typickým výtvorom židovského folklóru, ale bádatelia predsa usudzujú, že pramene tejto povesti sa skrývajú v neznámom mezopotámskom mýte. Ryba či morská obluda, ktorá zhltla Jonáša, priveľmi živo pripomína mýtického draka chaosu Tiamat.


image
Jonáš po troch dňoch vo veľrybe


Kniha určite vznikla po babylonskom zajatí. Biblickí exegéti sa usilovali dešifrovať jej údajný alegorický zmysel. Izrael - hovoria - mal splniť prorockú misiu medzi inými národmi, ale pretože nesplnil zverenú úlohu, bol z Jahveho vôle pohltený obludou - Nebukadnecarom.

Pre nás je však oveľa dôležitejšia hlavná myšlienka, obsiahnutá v zakončení fabuly. Keď sa Jonáš rozhneval, že Ninive nebolo zničené, Jahve mu dáva názornú školu spravodlivosti. Ak jemu bolo ľúto zoschnutej rastliny, nemal sa Jahve zľutovať nad veľkým mestom, v ktorom okrem hrešnikov žijú spravodliví ľudia, nevinné deti a zvieratá? Aký je to pokrok v koncepcii Jahveho v porovnaní s Jahvem Mojžiša, Józuu alebo sudcov!

(Abrahámov rozhovor s bohom na identickú tému (1M 18, 22-33) je mimo akýchkoľvek pochybností neskorším dodatkom, pochádzajúcim z doby po babylonskom zajatí, keď problém spravodlivosti na svete bol veľmi aktuálny.)

Všetky tieto idey, klíčiace v proroctvách Jeremiáša, Izaiáša a Ezechiela, ako aj v didaktických povestiach, museli, prirodzene, tvorivo ovplyvniť ďalší rozvoj náboženských koncepcií. Silné svetlo na priebeh tohto zaujímavého procesu vrhli zvitky objavené v jaskyniach pri Mŕtvom mori. Roku 1947 karavána pastierov z beduínskeho kmeňa Tamirov zastala na odpočinok v skalnatom kraji blízko prameňa Ain Feša. A vtedy malý chlapec, hľadajúci zatúlané kozľa, objavil v jednej z mnohých jaskýň veľké hlinené džbány plné akýchsi tajomných zvitkov. Ako sa neskôr zistilo, boli to dlhé pásy baranej kože popísanej archaickými znakmi hebrejského písma.

Medzi dokumentmi nájdenými v jaskyniach (kniha Jeremiášova, komentár ku knihe Abakukovej a apokalyptický spis o "Vojne synov svetla so synmi tmy") sa ako pamiatka veľkej ceny ukázal zvitok obsahujúci rituálne predpisy, vieroučné a morálne zásady, ako aj organizačné princípy takzvaných esejcov. Z tohto dokumentu sa dozvedáme, že vládlo u nich pospolné vlastníctvo. Každý deň pri západe slnka sa títo členovia sekty sviatočne obliekali, dostali v bazéne každodenný krst a sadali si k spoločnej večeri, pri ktorej predstavený požehnával chlieb a víno. Esejci okrem iného hlásali lásku k blížnemu, chudobu, povinnosť dávať almužnu, odsudzovali nevoľníctvo a verili v príchod božieho pomazaného, majstra spravodlivosti, ktorý mal zaviesť na zemi nový poriadok.

Prečo tieto starobylé pamiatky vyvolali také vášnivé spory? Príčina je v tom, že esejci sa v každom ohľade až zarážajúco podobajú prvým kresťanom. A to poskytlo dôvod určitej skupine orientalistov na čele s Dupont-Sommerom, aby vyslovili názor, že esejci predstavujú ono spájajúce ohnivko medzi judaizmom a kresťanstvom, ktoré vede tak citeľne chýbalo.


Zdroj: LITERATÚRA
Obrázky: internet



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com