imageimageimageimageimageimageimage



Reakcia: Otvorený list predstaviteľom cirkví

07.03.2011


Za povolenie o zverejnenie tejto reakcie ďakujem človeku, ktorý sa pod toto podpísal ako PastorRudolf. (Týmto nickom mne známy z chat portálu Pokec z miestnosti Ježiš Ťa Miluje!).

Som kresťanský Identista. Veriaci a kazateľ učenia Kresťanskej Identity.Neverím v Trojicu, nedovolávam sa pomoci žiadnych modiel. Nemám iného Boha, ako je Jahveh, Boh Abraháma, Izáka a Jakoba/Izraela. Verím, že pôvodné obyvateľstvo Európy sú potomkami 12 stratených kmeňov Izraela. Verím, že pápežstvo je prorokovaným Antikristom. Verím v platnosť Zákona (s výnimkou naplnených obetí a rituálov), ako je daný v Písme. Verím v platnosť biblického sabatu (avšak nie v podobe židovskej soboty).

Ako budeme vidieť, z textu jasne vyplýva, že Pastor Rudolf nečítal pozorne úvod k ILUSORIA YHWH. Toto male nepodstatné nedorozumenie je už vyriešené. Tak predstavenie máme za sebou, nechajme sa teraz bez ďalších zbytočných komentárov vnoriť do jeho myšlienok... Ešte raz: vďaka!

Úvodom

Človek by mal venovať svoj čas tomu, čo má skutočne význam a je toho hodné. Ak by som sa toho držal, táto kritická recenzia by nikdy nevznikla. No ako asi každého veriaceho, aj mňa v dostatočnej miere iritovali poznámky jedného z návštevníkov nemenovaného chatservera, a to podnietilo stránku, daným oponentom propagovanú, bližšie preskúmať.

Iste, mohol by som podrobiť kritike celý text daného webu, bolo by to však mrhanie časom. Domnievam sa, že tuná publikovaná kritická odpoveď na daný "otvorený list" spolu s e-mailovou korešpondenciou s webmasterom danej stránky (a zrejmým autorom daného otvoreného listu, ku ktorému sa však nejako nechcel -- pochopiteľne -- priznať), do istej miery objasní angažovanosť a fundovanosť našich ateistov/agnostikov.

Kritika "Otvoreného listu predstaviteľom cirkví" autora webu Ilusoria YHWH. Červene označené príspevky sú mojím komentárom. Pastor Rudolf

 

O T V O R E N Ý L I S T P R E D S T A V I T E Ľ O M C I R K V Í

 

“Potom im povedal: Choďte po svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu.” Mk 16, 15

 

Kristus viac razy vyzýval svojich učeníkov, aby jeho blahozvesť šírili po celom svete a všetkým ľuďom bez rozdielu.

Prvá veta, a už je autor mimo. Faktom je, že jeho tvrdenie sa opiera iba o ním poznané univerzalistické učenie. Človek by predpokladal, že niekto, kto o sebe tvrdí, že študoval na Bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského má aspoň minimálne vedomosti o tom, že univerzalizmus per se sa nikde v Písme nevyučuje ani nehlása. Bez ohľadu na to, že ním použitý verš Marek 16:15 sa v najstarších rukopisoch nenachádza (a ak sa dotyčný odvoláva na biblickú kritiku, mal by problém zakončenia Markovho evanjelia, t.j. veršov 9-20 16. kapitoly poznať) Problémom je, že dotyčný.le nepozná význam výrazu svet (ko,smoj, kosmos), ako je ponímaný a používaný v Písmach, rovnako ako mu uniká aj význam použitia výrazov "všetci, všetko, každý" a podobných v rámci Písem. V rámci osvetlenia použitia týchto výrazov pre čitateľov budem citovať príspevok Williama Fincka k Jánovi 3:16, ktorý tieto výrazy rovnako používa (nebudem citovať pasáž týkajúcu sa vysvetlenia výrazu "jednosplodeného", nakoľko sa netýka tejto témy, pozn. prekl):

 

SKÚMANIE GRÉCKEHO TEXTU V JÁNOVI 3:16

William Finck

 

Ján 3:16 v bežnom preklade znie: "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život." Grécky text, z ktorého tento preklad pochádza, znie (znenie NA27): ou[twj ga.r hvga,phsen o` qeo.j to.n ko,smon( w[ste to.n ui`o.n to.n monogenh/ e;dwken( i[na pa/j o` pisteu,wn eivj auvto.n mh. avpo,lhtai avllV e;ch| zwh.n aivw,nion? Aby sme tento verš správne pochopili, to jest, pochopili v biblickom kontexte a dobe, kedy bol napísaný, musíme porozumieť významu istých výrazov, ako boli napísané. Predovšetkým sú dôležité výrazy ko,smoj ("svet"), monogenh ("jednorodeného") a pa/j ("každý/ktokoľvek"), o ktorých bude táto štúdia.

Pre správne pochopenie významu slova "svet" v Biblii musí človek najprv zistiť, že ako "svet" sa prekladajú dva grécke výrazy, a preskúmať významy a používanie týchto výrazov v gréckom jazyku.

Prvý výraz, oivkoume,nh, sa v Novej Zmluve vyskytuje 15-krát (podľa A Concordance to the Greek Testament, editori W. F. Moulton a A. S. Geden), Liddell a Scott ho vo svojom Greek-English Lexicon definujú nasledovne: "obývaný svet, výraz používaný na označenie gréckeho sveta, v protiklade k barbarským krajinám, v čase rímskej ríše, rímsky svet, N.T."

Zemepisec Strabón, ktorý zomrel v roku 25 A.D. používal tento výraz ko,smoj často, a plne ho opisoval v 17 knihách, z ktorých väčšina prežila dodnes. Strabónov ko,smoj, jeho "svet", zahŕňal celú Afriku na sever od Sahary od Gibraltaru po mys Afriky, rieku Ganga v Indii, severne od riechy Jaxartes v Ázii, a na západ po Britské ostrovy. To bol grécko-rímsky "svet", naprik faktu, že Eratosthenes (ktorého Strabón často cituje a odkazuje naň) vypočítal obvod planéty pár storočí pred Strabónom, a vedeli o existencii zemskej masy mimo svojho "sveta". Vedeli, že planéta bola guľou a Eratosthenova kalkulácia jej veľkosti bola nebola nejako veľmi prestrelená. Tento svet, opisovaný Strabónom a všetkými Grékmi pred ním, bol zarážajúco biely (adamický), nebiele či zmiešané rasy na jeho okrajoch boli značne marginalizované.

Druhý výraz, prekladaný ako "svet", ko,smoj, sa v NZ objavuje približne 182-krát, z čoho 102-krát v Jánových knihách a 51-krát v Pavlových listoch (Moulton & Geden), Liddell & Scott to definuje ako: "usporiadanie, ... 2. dobrý poriadok, dobré správanie, decentnosť ... 3. forma, výzor veci ... 4. o štátoch, správa, vláda ... II. ornament, dekorácia, odev ... III. regulátor ... IV. Svet alebo vesmír, z jeho dokonalého poriadku ... 2. ľudstvo, ako `svet', N.Z."

Keď sa dospeje k zisteniu, že "ľudstvo" v Biblii je skutočne iba adamickým druhom (napr. Rimanom 5:12-14; 1. Korinťanom 15:22, 45; 1 Timotejovi 2:13; Júda 14; Skutky 17:26 a Deuteronomium 32:8; Rimanom 8:21, 39; Lukáš 3:38 a Genesis 5:1-2; atď.), a že and oivkoume,nh v rímskej dobe predstavovali rovnaké krajiny, opisované v Deut. 32:8, v ktorých boli dávno predtým usadené adamické národy z Genesis 10, a že grécko-rímsky "svet" - a novozmluvný "svet" - bol na obmedzený na tento svet, potom sa môže dosiahnuť hlbšie porozumenie Biblie. ko,smoj je stav usporiadania vrámci oivkoume,nh (vrátane nebeských telies, ktoré ľudia v staroveku vnímali ako časť svojho "sveta"); ko,smoj je dekórum oivkoume,nh! oivkoume,nh bola tou časťou planéty, ktorú obývala biela adamická rasa.

O jeho slová sa opiera misijné úsilie všetkých evanjelizátorov až po dnešné časy. [Nie o jeho slová, ale o ich nepochopenie, viď vysvetlenia výrazu "svet" vyššie.] Naozaj som počul o misionároch, ktorí pôsobia ešte aj v súčasnosti na Ďalekom Východe, Kaukaze, v Indii, Grónsku, Afrike, či Južnej Amerike. Iba v srdci Európy akosi nič podobné nepozorujem. Pripadá mi to dosť zvláštne. Prečo je tomu tak? Prečo misionári putujú na kraj sveta do nehostinných krajín, vystavujú sa riziku malárie a žltej zimnice, predierajú sa pralesmi k ľuďom hovoriacim exotickými jazykmi, k národom s veľmi odlišnou kultúrou, ale zanedbávajú svoju vlasť? Z historického hľadiska mi to pripadá podivné, keď uvážim, že kedysi dávno cirkev (katolícka) svoju vieru šírila aj v strede Európy veľmi bojovne, provokovala intelektuálov, aby sa k viere vyjadrili, nútila ich k všemožným prehláseniam, a ak s ich názormi nebola spokojná, stíhala ich veľmi prísne -- občas až smrťou. Nechápem, prečo zo svojej bojovnosti poľavila až tak veľmi, že si neveriacich ani nevšíma.[typický doublespeak ateistu: najprv mu vadí, že kreťania neevanjelizujú dostatočne, ak tak budú robiť, bude nariekať, že mu všade nútia vieru.]

Keď pred vyše sto rokmi začínali misionári šíriť vieru na Novej Guinei, mali problém hneď s formuláciou kréda, pretože Papuánci nepoznali pojem “otec”: žili v matriarcháte, nechovali domáce zvieratá a nevedeli ani len to, že deti sa bez súlože narodiť nemôžu -- pojem “otec” sa teda v ich jazyku nevyskytoval. A takým ľuďom bolo treba zvestovať vieru “vo všemohúceho otca”, takých bolo treba krstiť “v mene otca i syna”. Zvestovanie viery v civilizovaných krajinách by na podobné prekážky nenarážalo, bolo by podstatne ľahšie. Že by misionárom záležalo hlavne na množstve ľudí obrátených na pravú vieru? Ani to však v svetle Písma neobstojí. Veď hľa čo hovorí Pán: “Keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nenechá deväťdesiatdeväť na pustatine a nejde za stratenou, dokiaľ ju nenájde?” (Lk 15, 4). Aby som to povedal lapidárne: veriaci by mohli napríklad mňa považovať za takú stratenú ovcu, snažiť sa o môj návrat do stáda, ale zdá sa mi, že o moju záchranu nejaví nikto ani najmenší záujem, aj keď sa nikto nemôže vyhovárať, že o mojich názoroch nevie, lebo sa s nimi nijak neskrývam.[zase si niekto poriadne neprečítal Písmo. Zacitujme iný verš: "Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim" (Marek 6:11) Inými slovami, každý sa rozhodne, nikto ateistovi rozhodne nebude vieru nútiť.]

Viem, samozrejme, že istý druh evanjelizácie sa deje aj u nás doma, ibaže mi je akýsi podozrivý. Nechápem, prečo sa evanjelizačné pôsobenie dnešných cirkví v civilizovaných krajinách obmedzuje len na malé deti, mládež, na intelektuálne zaostalé vrstvy obyvateľstva, na alkoholikov, narkomanov, ľudí duševne nezrelých, či nevyrovnaných. Prečo sa cirkev vrhá iba na ľudí neúspešných, zúfalých, rozháraných, problémových? ["Ježiš to začul a povedal im: "Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov."" (Marek 2:17] Duševne zdraví, rozhľadení a spoločensky úspešní už pre ňu nie sú zaujímaví? Pripadá mi to ako správanie slabocha, ktorý si trúfa len na slabších. Prečo sa cirkev neobracia so svojim poslaním na vzdelaných ateistov, na ľudí, ktorí dobre poznajú Bibliu, ktorí o náboženskej viere vedia viac než väčšina veriacich? Prečo sa bojí otvorenej polemiky? Bojí sa, že by v nej neuspela? [Zase klasické slaboduché vyplakávanie. Cirkvi ako také sa obracajú na každého jedinca. Ešte som si nevšimol nejaký program, či knihu/brožúru, určenú "len pre deti" či "len pre alkoholikov". Tvrdenie o "vzdelaných ateistoch , ktorí dobre poznajú Bibliu" je -- na základe môjho poznania a diskusii s ateistami -- nepodareným vtipom. Väčšina ateistov totiž Bibliu, ktorú tak horlivo kritizujú, nikdy v ruke nedržala, tobôž aby ju prečítali.]

Prečo cirkvi agitujú len v uzavretých kostoloch, prečo evanjelizátori oslovujú len izolovaných jednotlivcov? [Ak budú agitovať v nemocniciach, nebude tento pohoršený autor opäť pohoršený tým, že neagitujú iba v kostoloch? Okrem toho, samozrejme, je to zase iba výmysel "vzdelaného ateistu", ktorý o evanjelizačnej činnosti zrejme veľa nevie.] V dnešnej dobe masovokomunikačných prostriedkov by som očakával verejnú diskusiu zástancov viery s neveriacimi, pred mikrofónmi rozhlasových staníc, pred objektívmi) televíznych kamier. Ja sa takej konfrontácie nebojím. Prečo sa jej bojí cirkev? Prečo som takmer na desiatku listov odoslaných do rôznych náboženských redakcií nedostal žiadnu odpoveď? Veď hádam aj pre dnešok, aj pre našu spoločnosť ešte platí stále Kristova výzva, ktorou končí Matúšovo evanjelium:

 

“Ježiš pristúpil k nim a povedal im: Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, i Syna, i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta. Amen.” (Mt 28, 18-20)

 

Táto výzva sa mi zdá byť celkom jednoznačná. Prečo potom počujem v rozhlase a vidím na televíznej obrazovke iba relácie určené veriacim? Prečo sa cirkvi usilujú len o prehlbovanie viery už veriacich a zanedbávajú neveriacich? Prečo sa cirkvi nesnažia oslovovať nerozhodných agnostikov, či neveriacich? Veď sa tak spreneverujú poslaniu, ktoré im uložil ich Pán! Sami dobre vedia, že prijatie viery je pre nekonečnú budúcnosť človeka rozhodujúce, ako vyplýva z pokračovania citátu použitého ako motto: “Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený” (Mk 16, 16) [opäť raz, tradičná, no nebiblická vsuvka.]. Želajú veriaci neveriacim večné “odsúdenie”? Láska k blížnemu predsa velí starať sa o spásu nielen svoju, ale aj tých druhých. Notorickú námietku, že neveriaci evanjelium už poznajú, nemôžem akceptovať. Poznať text Biblie ešte neznamená vedieť, že popisuje pravdu. Veď potom by misijná činnosť mohla skončiť rozdaním evanjelií s inštrukciou “prečítajte si to, aby ste sa nemohli vyhovárať, že ste o podmienkach spasenia nevedeli”. To by bol čistý alibizmus, a tak sa misionári naozaj nesprávali ani voči Papuáncom.["Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene." (Ján 15:16). Faktom je, že dnes si každý, aj spomínaný "vzdelaný ateista" dokáže vyhľadať tie veci, ktoré ho zaujímajú. Nemyslím si -- a moje konanie to aj dosvedčuje -- že by sme veriaci a duchovní neveriacich zanedbávali. Na strane druhej však treba spomenúť aj to, že náš Pán -- ak nám už tento autor dáva toľko dobrých rád -- nám skrze apoštola Pavla prikazuje, aby sme sa nenechali "nerovne spriahnuť s neveriacimi". To, či spomínaný autor môže alebo nemôže akceptovať námietku, že evanjelium je dnes známe, je nepodstatné. Pravdou je, že nie sme v stredoveku, kedy bolo Písmo masám nedostupné.]

Alebo že by som si to len zle vysvetľoval, že by moja profesia nesprávne ovplyvnila moje predstavy? [Asi tak.] Propagáciu učenia si totiž predstavujem zhruba tak, ako poznám šírenie odborných poznatkov na vedeckých konferenciách. Tam sa zídu ľudia, ktorých zjednocuje nejaký spoločný predmet záujmu a referujú o svojich predpokladoch, názoroch, dôkazoch, zisteniach, odhaleniach, objavoch. Tí druhí ich pozorne počúvajú, analyzujú ich tvrdenia, pýtajú sa na detaily, žiadajú si bližšie vysvetlenie toho, čomu nerozumejú, alebo tvrdo kritizujú to, čo sa im nezdá byť pravdivé. Aj účastníci vedeckých konferencií sa snažia šíriť svoje názory -- len preto sa na konferenciách zúčastňujú. Dalo by sa povedať, že aj vedci na konferenciách po celom svete “kážu svoje evanjelium”. Žeby toto nebol ten správny model šírenia viery? Nechápem, čo zlé môže byť na tom, že vedci prezentujú svoje názory verejne, že nikoho z účasti na výmene názorov nevylučujú. Príspevky, ktoré na konferencii odzneli, sa publikujú v zborníkoch, aby si ich mohol každý prečítať, aby každý, kto má o predmet konferencie záujem, mohol sám posúdiť, kto svoje názory dokázal obhájiť a kto nie. [Tento príklad nebol teda zvolený veľmi šťastne. Ak by sme mali na tomto argumente stavať, tak faktom je, že vedecké konferencie sú častokrát -- len pre pozvaných -- prípadne ľudí od fachu (čo je zase to, čo milý autor kritizuje v odstavci predtým), často sú platené (kto vie, koľko stála účasť na prednáške profesora Kotlera pred pár rokmi v Bratislave, vie, na čo narážam), rovnako tak zborníky nie sú vždy a všade dostupné. Snaha ale bola, no.]

Neviem si pomôcť, ale nevidím nič neprijateľné na svojej predstave, že uprostred civilizovanej krajiny by sa evanjelizácia mala konať na spôsob vedeckej konferencie, či diskusie: ako verejný dialóg medzi zástancami a odporcami konkrétnych názorov. [Autor si evidentne mýli pojem šírenie evanjelia a prekáranie sa medzi zástancami a odporcami viery.] Odmietam evanjelizáciu chápať len a výlučne ako špecifickú formu “vymývania mozgov”, známeho v anglickom kontexte ako brainwashing. Vyzývam preto predstaviteľov cirkví, aby sa so svojou misijnou činnosťou neschovávali v materských školách a na prvých stupňoch škôl základných, vo väzniciach a hospicoch, v ústavoch pre slobodné matky, centrách pre liečbu drogových závislostí, ani medzi samovrahmi po psychiatrických klinikách, ale aby vystúpili na verejnosti a vystavili svoju vieru dialógu so vzdelanými neveriacimi, ktorí nehľadajú riešenie svojich sociálnych, či psychických problémov, ale iba pravdu o podstate sveta. Veď evanjelizátori sú o svojej pravde hlboko presvedčení, sú zaštítení morálnou silou samého “boha, otca všemohúceho, stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného … i jeho jediného syna Ježiša Krista”, ktorý im prisľúbil: “nestarajte sa vopred, čo budete hovoriť; ale hovorte, čo vám bude dané v tú hodinu. Lebo nie ste to vy, ktorí hovoríte, ale Duch Svätý” (Mk 13, 11). Vyzývam preto predstaviteľov všetkých cirkví na verejný dialóg o viere, ktorý by mali chápať ako svoju povinnosť -- veď “misijná úloha zahŕňa ohľaduplný dialóg s tými, čo ešte neprijímajú evanjelium” (KKC § 856). [Stalo sa. Táto kritická odpoveď je toho dôkazom.]

Som pripravený kedykoľvek sa takého verejného dialógu zúčastniť -- a to nielen raz, ale aj opakovane. Som dokonca taký ústretový, že som ochotný čeliť sám hoci aj neobmedzene veľkému kolektívu evanjelizátorov. [Ešte, že hrdinovia nevymreli, no domnievam sa, že po podrobení biblickej "kritiky" daného autora pozornému skúmaniu, ku ktorému nás on sám vyzýva, veľmi priestor na hrdinské "robenie ramien" neostane.]

Ak sa na túto moju výzvu nikto neozve, budem musieť s poľutovaním urobiť pre seba len jeden jednoduchý záver: cirkvi a ich predstavitelia sa dialógu vyhýbajú, pretože svoju pravdu obhájiť vedia len medzi súvercami. Vyhýbajú sa kritike, lebo na ňu nevedia reagovať. Sú argumentačne “silní” len medzi slabými …

Tento záver som formuloval zámerne tvrdo: hodil som ním rukavicu. Zdvihne ju niekto? [Rukavica zdvihnutá.]


Zdroj: poslané na email
Re: Otvorený list predstaviteľom cirkví
Pozri tiež: Čo je Kresťanská identita?



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com