imageimageimageimageimageimageimage



Poznávanie prostredníctvom rozumu

10.05.2011


Predstavte si, že pozeráte televíziu a zrazu sa dozvedáte najčerstvejšiu správu: Vedci práve objavili, že Mesiac je zo syru. Navyše, Zem má pyramídový tvar a leží na chrbte obrovskej korytnačky. Čo by ste si pomysleli?

Takejto správe by asi nikto nenaletel. Povedali by ste si, že je to smiešne, nejaký žart - ako by to mohla byť pravda? Keby to bola pravda, museli by ste zmeniť celý spôsob uvažovania o svete. Zrazu by sa vám zdalo, že nič nie je isté. Začali by ste pochybovať.

René Descartes (1596-1650) žil v dobe, keď sa názory na svet menili. Skoršie názory založené na predstavách Aristotela ustupovali pod náporom nových vedeckých objavov. Mnohí ľudia nevedeli, čo si o tom majú myslieť a stali sa skeptikmi - pochybovali, že by sa dalo o čomkoľvek dokázať, že je absolútne a nepochybne pravdivé. Rozmach vedy sa zdal byť v rozpore s istotou viery v boha, a cirkev preto ostro útočila na rozvíjajúce sa vedecké postupy uvažovania. Išlo jednak o náboženský konflikt - medzi katolíkmi a protestantmi, medzi cirkvou a vedou - a jednak o vedecký konflikt medzi Aristotelovými názormi a názormi Kopernika, Keplera a Galilea.

Mikuláš Kopernik (1473-1543) sa narodil v Poľsku. Bol zakladateľom modernej astronómie a dokázal, že Zem obieha okolo Slnka. Cirkev jeho dielo zavrhla, pretože dokazovalo, že človek nie je stredobodom vesmíru. Johannes Kepler (1571-1630) bol nemecký astronóm, ktorý dokázal, že obežné dráhy planét nevytvárajú dokonalé kruhy, ako sa predpokladalo. Galileo Galilei (1564-1642) bol zakladateľom modernej mechaniky a spolu s Kopernikom zastával názor, že Zem obieha okolo Slnka. Avšak roku 1633 ho cirkev prinútila odvolať svoje názory a zvyšok svojho života strávil v domácom väznení. Galilei okrem iného obhajoval aj odlúčenie vedy od teológie.


Galileo Galilei Galilei sa svojimi názormi na vesmír
dostal do konfliktu
s aristotelovským chápaním, ktoré
v cirkvi prevládalo. V histórii ideí je
17. storočie obdobím, keď sa rodili
nové idey a Descartes sa pokúsil
postaviť filozofiu na pevnejší základ.


Descartes sa narodil v roku 1596 v La Haye pri Tours v severozápadnom Francúzsku v rodine právnika. Bol vychovávaný v slávnom jezuitskom kolégiu v La Fleche, kde získal tradičné aristotelovské vzdelanie, a zároveň sa oboznámil s niektorými výsledkami modernej vedy. Descartes sa vždy považoval predovšetkým za matematika a prírodovedca, no v historickej pamäti žije ako filozof.

V Holandsku sa Descartes stal vojakom, v roku 1621 však armádu opustil, aby sa mohol venovať prírodným vedám a filozofii. Počas pobytu v nemeckom Ulme sa 10. novembra 1619 uzamkol do "vykúrenej miestnosti", kde mal tri sny, o ktorých sa domnieval, že boli zjavením od boha a týkali sa jeho životného diela: dostal poverenie založiť úplne novú vedu. Vrátil sa do Francúzska, odtiaľ sa však v roku 1629 presťahoval opäť do Holandska, kde žil, viac-menej osamotený život, dvadsať rokov.

Jeho Rozprava o metóde bola uverejnená v roku 1637. V roku 1639 začal písať nie po latinsky, ale po francúzsky Meditácie o prvej filozofii, v ktorých chcel vyložiť svoju filozofiu verejnosti, a nielen filozofom.

Descartova práca vyvolala ostrú polemiku s niektorými holandskými teológmi. V roku 1648 prijal pozvanie švédskej kráľovnej Kristíny, aby ju učil filozofiu. Bolo to neblahé rozhodnutie. Descartes bol pri kráľovskom dvore nešťastný a švédska zima mu podlomila zdravie. Zomrel v Štokholme v roku 1650.


Descartova metóda

Descartovo dielo vzniklo v období po stredoveku. Predstavuje rozchod s Aristotelom a zrod modernej filozofie. V dobe, keď náboženstvo nedôverovalo vede a veda bola voči náboženstvu skeptická. Descartes chcel ukázať, že veda a náboženstvo si neprotirečia. Želal si, aby veda bola prijateľná pre náboženstvo. V jeho diele však prevládali vedecké otázky.

Descartes chcel preskúmať poznanie, aby tak našiel spoľahlivý základ, na ktorom možno vybudovať celú stavbu ľudského poznania. Prišiel k záveru, že ak chce pokročiť vo vede, musí sa obrátiť k filozofii. Preto rozpracoval metódu pochybovania, s ktorou sa oboznámil ešte ako žiak u jezuitov. Pochybovanie súviselo s dobou, v ktorej žil. Z poznania chcel odstrániť všetko, o čom sa dalo pochybovať, aby v ňom našiel to, o čom sa nijako nedá pochybovať. Chcel nájsť nepochybné poznanie.

Jeho metódou bolo:

  • Prijať len samozrejmé pravdy (ako v matematike).
  • Rozdeliť zložité problémy na menej zložité, aby sa dali ľahšie riešiť.
  • Usporiadať myšlienky tak, aby sa riešili najprv najjednoduchšie a postupovalo sa ďalej k zložitejším.
  • Presvedčiť sa, či sme zohľadnili všetko.

Descartes najprv podrobil všetky svoje názory tejto skúške - pričom odložil nabok náboženstvo a morálku ako "dočasné prístrešie" - a pokračoval prebudovávaním "stavby" svojich názorov.


Myslím, teda som

Podľa Descarta všetci z vlastnej skúsenosti vieme, že naše zmysly nás klamú. Veslá sa vo vode zdajú byť zlomené a o ľuďoch, ktorých pozorujeme z veľkej vzdialenosti, nakoniec zistíme, že sú to stromy. Ak nám zmysly môžu dávať takéto falošné informácie, ako môžeme vedieť, či nás neklamú stále? Môže sa mi snívať, že bdiem, pričom v skutočnosti spím - ako teda môžem vedieť, či v skutočnosti nespím stále, a všetko, čo vidím a vnímam, nie je iba zmyslový klam?

Ak však je všetko len ilúzia, uvažoval Descartes, nemôžu byť niektoré jej časti predsa len pravdivé?

Lebo či bdiem alebo snívam, dve a tri spolu je päť a štvorec nemá viac strán ako štyri; zdá sa nemožným, aby sme také očividné pravdy mohli dostať do podozrenia, že klamú.

To sa zdá byť nesporné. Je to však naozaj nesporné? Descartes ide vo svojom pochybovaní ešte ďalej: čo ak existuje vo svete ničím nespútaný klamúci démon, ktorý ma dokáže presvedčiť aj o tom, že nesprávne matematické poznatky sú pravdivé? Potom nemôžem poznať nič - musím sa vzdať akejkoľvek nádeje.

Po spochybnení zmyslového, vedeckého a matematického poznania Descartes prichádza k svojmu slávnemu záveru:

Rozhodol som sa brať všetky veci, čo som kedy mal na mysli, za rovnako nesprávne, ako vidiny svojich snov. No hneď potom som si všimol, že zatiaľ, kým som chcel takto pokladať všetko za klamné, musel som sám, čo som to myslel, nevyhnutne niečím byť; spoznal som, že pravda "myslím, teda som" je taká pevná a istá, že žiadny, ani najčudnejší dôkaz skeptikov nie je v stave s ňou otriasť, usúdil som, že ju môžem bez pochybnosti prijať za pravú zásadu hľadanej filozofie.

Démon, ktorý môže Descarta oklamať vo všetkom ostatnom, nemôže ho oklamať v tom, že Descartes existuje a myslí:

  • Myslím, teda som, alebo - správnejšie preložené - som mysliaci, teda som.
  • Nikto ma nemôže zviesť, aby som si myslel, že existujem, ak v skutočnosti neexistujem.
  • Nemôžem si myslieť, že moja existencia je číry klam, lebo tým, že si to myslím, som mysliaci, teda moja existencia musí byť skutočnosťou.

Descartes dokázal existenciu seba samého, pokračoval dokazovaním existencie boha, a potom aj existencie vonkajšieho sveta.


Descartovo chápanie boha

Descartov dôkaz božej existencie spočíva v zdôvodňovaní, ktoré pochádza od Aristotela. Descartes tvrdí, že jeho metóda je metódou pochybovania. Keďže však vedieť je viac, než pochybovať, dochádza k záveru, že je nedokonalý, a preto nemôže byť bohom, inak by stvoril sám seba dokonalým - dokonalým však nie je.

Vedieť je viac, než pochybovať a byť dokonalým je viac, než byť nedokonalým. Descartes má ideu o tom, čo je to byť dokonalý, sám však dokonalý nie je. Jeho idea dokonalosti musí odniekiaľ pochádzať. Môže však pochádzať jedine od boha, lebo on je príliš nedokonalý, aby si to sám vymyslel. Preto boh existuje.

Descartov postup vychádza z Aristotelovho uvažovania, ktorý sa domnieva, že jednotlivé druhy skutočnosti tvoria reťaz postupujúcu od menej dokonalej skutočnosti k dokonalejšej, kde príčina nejakej idey patrí do tej istej kategórie ako vec, ktorej je ideou. Príčinou idey boha musí byť nejaká nekonečná substancia, boh. Preto boh existuje.


René Descartes

"No hneď potom som si všimol,
že zatiaľ, kým som chcel takto
pokladať všetko za klamné, musel som sám,
čo som to myslel, nevyhnutne niečím byť
...myslím, teda som."

René Descartes


Descartes používa ontologický dôkaz. Boh je dokonalý. Dokonalejšie je existovať, než neexistovať. Preto boh existuje. Božia existencia je obsiahnutá v jej definícii boha. Tak ako trojuholník sa definuje tým, že má tri uhly, boh sa definuje tým, že existuje.

Descartes ďalej zdôrazňuje význam boha pre zaručenie existencie vonkajšieho sveta. Ak je boh dokonalý, potom nás nemôže klamať. A pretože boh nemôže chcieť, aby sme boli klamaní, nemôže existovať ani klamúci démon.

...každé jasné a rozlíšené poňatie je bezpochyby niečo, a preto nemôže pochádzať od nebytia, ale nevyhnutne má za pôvodcu boha, boha hovorím, nanajvýš dokonalého, s ktorým je nezlučiteľné klamstvo, a teda také poňatie je bezpochyby pravdivé.

Descartes to dokazuje týmto spôsobom:

  • Moja myseľ prijíma idey a je pasívna. Ak by moja myseľ bola iba pasívna, bola by nehybná, musí teda existovať nejaká aktívna časť, ktorá je oddelená od mojej mysle.
  • Idey v mojej mysli musia byť zapríčinené aktívnymi vecami - inými slovami: telesami. Mám teda telo a idey v mojej mysli pochádzajú z telies, preto moje telo a predmety vo svete existujú.
  • Zdá sa, že svet existuje, a keďže nás boh nechce klamať, môžeme veriť, že svet existuje.

Descartes však trvá na tom, že isté sú len matematické vlastnosti predmetov - tvar, veľkosť a pod. O zmyslových vlastnostiach - farbe či vôni - možno vždy pochybovať. Descartes prísne rozlišoval medzi kvantitatívnymi a kvalitatívnymi vlastnosťami nejakej veci. O kvantitatívnych vlastnostiach vieme určite, že existujú, to isté však nemôžeme povedať o kvalitatívnych vlastnostiach.

Descartova filozofia má svoje zvláštne črty. Duša je v nej odlúčená od tela. Človek je rozum alebo mysliaca vec, pripojená k telu. Preto je duša nesmrteľná. Descartova filozofia obhajuje úplnú vzájomnú oddelenosť rozumu a tela. Toto stanovisko nazývame dualizmom.

Descartes bol presvedčený, že ľudia majú idey vrodené. V tom sa podobá Platónovi. Máme ideu boha, hoci sme sa nikdy s bohom nestretli na úrovni zmyslovej skúsenosti. Máme ideu dokonalého kruhu, hoci s niečím takým sa nikde vo svete nestretávame. Museli sme sa teda narodiť s určitými ideami, ktoré v sebe môžeme objaviť pomocou rozumu: "Iste nachádzam v sebe jeho (t.j. boha) ideu, totiž ideu dokonalého bytia práve tak ako ideu ktoréhokoľvek tvaru či čísla."

Tieto vrodené idey nám poskytujú:

  • poznatky o nás samých,
  • poznanie boha,
  • matematické poznanie.

Descartova filozofia je preto racionalistická, podľa nej môžeme dospieť k spoľahlivému poznaniu rozumom a nemusíme sa spoliehať na zmysly.

V Descartovej filozofii viera v boha predchádza vieru vo vede. Boh sa v nej však nechápe nevyhnutne ako kresťanský boh, ktorý nás spasí, odmeňuje a trestá, ani duša sa nechápe nevyhnutne ako kresťanská duša.

Descartes chcel byť Aristotelom modernej doby. Dejiny síce jeho prianie nesplnili, jeho filozofia však otvorila cestu modernej vede a rozum sa stal suverénnym vládcom modernej doby.


Zdroj: LITERATÚRA
Obrázky: internet



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com