Nový zákon


V Novom zákone sa - podľa jeho zostavovateľov - dovršuje a naplňuje Božie zjavenie skrze Ježiša Krista (Žd 1,1-2)

1 Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov
2 na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a Ním stvoril aj veky.

V štyroch evanjeliách sa apoštoli alebo ich učeníci snažia podať to, čo údajne Ježiš konal a čo učil. Skutky apoštolov zaznamenávajú počiatky cirkvi a jej expanziu (rozširovanie). Pavlove listy a iné apoštolské spisy sa snažia potvrdiť posolstvo o Kristovi a objasňovať jeho učenie. Kniha Zjavenia predpovedá dovŕšenie Kristovho diela a konečné víťazstvo Boha a tých, ktorí verne vytrvajú v spojení s Kristom.

Jednotlivé knihy NZ, napísané v priebehu druhej polovice 1. storočia boli skoro zozbierané do zbierky. O Pavlových listoch - ako najstaršom existujúcom literárnom dokumente raného kresťanstva - je zmienka už v 2Pt 3,16

Zhovievavosť nášho Pána pokladajte za spasenie, ako nám písal aj náš milovaný brat Pavel podľa múdrosti jemu danej.

Až v spisoch apoštolských otcov Klementa Rímskeho, Ignáca z Antiochie a Polykarpa napísaných až na prelome 1. a 2. str. sa nachádza mnoho narážok na takmer všetky knihy NZ. NZ pozostáva z 27 kanonických kníh, ktoré nie sú usporiadané chronologicky podľa dátumu vzniku, ale v ustálenom poradí akceptovanom všetkými cirkvami. Až na prelome 2. st. im cirkevní spisovatelia prisúdili rovnakú autoritu, ako Písmu svätému Starého zákona. Až takzvané "bludné názory" (Markionov kánon okolo roku 150) viedli cirkevné autority k presnému vymedzeniu kánona posvätných kníh, to znamená k cenzúre (!), ktoré kresťanské spisy sú inšpirovaným Božím slovom. NZ neobsahuje nekanonické knihy.

Existuje však niekoľko desiatok apokryfov (tajných kníh). Pôvodne ich bolo ešte viac, no mnohé sa do súčasnosti nezachovali. Do kánona nebolo napr. zahrnuté ani evanjelium podľa Tomáša a iné knihy. Pritom Tomášove evanjelium nie je považované za "blud", ale do NZ nebolo zaradené, lebo sa jednoducho nezlučovalo s predstavami zostavovateľov. Uvádza sa v ňom, že obsahuje tajné výroky, ktoré živý Ježiš povedal a Didymus Júda Tomáš zapísal. Zachovalo sa v koptskom opise z 5. st. a obsahuje 114 výrokov pripisovaných Ježišovi, ale žiadne rozprávanie o jeho skutkoch. Napísané bolo po grécky v Sýrii okolo roku 140. Prvý kánon (súpis kníh NZ) sa zachoval v takzvanom zlomku Muratoriho, ktorý vznikol v druhej polovici 2. str. v rímskej cirkevnej obci a bol objavený r. 1740 L. A. Muratorim v Ambroziánskej knižnici v Miláne. V tomto kánone chýbajú listy Židom, list Jakubov, dva listy Petrove a jeden Jánov. Pretože však Hippolit Rímsky tieto listy prijíma ako Písmo sväté, môžeme povedať, že až v tej dobe bola už známa kompletná zbierka kníh NZ. Vo východnej cirkvi nepoužívali ako Písmo sväté list Židom, Jakubov, 2. Petrov, 2. a 3. Jánov a Apokalypsu (deuterokánonické knihy NZ). Najstarším zachovaným úradným dokumentom, ktorý uvádza úplný zoznam kníh NZ, je 36. kánon plenárneho afrického snemu v Hippo Regiu r. 393; najstaršou pápežskou listinou je list Inocenta I. biskupovi Exsuperiovi z roku 405. Kánon je teda špecializovaný výber diel, uskutočnený vďaka intuícii veriacich kresťanov, akýsi zoznam "dôveryhodných" kníh. Nový zákon nebol teda zostavený skôr než v štvrtom storočí nášho letopočtu... A nič z pôvodného textu - v gréčtine na papyrusových zvitkoch - už neexistuje.

Bodmerove papyrusy, na ktorých je zachytené Lukášovo a Jánovo evanjelium sú z doby okolo roku 200. Rovnako starý je aj papyrus P 4 so zlomkami Lukášovho evanjelia. V treťom storočí sa už objavili - a zachovali - zlomky kódexov, papyrus Chester Beatty. Hlavnými prameňmi textu NZ sú pergamenové kódexy: vatikánsky kódex a sinajský zo 4. str., alexandrijský kódex a Efrémov kódex z 5. st. a Bezov kódex zo 6. st., vyznačujúci sa mnohými textovými odchýlkami od ostatných. Z cca 4000 zachovaných rukopisov Biblie, alebo jej častí, a lekcionárov, písaných navyše rôznym typom písma, sa dá usudzovať, že pri ich prepisovaní a opisovaní počas storočí došlo k vzniku mnohých rôznych znení a variantov. Cirkev to samozrejme bagatelizuje a tvrdí, že sa jedná väčšinou o prehodenie slov alebo o bezvýznamné štylistické a gramatické rozdiely. Opis alebo prepis textov z čias, keď sa písalo bez medzier medzi jednotlivými slovami bol pravdepodobne problém. Aj pri nespornej snahe zachovať pôvodný význam jednotlivých textov, muselo dochádzať k chybám nielen prehliadnutím, ale aj prepočutím (v tých časoch sa často opis robil diktovaním pisárovi). Vážne odchýlky sa našli napríklad v textoch evanjelia podľa Jána v celej kapitole 8 (príbeh o cudzoložnici), alebo v závere listu rímskym od Pavla. Pri snahe cirkvi o nápravu recenziami vznikli skupiny rukopisov s charakteristickými typmi textu. Takto vznikli napríklad text západný, byzantský a podobne. Najstaršie preklady boli robené z gréckeho textu, ktorý je starší ako ten, čo sa zachoval na vatikánskom kódexe a na papyruse Chester - Beatty. Starý sýrsky preklad vznikol už okolo roku 200.

Jazyková úroveň jednotlivých kníh bola tiež rôzna. Vtedajším bežne používaným typom gréčtiny bol koiné dialektos - obecný jazyk. Papyrus vyrábali z trstiny rastúcej pri Níle a bol v tom čase jedinou formou papiera. Lenže papyrus sa rýchlo rozpadal, a tak sa všetok pôvodný text stratil. Neskoršie opisy boli robené na papyrusových alebo pergamenových listoch spojovaných do kníh (tzv. kódexy). Pravdaže už pri robení opisov a kópií muselo nevyhnutne dochádzať k zmenám. V Starom a Novom zákone vznikali odchýlky aj inak - pri prekladaní z hebrejčiny a gréčtiny do latinčiny a potom neskoršie do ďalších jazykov, vrátane slovenčiny... Takže si môžeme byť istí iba tým, že Biblia v súčasnej podobe nie je ani presná, ani pravdivá kópia tej, čo vznikla ako prvá.

V suchom piesku egyptskej púšte sa zachovalo z opisov cez 80 zlomkov. Najstarší je malý zlomok s niekoľkými veršami 18. kap. Jánovho evanjelia (papyrus Rylands 457,P52) z prvej tretiny 2. storočia. Takže hlavnými - ale aj dostatočnými? - svedkami a prameňmi textu Novej zmluvy sú pergamenové kódexy, z ktorých najstaršie a najdôležitejšie sú: zo 4. storočia vatikánsky kódex, približne jeden z päťdesiatich opisov Biblie, ktoré dal urobiť cisár Konštantín Veľký, a sinajský kódex; z 5. storočia alexandrijský kódex, Efrémov kódex; zo 6. storočia Bezov kódex. Tento rukopis má najviac textových odchýlok od ostatných kódexov. Celkom sa našlo okolo 4000 rukopisov Biblie alebo jej častí, z toho asi 200 majuskulných-unciálnych (písaných veľkými písmenami gréckej abecedy) zo 4. - 9. storočia a asi 2500 minuskulných-kurzívnych (napísaných malými písmenami) z 10. až 16. storočia. Pri tak veľkom počte rukopisov sú rôzne znenia a varianty prirodzeným dôsledkom, čo priznávajú aj teológovia. V rukopisoch zo 4. a 5. st. sa zachovali kopské (egyptské) preklady. NZ bol do latinčiny preložený v 2. st. Tento preklad sa zachoval v dvoch typoch, africkom a európskom: európsky typ v kódexoch z Vercelli (4. st.) a z Verony (4.-5.st), africký v kódexoch z Bobbia (4.-5.st.) a palatinskom (5.st). NZ bol zrevidovaný cirkevným otcom Jeronýmom (Hieronýmom) a pod menom Vulgata sa stal úradným textom latinskej cirkvi.

NZ bol počas storočí určite veľakrát pozmeňovaný a upravovaný. Ako jeden z dôkazov môžeme uviesť svätenie nedele. Z hľadiska Biblie je nedeľa všedný, pracovný deň. Ani v jednom z biblických textov - od prvej knihy Mojžišovej v Starom zákone až po Zjavenia Jána v NZ - nenájdeme čo len zmienku o tom, že by sa mala svätiť nedeľa. Naopak, (2, kniha Mojžišova 20,8): "Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil" alebo priamy odkaz Krista, ktorý údajne povedal: (Marek 2,27) "Sobota je učinená pre človeka"

V prvých storočiach zachovávali sobotu všetci kresťania. Avšak formálne obrátenie cisára Konštantína začiatkom 4. storočia neznamenalo len oficiálnu podporu kresťanstvu, ale v záujme spojenia protichodností pohanských zvykov s kresťanskými Konštantín vydal 7. marca r. 321 "Konštantínov výnos", ktorým vyhlásil nedeľu za všeobecne záväzný sviatok v celej Rímskej ríši. Bohov zákon a príkaz bol teda zmenený v záujme cirkvi, lebo Konštantín a biskupi bažiaci po moci postrehli, že ak budú kresťania a pohania svätiť ten istý deň (Deň slnka uctievali aj Konštantínovi pohanskí poddaní a zachovávali ho aj kresťania), pohania ľahšie príjmu kresťanstvo, a tým rýchlejšie vzrastie moc a sláva cirkvi.

O mnohých ďalších aktivitách v pozmeňovaní a úpravách NZ by sme sa pravdepodobne dozvedeli len z tajných archívov Vatikánu, no napriek tomu o niektorých poznatky máme. Snáď najnebezpečnejší prípad sa stal v 16. st. a mohol vážne poškodiť pápeža a skompromitovať celú hierarchiu Vatikánu. V roku 1585 zomrel pápež Gregor XIII. Keďže sa v tom čase kardináli vôbec nevedeli dohodnúť na jeho nástupcovi, najvhodnejším kandidátom sa im zdal kardinál Montalto. Ten totiž chodil o barlách a robil dojem, že je tesne nad hrobom. Zvolili ho jednohlasne. Hneď im však dal pocítiť, akú chybu urobili. Pred ich očami odhodil barly a vykríkol: "Teraz som ja cézarom!" Prijal meno Sixtus V. a tento človek "stojaci nad hrobom" urobil za päť rokov prácu, ktorá iným trvala päťdesiat. S najväčšou vervou sa však podujal na usporiadanie biblických textov. Nielenže porobil "poriadky" s niektorými dielami vatikánskych teológov, ale nakoniec siahol po Biblii zo 4. st. - Jeronýmovej Vulgate. Sixtus V. dospel k názoru, že treba vypracovať skutočne dokonalú verziu. Povolal si na to špeciálnu komisiu. Keď mu táto po rokoch práce predložila svoje návrhy, vyhodil učených mužov a povedal im, že najlepšie si poradí sám. Svojmu dielu sa venoval rok a pol. Pri nejasných textoch jednoducho dodal niekoľko slov alebo celých viet sám od seba. Preklad robil často len tak, že sa riadil vlastnou fantáziou. Ak sa nehodili do jeho predstáv, vynechal celé state. V tvorivom zápale pozmenil aj rozdelenie statí a číslovanie žalmov. Keď svoje dielo dokončil, okamžite vydal bullu, ktorá ho vyhlasovala za jediné pravdivé. O štyri mesiace zomrel. Nový pápež Gregor XIV. s veľkými ťažkosťami hľadal riešenie, ako celú aféru zniesť zo sveta. Problém bol v tom, že dielo Sixta V. bolo pod hrozbou exkomunikácie vnútené celému kresťanskému svetu. Na druhej strane bolo potrebné za každú cenu uchrániť neomylnosť pápeža. Až kardinál Bellarmine našiel "riešenie". Podľa neho bolo treba čo najrýchlejšie vydať novú verziu Biblie a oznámiť, že Sixtus až po vydaní svojej verzie objavil veľa chýb kníhtlačiarov a "iných osôb", a že na smrteľnej posteli žiadal, že to treba uviesť do poriadku. Vatikán v tom čase venoval obrovské sumy na odkúpenie tejto verzie od veriacich. Akcia "Sixtova biblia" trvala až do roku 1592. Až za Klementa VIII. sa podarilo Sixtovu tvorivosť vykoreniť.


HISTORICKÉ KNIHY

Evanjeliá

Grécke euangelion - dobrá správa (radostná zvesť). Ešte pred napísaním najstarších NZ spisov dali prví kresťania tomuto slovu špecifický význam a používali ho v spojitosti so šírením správ o Ježišovi Kristovi. K nemu a jeho dielu sa predsa priznal Boh. Prijímané je vierou a odovzdávané je vyznaním. Z tohoto dôvodu malo evanjelium pôvodne tvar vyznania viery, ustálených ústnych formulácií. V NZ sa teda slovo evanjelium všade vzťahuje na ústnu zvesť: predovšetkým na zvesť o Ježišovom vzkriesení. Z toho vyplýva, že slovo evanjelium sa na začiatku Markovho evanjelia (1.1)

1.1 Počiatok evanjelia Ježiša Krista
vzťahuje na zvesť o vzkriesení, ktorou celé evanjelium vrcholí (16.6)

16.6 On im však povedal: Nebojte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného? Vstal, niet Ho tu; ajhľa miesto, kde Ho boli položili.

Evanjelium má byť záznamom toho, čo je nevyhnutné k pochopeniu najmä v neskoršej dobe a v prostredí, kde nie je možné očakávať znalosť o Ježišovi. Do NZ boli z množstva evanjelií zaradené iba štyri; podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána (medzi historické knihy NZ patria aj Skutky apoštolov). Prvé tri evanjeliá sú v mnohých ohľadoch zhodné, preto im hovoríme synoptické, tzn. prehľadné. Bádatelia predpokladajú, že príčinou je závislosť Matúšovho a Lukášovho evanjelia na evanjeliu podľa Marka (!). Matúš a Lukáš podľa odborníkov pravdepodobne užívali i ďalšiu spoločnú tradíciu, ktorá obsahovala najmä Ježišove výroky. Z histórie sú známe aj pokusy zjednotiť všetky štyri evanjeliá do jedného spisu, tzv. Harmónia života Ježiša Krista - obľúbené najmä v Sýrii v prvých storočiach - avšak nepresadili sa.

Evanjeliá boli napísané oddelene z rozličných dôvodov... Matúšovo a Lukášovo evanjelium bolo takmer určite odpísané z Markovho... Všetky štyri sú od neznámych autorov napriek menám, s ktorými sa spájajú... Pri zostavovaní Nového zákona bola aj prísna cenzúra. Nie každý nájdený opis evanjelií sa dostal do NZ, ale iba tie, ktoré vyhovovali jeho zostavovateľom. Napr. Evanjelium podľa Tomáša (obsahuje tajné výroky, ktoré Ježiš povedal a Didymus Júda Tomáš zapísal) cirkev vylúčila. Cirkev záhadne mlčí aj o Evanjeliu kríža a Tajnom Markovom evanjeliu.


Skutky apoštolov

Tento obsiahly spis oboznamuje čitateľov so šírením sa evanjelia do sveta a s významnými osobnosťami raného kresťanstva. Predovšetkým sa tu hovorí o skutkoch apoštolov. Z dvanástich je to však iba Peter (Ján a Jakub starší sú iba krátko spomenutí). Druhá časť je venovaná Pavlovi, aj keď ho nezaraďuje medzi apoštolov, pretože nespĺňa podmienky vymedzené pre apoštolát (Sk l,21n). Skutky apoštolov sú dielom Lukáša, ktorý už predtým napísal evanjelium. Majú aj podobný štýl a jazyk. Vznikli v rozmedzí 70 - 90 rokov. Miesto napísania je pravdepodobne zhodné s miestom napísania evanjelia, teda pravdepodobne Rím, Cezarea alebo niektoré mesto v Grécku. Lukáš mal týmto dielom záujem osloviť aj vzdelaných čitateľov - spis bol venovaný Theofilovi - a získať ich pre kresťanstvo. Skutky nielenže zoznamujú s minulosťou cirkvi a jej začiatkami, ale aj nabádajú kresťanov k vernej službe v súčasnosti.


VYUČUJÚCE KNIHY

Okrem historických kníh (evanjelií) NZ obsahuje aj vyučujúce knihy (listy apoštolov) a prorockú knihu (Zjavenie Jána). Vyučujúce knihy zahŕňajú predovšetkým listy apoštola Pavla, ale aj list Židom a listy Jakuba, Petra, Jána a Júdu:

List apoštola Pavla Rímskym (R)
Prvý list a Druhý list apoštola Pavla Korintským (1K ), (2K)
List apoštola Pavla Galatským (G)
List apoštola Pavla Efezským (Ef)
List apoštola Pavla Filipským (F)
List apoštola Pavla Kolosenským (Ko)
Prvý list a Druhý list apoštola Pavla Tesalonickým (1Te) (2Te) Pastorálne epištoly (Pastierske)

1 list Timoteovi (1 Tm ), 2 list Timoteovi ( 2 Tm ) a list apoštola Pavla Titovi (Tt)

Od 18. st. je takto nazývaný celok troch listov - 1 Tm, 2 Tm a Tt. Pavol ich adresuje svojim najbližším spolupracovníkom Timoteovi a Titovi. Oboch mužov ustanovil za svojich zástupcov. Timotea v Efeze a Tita na Kréte. V Pastierskych listoch im dáva smernice - pravidlá a povinnosti, ktoré majú posilniť a upevniť zborovú disciplínu vzhľadom k rozmáhajúcemu sa kacírstvu vo vnútri kresťanských obcí.

1,14 a nepridržiavali sa židovských bájok a príkazov ľudí, odvrátených od pravdy.

Pretože v tom čase "bludári" (židovskí bájkári) boli misijne veľmi aktívni, predstavovali pre kresťanské obce veľké nebezpečenstvo. "Bludári sú poslovia konca pred Kristovým príchodom". Pavol zdôrazňuje, že výpovede týchto heretikov sú bezcenné, avšak ich pôsobenie je nebezpečné. Preto je nutné diskusiu s nimi prerušiť. Osvedčený spôsob je vyučovanie a kázeň na základe "zdravého rozumu" a v rade chválospevov, vyznaní a modlitieb. Proti falošným učiteľom je opodstatnená prísnosť, voči ich prívržencom miernosť, aby zostala nádej pre získanie poblúdených. Tento nový tón určitej diskvalifikácie protivníka je, z pozície pravej viery v pastorálnych listoch zvlášť silný.

V kresťanských obciach sa začala vytvárať hierarchia. V čele kresťanskej obce stojí skupina vedúcich pracovníkov, ktorí bdejú nad čistotou apoštolského učenia. Po boku presbyterov či biskupov pracuje pod ich vedením aj skupina diakonov. Rozhodujúce postavenie mal asi apoštol sám. Teraz aktom ordinácie poveruje na základe prorockého charizmu touto vedúcou úlohou v obci jednu osobu.

1 Tm 2,7 Nato som bol ustanovený ja, ako zvestovateľ a apoštol, - pravdu hovorím a neluhám, - učiteľ pohanov vo viere a pravde.

Cirkevné zriadenie na počiatku vývoja a neskoršie výhradné rozdelenie na tri úrady (biskup, presbyter, diakon) je ešte iba naznačené. Vo vzťahu k obci zostáva vedúci pracovník bratom v diakonskej službe, v rodinnom spoločenstve zboru, avšak jeho postavenie má charakter záväzného apoštolského poverenia.

Pôvod Pavlových pastorálnych listov je dodnes predmetom neuzatvorenej diskusie, či dielo skutočne napísal apoštol Pavol na sklonku svojho života, alebo je premyslenou tvorbou niektorého z jeho žiakov. Možné je tiež, že listy napísal pôvodne sám v r. 66-67 a neskôr prešli konečnou redakciou jeho žiakov. Na začiatku 2. st. boli už cirkvi známe a používané.

List apoštola Pavla Filemonovi (Filem)

List Židom (Žd)

Pre adresátov boli Mojžiš a starozákonná chrámová služba nepochybnými autoritami. Preto váha autorovej argumentácie spočíva v tom, že zo SZ (presnejšie: z gréckeho prekladu SZ, tzv. Septuaginty) dokazuje, že Kristus ako Syn Boží je nadradený Božím služobníkom, anjelom (1- 2) i Mojžišovi (3,1-6) a že jeho dokonalá a večne platná služba veľkňaza "podľa poriadku Melchisedechovho" je nadradená nedokonalej a iba náznakovej službe, ktorú v jeruzalemskom chráme konajú kňazi podľa poriadku Áronovho (7,11).

List Jakubov ( Jk )
Prvý list apoštola Petra (1 Pt)
Druhý list apoštola Petra (2 Pt)
Jánove listy: Prvý list Jánov (1 J), Druhý list Jánov (2 J) a Tretí list Jánov (3 J)

V 2J a 3J ide o misiu cestujúcich misionárov: v 2J sa jedná o misiu takzvaných bludárov, ktorým kresťania nemajú poskytovať ani materiálnu, ani mravnú podporu. Naopak 3J oceňuje účinnú pomoc Gája misionárom, ktorí priniesli Bohom zjavenú zvesť. Kto poskytuje pomoc misionárom, podieľa sa na ich práci, a to ako v zlom, keď ide o podporu bludárov, tak aj v dobrom, keď ide o podporu pravoverných kazateľov.

List Júdov (Jud)


PROROCKÁ KNIHA

Zjavenie Jána (Zjav)

Svojský výklad - či už Starého alebo Nového Zákona - už zapríčinil veľmi veľa zla vo svete. Napríklad Zjavenie sv. Jána vzniklo pôvodne v gréčtine a je apokalyptické, čo znamená, že bolo napísané v kóde s mnohými symbolickými slovami, aby im rozumeli biblickí učenci. Pre mnohých ľudí je väčšinou len zmiešaninou vízií, symbolov, alegórií a proroctiev. Samozrejme, že mnohých kresťanov - a nielen ich - zavše znepokojuje.

Kniha Zjavenia predpovedá dovŕšenie Kristovho diela a konečné víťazstvo Boha a tých, ktorí verne vytrvajú spojení s Kristom. Obrazná, symbolická reč bola vtedajšiemu čitateľovi síce bližšia ako nám, ale tiež nie celkom pochopiteľná. Dodnes nie je jasné, ani kto je autorom Zjavenia. Podľa starej cirkevnej tradície je stotožňovaný s apoštolom Jánom, synom Zebedeovým, autorom štvrtého evanjelia a troch listov. Iné svedectvá naznačujú, že Zjavenia napísal Ján presbyter. Niektorí súčasní bádatelia hľadajú autora v okruhu Jánových žiakov a stúpencov. Z niektorých náznakov textu sa dá všeobecne usudzovať, že Kniha vznikla v Malej Ázii na sklonku vlády cisára Domitiana až v rokoch 94 - 96.

Ľud potreboval povzbudenie a tu im autor Zjavenia ukázal povzbudenie na prichádzajúce obdobie slávy cirkvi. "Víťazstvo bude patriť Baránkovi a tým, ktorí sa rozhodli úplne ho nasledovať". Tento motív rozhodnutia vystupuje do popredia spolu s výzvami ku stálosti, bdelosti a zachovaniu svedectva a vernosti. Ešte výraznejšie však vyznieva nenávisť voči tým, ktorí si dovolili pochybovať, a pomstychtivosť a krutosť hraničiaca so sadizmom, akými sa s nimi vyrovnáva. A skutočnosť, že výklad Zjavenia vyvoláva v ľuďoch strach, a že spôsobom, akým je napísané sa dá využiť na dokázanie alebo obhajovanie čohokoľvek, je dôvod, prečo vždy priťahovalo šialencov a fanatikov. Tí sa naň dívajú ako na hotový recept na každé zlo, ktoré si vyberú. Je známych mnoho prípadov, keď práve silná viera podporená svojským výkladom Biblie "vyprodukovala" dokonca viacerých sadistických a masových vrahov.

Zjavenie má niektoré spoločné znaky s apokalyptickou literatúrou neskoršieho židovstva, avšak je zvesťou Kristovej jedinečnej moci a slávy. Správny názov znie "Zjavenie, ktoré Boh dal Ježišovi Kristovi". Zjavenie bolo napísané na sklonku 1. a na začiatku 2. storočia. Teológovia bagatelizujú konkrétne informácie o zverských trestoch pri poslednom súde ale - podľa nich - Zjavenie obrazne vyjadruje vieru a odhaľuje konečné Kristovo víťazstvo. Z tohoto dôvodu bolo najviac čítané práve v neistých dobách a počas kríz.


TAJNÉ EVANJELIÁ (APOKRYFY) - PREČO NIE SÚ V BIBLII?

Medzi apokryfy (knihy, ktoré neprešli "cenzúrou" pri zostavovaní Biblie) boli zaradené už aj niektoré knihy z obdobia pred Kristom, ako napr. Nanebovstúpenie Mojžiša, Kniha Henochova, Kniha jubileí, Testament dvanástich patriarchov atď. V nasledovných riadkoch je však vymenovaných niekoľko evanjelií, ktoré neboli zaradené do Nového zákona:

Evanjelium podľa Tomáša - "Tomášovo evanjelium" sa zachovalo v koptskom opise z 5. st. Vôbec nerozpráva o tom, čo Ježiš robil, a obsahuje 114 jeho údajných výrokov. Napísané bolo cca v r. 140, a uvádza sa v ňom, že obsahuje tajné výroky, ktoré živý Ježiš povedal a Didymus Júda Tomáš zapísal.

Zopár zaujímavých výrokov:

"Mesto postavené na vysokom vrchu nemôže byť skryté!" (v porovnaní s Matúšovým evanjeliom je pridané slovo "vysokom").

"Dávajte cisárovi, čo je cisárovo, dávajte Bohu, čo je Božie a mne dávajte, čo je moje!" (tu bola pridaná posledná fráza).

"Rozštiep drevo, ja som tam. Nadvihni kameň a nájdeš ma tam. (toto je však v úplnom rozpore s čímkoľvek v kanonických spisoch -- podľa tohto je Ježiš vlastne podstatnou substanciou tohto sveta!).

"Hľa, povediem ju tak, aby som ju urobil mužom, aby sa aj ona mohla stať živým duchom, aby sa podobala nám, mužom. Pretože každá žena, ktorá urobí zo seba muža, vstúpi do kráľovstva nebeského. - Ježišov výrok ako reakcia na výrok jedného z jeho apoštolov: "Nech od nás Mária odíde, pretože ženy nie sú hodné života."


Tajné evanjelium podľa Marka (Tajný Marek) - učenci Ježišovho seminára uvažujú, že spis je v skutočnosti nescenzúrovaná verzia Evanjelia podľa Marka, obsahujúca tajné informácie pre zasvätených. Z Tajného Marka je zachovaný iba objav jedného vedca, ktorý našiel citát od Klementa Alexandrijského, datovaný do konca druhého storočia. No samotné dielo sa záhadne stratilo, zmizlo (v archívoch Vatikánu?) -- bolo by zaujímavé dostať sa tam). Takže kresťania majú ochranu: Tajný Marek sa nenašiel a citát z neho sa vraj nachádza v dnes neexistujúcom texte od autora z 2. storočia.

Evanjelium kríža - nevyhovuje cirkvi, lebo sama jej vrchnosť musí priznať, že sú to legendy plné bizarností. Napr. Ježiš, ktorý vychádza z hrobu je obrovský, siaha až po nebo a za ním z hrobu vychádza kríž a rozpráva! Je to záznam z 3. st., kde vystupuje hovoriaci kríž.

Evanjelium podľa Petra - podľa tohto evanjelia sa Kristus nevtelil, a jeho telo bolo len zdanlivo ľudské. To sa však nezhoduje s názorom Vatikánu.

Evanjelium Márie - obe (aj s Petrovým) sú skutočne nedôveryhodné, lebo nesú síce mená historických postáv, avšak tieto nemajú pravdepodobne nič spoločné s ich skutočnými autormi. Vznikli v 2. až 5. st. a vo všeobecnosti sú dosť banálne.

Evanjelium podľa Židov - zachovali sa iba tri zlomky. Používali ho židokresťanské obce, ktoré nevedeli po grécky. Duch Svätý je tu nazývaný "matka" pravdepodobne preto, lebo duch -- rauch je v aramejčine ženského rodu. Obsahuje napr. tvrdenie, že Duch Svätý preniesol Krista na horu a držal ho za jeden jediný vlas...

Evanjelium ebionitov - používala ho zvláštna sekta židovských kresťanov, žijúca prísnym asketickým životom a prijímajúca iba vegetariánsku stravu.

Evanjelium Filipovo a dokonca Evino evanjelium spolu s Tomášovým patria k apokryfom, ktoré vznikli v Alexandrii.

Evanjelium detstva, Skutky Pilátove, Evanjelium Nikodémovo a Protoevanjelium Jakubovo - tieto apokryfy sú typickým príkladom vzniku rozprávok a písomného zaznamenania snov a túžob ako reality. Spisy sú plné fantázie ich tvorcov, ktorým nešlo ani len o pravdepodobnosť a už vôbec sa nezaťažovali dobrým vkusom. Zaznamenávali aj "najmenšie podrobnosti Ježišovho pozemského života" tak, ako ich nábožnosť veriacich túžila poznať. Určite im však nechýbala živá, úprimná, až fanatická viera.

Takýchto záznamov je viac a je nad slnko jasné, že urobiť cenzúru a vybrať z toľkého množstva "kravín" aspoň zopár ako-tak použiteľných kníh pre kanonizáciu, muselo byť pre tvorcov Nového zákona priam nadľudským výkonom.


Pravdivosť Ježišových výrokov

Historický dôkaz o existencii Ježiša v žiadnom prípade ešte nemôže potvrdiť, že to, čo Ježiš Kristus povedal, je pravda. Duchovné pravdy nemôžu byť overené ani vyvrátené archeologickými nálezmi. Napríklad archeológia dokazuje, že Medina a Mekka naozaj počas 6. a 7. st. existovali v západnej Arábii, no to ešte nepotvrdzuje, že Korán je pravdivý.

Takisto Heinrich Schliemann, ktorý pátral po Tróji v snahe dokázať historickú hodnovernosť Homérovej Iliady -- Tróju skutočne našiel. To ale ešte nedokázalo, že Iliada je pravdivá. Potvrdila sa tým iba presnosť v geografickom určení miesta.


Historická zmienka o Ježišovi

Tacitus v roku 115 zaznamenal: Tacitus; Annals 15. 44: "Nero zvalil vinu na skupinu, ľuďmi nazývanú kresťania, ktorá bola pre svoje ohavnosti nenávidená, a nariadil pre ňu to najhoršie mučenie. Kristus, od ktorého odvodzujú svoje meno, pretrpel ten najmimoriadnejší trest počas vlády Tibéria rukami jedného z našich prokurátorov Pontského Piláta a tá najhoršia povera, hoci na chvíľu potlačená, znovu prepukla nielen v Judei, v pôvodnom zdroji nákazy, ale dokonca aj v Ríme... Následne boli uväznení všetci, ktorí boli usvedčení z viny. Potom bol podľa ich udaní usvedčený nezmerný zástup, nie ani tak zo zločinu podpálenia mesta, ale pre nenávisť voči ľudstvu."

Podľa Tacita si teda Nero pravdepodobne spravil z kresťanov obetných baránkov, aby od seba odvrátil podozrenie od založenia veľkého požiaru, ktorý v roku 64 zničil Rím. Avšak posledná veta jasne hovorí aj o iných dôvodov väznenia.


Zdroj: LITERATÚRA



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com