imageimageimageimageimageimageimage



Nevedomie

18.05.2011


I keď ste sa nikdy nestretli s psychiatrom, určite máte nejakú predstavu o tom, čím sa zaoberá. Pacient dúfa, že rozprávaním dospeje (s pomocou psychiatra) k hlbšiemu poznaniu seba samého. Táto terapeutická metóda sa nazýva "psychoanalýzou".

Symbolom psychoanalýzy je psychiatrova pohovka, na ktorej pacient počas rozhovoru leží.

Odkiaľ však pochádzajú teória a prax psychoanalýzy? Psychoanalýza - ba dokonca i psychiatrova pohovka - pochádza od Sigmunda Freuda, ktorého dielo zanechalo hlboký vplyv na celé intelektuálne ovzdušie modernej doby a podieľalo sa na jeho formovaní.


Prenikanie do vedomia

Sigmund Freud (1856-1939) sa narodil na Morave, od svojich štyroch rokov takmer až do konca života žil však vo Viedni. V roku 1881 ukončil lekársku fakultu, no práca praktického lekára ho nelákala a naďalej sa venoval výskumu. Od roku 1882 pracoval vo viedenskej Všeobecnej nemocnici a zaoberal sa hlavne neuropatológiou (poruchami mozgu). O hystériu a neurózu sa začal zaujímať až po návrate z pobytu v Paríži v roku 1885.

Nasledujúcich desať rokov počas klinickej práce vo Viedni rozvíjal psychoanalýzu ako liečebnú metódu.

Viedeň bola do roku 1918 hlavným mestom Rakúsko-uhorskej monarchie. Na prelome 19. a 20. storočia priťahovala umelcov, spisovateľov a intelektuálov, ktorí ju preslávili po celom svete. Vo Viedni žila silná a prosperujúca židovská komunita, ktorá však bola vystavená predsudkom a prejavom antisemitizmu. Freud bol Žid, i keď neveriaci, a počas celého svojho života sa nezbavil pocitu, že ho spoločnosť nikdy úplne neakceptovala.

Freudov záujem sa od pozorovania neurotických príznakov presunul k skúmaniu všeobecného fungovania ľudského vedomia a k širším otázkam kultúry. Žil v šťastnom manželstve s Marthou Bernaysovou. Dve veci nemal rád: náboženstvo a Ameriku. V roku 1938 po obsadení Rakúska nacistami Freud bol nútený utiecť do Londýna, kde v roku 1939 v bolestiach zomrel na rakovinu úst, ktorou trpel 15 rokov.

Rozvoj anatómie a fyziológie v druhej polovici 19. storočia viedol k vzniku akéhosi lekárskeho materializmu. Na pochopenie podstaty Freudových myšlienok si treba vyjasniť problémy, ktoré tú dobu najviac trápili.


Sigmund Freud

"Výklad snov je kráľovskou cestou
k poznaniu nevedomej činnosti
vedomia."


Sigmund Freud



"Psychológia" doslovne znamená "rozprávanie o duši" (veda o duši). Podľa Descarta človek sa skladá z duše a tela, ktoré sú od seba celkom oddelené. Ateizmus však vyústil do materializmu, podľa ktorého existuje len hmota. Materializmus uplatňovaný v medicíne tvrdil, že existuje iba telo. Ľudia majú vedomie, ale nie dušu; vedomie je teda súčasťou tela.

Jednou z otázok, o ktoré sa Freud najviac zaujímal, bol vzťah medzi vedomím a telom.

Dnes možno pokladáme za samozrejmé, že choroba môže byť zapríčinená i depresiou, ale nebolo to tak vždy. Dokonca ani dnes nemusí byť pre každého samozrejmé, že medzi vážnejšími psychickými problémami a telesnými príznakmi môže existovať vzájomná spojitosť.

Freud pôsobil na lekárskej klinike. Jeho práca však mala súčasne aj teoretický charakter: popritom, že bol praktickým lekárom, v celom svojom profesionálnom živote sa venoval i písaniu. Svoju prácu prirovnával k archeológii, lebo odhaľoval v ľudskej duši to, čo v nej bolo dlho skryté.

Za najvýznamnejšie Freudove objavy sa považujú:

  • nevedomie;
  • Oidipov komplex.

Freud sa domnieval, že sa mu pomocou týchto objavov podarí preniknúť hlbšie do štruktúry ľudského vedomia a pochopiť fungovanie ľudskej sexuality.


Nevedomie

K obratu vo Freudovom živote došlo v zime 1885-86, keď v Paríži videl Charcota pracovať s pacientmi, ktorí trpeli hystériou. Charcot zistil, že počas hypnózy ich príznaky zmizli. Podobne sa u zdravých ľudí dali hypnózou vyvolať hysterické príznaky. Príčina problémov u týchto pacientov (a niektorí z nich boli dokonca ochrnutí) zjavne nebola fyzická.

Freud na základe týchto zistení dospel k objavom, ktoré mali zmeniť predstavy ľudí o sebe samých. Jeho práca bola akýmsi hľadaním, v priebehu ktorého sa jeho názory menili.

Freud opustil hypnózu a nechal pacientov hovoriť. Vytvoril metódu "voľných asociácií", ktorá umožnila stanoviť problémy pacientov na základe toho, aké slová používali. Spôsob, ako pacient tieto slová spájal, mal ukázať, ako pracuje jeho vedomie, a mal odkryť niečo z jeho problémov.

Jedným zo známych Freudových prípadov bol príbeh pacienta, ktorý si zmyslel, že je príliš tučný a musí chudnúť. Prestal jesť múčne jedlá, behal na slnku a šplhal sa po horách do úplného vyčerpania. Pomocou "voľnej asociácie" sa slovo "tučný" (po nemecky dick) spojilo s jeho americkým bratrancom Richardom, ktorého volali Dick. Žiarlil naňho, lebo Dick prejavoval prílišnú náklonnosť k dievčaťu, do ktorého bol pacient zaľúbený. Zbaviť sa tučnoty teda znamenalo zbaviť sa Dicka. Odtučňovacou diétou pacient trestal nie seba, ale svojho bratranca.

Freud sa spočiatku domnieval, že neurotické príznaky sú zapríčinené zabudnutými spomienkami, neskôr však dospel k presvedčeniu, že hystéria a jej príznaky sú dôsledkom traumatických zážitkov alebo citových šokov z detstva. Pacient na šok zabudol, alebo ho potlačil, šok však nezmizol. Jeho dôsledky sa prejavujú nevedome v podobe nutkavých zvykov alebo telesných príznakov. Pomocou psychoanalýzy tieto traumy možno odkryť a liečiť. Podľa Freuda cieľom terapie je, aby bol pacient opäť schopný milovať a pracovať.

Freud bol presvedčený, že nevedomie sa prejavuje v žartoch, rečových chybách, prerieknutiach, a najvýraznejšie v snoch: "Výklad snov je kráľovskou cestou k poznaniu nevedomej činnosti mysle."

Podľa Freuda "sen je (skryté) splnenie (zakázanej alebo potlačenej) túžby". Inými slovami, sny sú akousi šifrou, ktorej rozlúštením môžeme zistiť problém pacienta a začať s liečbou. Sny sú podľa neho kombináciou "pozostatkov dňa" (toho, čo sa stalo) a potlačených (nevedomých) túžob.

Freud dospel k názoru, že štruktúrou ľudského vedomia tvorí:

  • Ego, vedomé Ja: bežná, každodenná osobnosť.
  • Id (Ono), nevedomé Ja: potlačené túžby a spomienky.
  • Superego (Nad-Ja): spoločenská norma alebo morálka, ktorá je nám vnucovaná zvonka a ktorou sa vo svojom živote riadime.

Freud sa domnieval, že Ego sa tvorí z Id súbežne s tým, ako sa vyvíja osobnosť. Dospel tiež k názoru, že človek má dva základné riadiace inštinkty: lásku a smrť, ktoré ovládajú ľudské správanie.

Freudove dielo má formu preslávených kazuistík, v ktorých podrobne opísal príznaky a príbehy svojich pacientov. Jedným z Freudových objavov bolo, že detské traumy majú často sexuálny charakter. Spočiatku veril v "teóriu vábenia", podľa ktorej sú deti uvádzané do sexuálnej skúsenosti v útlom veku, neskôr však dospel k názoru, že detská sexualita funguje už skôr, než by to ľudia predpokladali. Jeho názor vyvolal veľké spory, lebo mnohí ľudia chceli veriť v "nevinnosť", nesexuálnosť dieťaťa.

Sexualita má pre človeka zásadný význam. Podľa Freuda sexualita znamená náklonnosť, lásku a zmyselnosť v najširšom zmysle. Tento sexuálny pud nazýval "libido". Freudove teórie takisto vyrastali z jeho vlastných rodinných skúseností; po otcovej smrti dospel k pochopeniu toho, čo nazval "Oidipovým komplexom".


Oidipov komplex

Oidipus je hrdina gréckej mytológie, ktorý nevedomky zavraždil svojho vlastného otca a oženil sa s vlastnou matkou.

Freud sa domnieval, že chlapci sú spočiatku viazaní na matku a otca vnímajú ako súpera o jej lásku. Neskôr sa pokúsil opísať "Elektrin komplex" u dievčat, ten sa však neujal. Pocity strachu a žiarlivosti chlapca voči otcovi sa miešajú s pocitom viny, pretože chlapec cíti lásku aj k otcovi. Dôsledkom tejto ranej skúsenosti je potláčanie sexuálnych pocitov až do puberty, keď sa opäť vynárajú v dôsledku telesných zmien.

Podľa Freuda sa muž vo svojom živote snaží:

  • odpútať sa od matky,
  • zmieriť sa s otcom,
  • nájsť bytosť, ktorú by mohol milovať a ktorá nie je totožná s matkou.

"Sú to úlohy," písal Freud, "ktoré stoja pred každým z nás; a je pozoruhodné, ako málo si to ľudia uvedomujú."

Freud ukázal, ako sexualita formuje osobnosť a že problémy vo vývine osobnosti človeka môžu byť dôsledkom neblahých skúseností, na ktoré už medzitým zabudol.

V roku 1905 Freud zhrnul svoje závery o ľudskej sexualite v práci Tri pojednania o teórii sexuality, ktorú pokladal spolu s Výkladom snov (1900) za svoje najdôležitejšie dielo.


Freud a náboženstvo

Freud aplikoval psychoanalýzu na literatúru, mytológiu, výchovu a náboženstvo. Bol ateistom a verejne dával najavo svoju nechuť k náboženským obradom. Vo svojej najvýznamnejšej kritickej práci o náboženstve Budúcnosť jednej ilúzie (1927) Freud tvrdil, že náboženstvo je "splnením túžby": túžby bezmocných po ochrane v cudzom svete, po spravodlivosti v nespravodlivej spoločnosti, po posmrtnom živote, po poznaní pôvodu a zmyslu sveta.

Freud chápal náboženstvo ako "univerzálnu obsesnú neurózu", ktorej pôvod spočíva v "tabu" (polynézske slovo, ktoré znamená poznačený, zakázaný). Vo svojich koreňoch sú náboženské rituály podobné neurotickým, nutkavým činnostiam. Rituálne zabitie a pojedanie totemového zvieraťa predstavuje prejav oidipovskej túžby zabiť a zničiť otca. Náboženstvo je preto podľa Freuda Oidipovským komplexom ľudstva.

Nazdával sa, že historický vývoj vedie

  • od animizmu (ktorý predmetom a zvieratám prisudzuje náboženské vlastnosti) k polyteizmu a ďalej k monoteizmu;
  • od mágie cez náboženstvo k vede.

V našej dobe mnohí vyslovujú vážne pochybnosti o správnosti Freudových názorov na kultúrny pôvod a vývoj náboženstva.

Freud nedôveroval náboženstvu, ale vede. Domnieval sa, že náboženstvo v budúcnosti zanikne a veda spolu s racionálnym myslením pomôžu vytvoriť lepšiu spoločnosť.

Mnohé Freudove myšlienky sa zakladali na Feuerbachovej filozofii, opierali sa však o Freudovu novú psychoanalytickú metódu. A predsa mali zreteľné nedostatky. Túžba po bohu môže súvisieť s existenciou skutočného boha. Náboženstvo môže byť ilúziou či neurózou, ale nie je to nevyhnutné. Ani predpoklad, že vzťah dieťaťa k svojmu otcovi môže mať vplyv na jeho vzťah k bohu, nemusí nevyhnutne znamenať, že boh neexistuje.

Freud, podobne ako Feuerbach, bol ateistom už pred tým, než o tom začal uvažovať ako filozof. Psychoanalytická metóda, ktorú vytvoril, nemusí nutne viesť k ateizmu.

Jeho dielo sa dodnes vníma ako kontroverzné, hoci je monumentálne a Freud sa právom považuje za jedného z veľkých intelektuálov 20. storočia.


Zdroj: LITERATÚRA
Obrázky: internet



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com