imageimageimageimageimageimageimage



Dôkazy božej existencie založené na náboženskej skúsenosti

08.05.2011


Dobre známym biblickým opisom náboženskej skúsenosti je zjavenie sa Ježiša neveriacemu Tomášovi. Učeníci videli Ježiša a uverili, že vstal z mŕtvych. Tomáš ho nevidel a neveril tomu. Neuveril ani svedectvu ostatných učeníkov, ktorých podľa všetkého poznal a ktorým dôveroval, ale keďže ich príbeh sa mu zdal neskutočným, nebol ochotný im uveriť. Inými slovami, svojím presvedčením bol vopred zaujatý voči skutočnosti.

Dôkazy božej existencie založené na rozume majú svoje dejiny, rovnako ako dôkazy založené na viere. Čo však znamená dôkaz vychádzajúci z náboženskej skúsenosti? Čo je to dôkaz na základe náboženskej skúsenosti a aké miesto zaujíma v diskusii o božej existencii?

Americký filozof William James (1842-1910), autor klasického diela Druhy náboženskej skúsenosti (1902) v roku 1908 napísal:

Myslím, že možno tvrdiť: existujú náboženské skúsenosti zvláštneho druhu... Myslím, že ukazujú s rozumnou pravdepodobnosťou prepojenosť nášho vedomia so širším duchovným prostredím, z ktorého je obyčajný, bežný človek vylúčený.

Dôkaz založený na náboženskej skúsenosti tvrdí celkom jednoducho, že boh existuje, lebo ľudia majú skúsenosť boha a môžu o nej hovoriť.

Problém s týmto dôkazom spočíva v tom, že sa v literatúre i v správach jednotlivcov vyskytuje mnoho definícií pojmu "náboženská skúsenosť" (náboženský zážitok), ba dokonca i pojem náboženstva môže byť chápaný rôzne.

S istotou však možno povedať, že náboženská skúsenosť môže byť opisovaná ako náboženská, lebo takou sa zdá osobe, ktorá ju zažila.

  1. Náboženská skúsenosť je skúsenosť niečoho mimo bežného zmyslového sveta získaná prostredníctvom zmyslov.
  2. Náboženská skúsenosť nie je totožná s paranormálnou skúsenosťou. Duchov a strašidlá, telepatiu a jasnovidectvo nemožno stotožňovať s náboženskou skúsenosťou. Význam náboženskej skúsenosti a jej pôsobenie na život jednotlivca má vo všeobecnosti celkom iný charakter než paranormálny zážitok. Náboženská skúsenosť zmení život človeka a jej pôsobenie v ňom pretrváva. Často zanecháva v ľuďoch pocit, že sa vedia lepšie popasovať s problémami a že ich život dostáva nový zmysel.


Ľudia si obvykle uvedomujú, aký druh skúsenosti prežili, či išlo o náboženský alebo paranormálny zážitok.


Náboženská skúsenosť v biblii

Biblia zaznamenáva rôzne náboženské skúsenosti.

Jednou z nich je volanie proroka Izaiáša:

V roku, keď zomrel kráľ Uzijá, videl som Pána sedieť na vysokom a vyvýšenom tróne a okraje toho rúcha naplňovali chrám... Vtedy som povedal: Beda, som stratený, lebo som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí, pretože kráľa, Hospodina mocností, videli moje oči. (Iz 6)

Žalm 8 obsahuje úvahu:

Keď hľadím na tvoje nebesá, dielo tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré si upevnil, pýtam sa: Čo je človek, že naňho pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?

Jozef mal videnie:

Po odchode sa Jozefovi zjavil vo sne anjel Pánov a povedal: Vstaň, vezmi dieťatko i jeho matku a uteč do Egypta! (Mt 2)

Podobne aj Mária:

V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta Nazareta, k panne, zasnúbenej mužovi menom Jozef, z domu Dávidovho. Meno panny bolo Mária. Keď vošiel k nej, povedal: Raduj sa, naplnená milosťou, Pán s tebou. (Lk 1)

Apoštola Pavla jeho zážitok zrazil na zem:

Ako šiel a blížil sa k Damašku, ožiarilo ho odrazu svetlo z neba; padol na zem a počul hlas, ktorý mu vravel: Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ? (Sk 9)

Tieto zážitky zodpovedajú všeobecným typom náboženskej skúsenosti, ktorú ľudia dosvedčujú. Zahŕňajú vnímanie samotného boha; videnia a hlasy; sny obsahujúce zážitok alebo nejakú správu pre bdelý svet; náboženské skúsenosti, ktoré sa slovami nedajú vyjadriť.

Náboženské zážitky občas sprevádza pocit tepla, bolesti alebo dokonca vznášania sa. Niekedy sa opisujú výrazmi "prítomnosť sviatosti" alebo "najvyššia skutočnosť" bez toho, aby sa hovorilo o stretnutí s bohom. Avšak ani bádatelia, ktorí akceptujú platnosť náboženských zážitkov, netvrdia, že sa musia týkať kresťanského boha. Stretávame sa s nimi vo všetkých náboženstvách a vyskytujú sa rovnako medzi veriacimi a neveriacimi ľuďmi.

Niektorí bádatelia tvrdia, že náboženské skúsenosti utvára náboženské spoločenstvo, ktorého je daný človek členom. Ľudia majú často vízie o takých svätcoch či bohov, ktorých vidia vo svojich kostoloch alebo chrámoch. Podľa niektorých bádateľov protestanti, židia a mohamedáni, ktorí nepoužívajú obrazy k uctievaniu boha, majú skôr sluchové zážitky, zatiaľ čo u katolíkov a hinduistov prevládajú vízie. Je iste pravda, že každá náboženská komunita má svoje vlastné spisy, kultúru a obsiahlu formu náboženského života, ktoré môžu utvárať alebo vysvetľovať jednotlivé osobné skúsenosti. Napríklad niekto môže tvrdiť, že videl boha ako "kráľa", lebo v jeho náboženskom spoločenstve sa o bohu zvykne hovoriť ako o kráľovi alebo často sa zobrazuje ako kráľ.

Náboženské skúsenosti zažívajú najrôznejší ľudia, aj keď určité typy, ako proroci alebo mystici, k nim majú väčší sklon. To svedčí prinajmenšom o tom, že náboženstvo je vec živej viery, a nie intelektuálneho akceptovania. Keď veriaci hovorí, že "pozná" boha, jeho poznanie sa zakladá na dôvernej známosti, a nie na potvrdzovaní rozumom.


Kritika tohto dôkazu

Dôkaz božej existencie vychádzajúci z náboženskej skúsenosti čelí útokom z viacerých strán. Kritizujú ho najviac preto, lebo náboženská skúsenosť nemôže byť predložená ako rozumový dôkaz alebo vedecká istota. Každý človek má svoju skúsenosť a každá skúsenosť je otvorená rozmanitým interpretáciám.

Osobnému svedectvu napokon veríme alebo neveríme. Niektorí bádatelia tvrdia, že ak je niekto dôveryhodný v ostatných oblastiach života, potom máme dôvod brať ho vážne, aj keď hovorí o svojom vlastnom náboženskom zážitku.

Náboženské skúsenosti sú však často zosmiešňované ako podvody, lži a halucinácie. Filozofi, psychológovia a antropológovia majú sklon hľadieť na náboženskú skúsenosť ako na čiste ľudskú. Tvrdia, že tieto zážitky môžu mať emocionálny vplyv na život ľudí, ale nemôžu vypovedať nič isté o existencii boha.

Títo bádatelia ďalej tvrdia, že náboženské skúsenosti sa vyskytujú v kontexte osobitného náboženského jazyka, ktorý ich formuje. Pri hodnotení takejto skúsenosti nemožno vychádzať z toho, ako sa javí danému človeku. Náboženské skúsenosti sú navyše súkromnými emocionálnymi udalosťami, a nemôžu nám povedať nič o bohu ani o poriadku, ktorý by presahoval každodennú skutočnosť. Tieto skúsenosti sú neopísateľné, nemožno ich vyjadriť slovami, či prinajmenšom tieto slová nemožno považovať za spoľahlivé svedectvo.

John Hick vo svojej knihe Filozofia náboženstva zhrňuje všeobecné teologické stanovisko:

Stručne povedané, ktorákoľvek zvláštna udalosť alebo skúsenosť, ktorá môže vzniknúť v dôsledku božieho prejavu, môže vzniknúť aj inými spôsobmi, čiže nemá váhu dôkazu božej existencie.


Kresťanstvo a náboženská skúsenosť

Existuje niekoľko druhov náboženskej skúsenosti, ktoré majú v náboženskej tradícii pevné, čestné miesto.

  • Obrátenie medzi nimi zaujíma ústredné miesto a znamená prechod k hlbokej, osobne prežívanej viere. Mnohí tvrdia, že sa "obrátili" pod vplyvom náboženskej skúsenosti. John Wesley, zakladateľ metodizmu, zaznamenal obrátenie na kresťanstvo vo svojom denníku dňa 24. mája 1783: "Večer sa mi veľmi nechcelo ísť do spoločnosti na ulici Aldersgate, kde sa čítal Lutherov predhovor k Listu Rimanom. Okolo tri štvrte na deväť, keď čítali tú časť, kde Luther popisuje zmenu, ktorú Boh privádza do srdca prostredníctvom viery v Krista, pocítil som, ako sa moje srdce zvláštne rozohrialo. Cítil som, že dôverujem Kristovi, jedine Kristovi, že prináša spásu; dalo mi to istotu, že Kristus zo mňa sňal moje hriechy, práve moje, a že ma spasil pred zákonom hriechu a smrti."
  • Povolanie je výraz označujúci skúsenosť mnohých ľudí, ktorí sa cítia byť "povolaní" na nejakú zvláštnu úlohu alebo prácu. Neplatí to len o ľuďoch s náboženským povolaním v bežnom zmysle slova, t.j. o kňazoch, rehoľníkoch a misionároch, ale aj o lekároch, učiteľov a pod.
  • Uzdravenie môže byť tiež náboženskou skúsenosťou. Mnohí ľudia prinášajú svedectvo o pozoruhodných alebo zázračných uzdraveniach, ktoré podľa nich prichádzajú od boha alebo nejakej božskej sily.
  • "Duch" predstavuje jadro náboženskej skúsenosti: zážitky ako všeobjímajúca láska, hovorenie cudzími, predtým nepoznanými jazykmi, proroctvá, videnia, zvláštne "slová poznania" a iné podobné prejavy sú súčasťou každodennej pobožnosti niektorých náboženských spoločenstiev. Tieto skúsenosti existujú vo viacerých náboženstvách. V kresťanstve sa spájali s charizmatickým hnutím (charizmatický znamená "obdarený bohom"), ktoré sa za posledných 35 rokov dostalo do popredia. Jeho stúpenci tvrdia, že takéto skúsenosti sú prístupné každému človeku, rôzni ľudia sú však obdarení rôznymi "darmi" či skúsenosťami.
  • Mysticizmus má význačné miesto v mnohých náboženských tradíciách. Obvykle sa pohybuje na hranici ortodoxie. V islame je to sufizmus, v judaizme Kabala. V rámci kresťanstva nájdeme počiatky mysticizmu v biblii, väčší priestor však dostáva až v spisoch raných kresťanských autorov, a to predovšetkým pustovníkov. Gregor z Nyssy (okolo roku 300-395) ho opísal takto: "Pravdivé videnie a pravdivé poznanie toho, o čo sa usilujeme, spočíva práve v nevidení, v uvedomovaní si toho, že náš cieľ presahuje všetko poznanie a všade nás od neho oddeľuje temnota nepochopiteľnosti."

Mystické skúsenosti sú často sprevádzané prítomnosťou posvätného, pocitom "jednoty" s bohom alebo s vesmírom a pocitom istoty. Považujú sa za najvyššiu náboženskú skúsenosť, vďaka ktorej sa môže ľudská bytosť ocitnúť v najtesnejšej blízkosti božskej skutočnosti a života a získať konečné, s ničím neporovnateľné pochopenie. Mystici často tvrdia, že pochopili univerzálnu a večnú pravdu o podstate človeka, o svete a o ich vzťahu k božskému princípu.

V priebehu stáročí svoje skúsenosti opísali mnohí mystici: Tereza z Avily, Majster Eckhart, Jakob Böhme, Richard Rolle, Juliana z Norvich, ktorej kniha Zjavenie Božej lásky sa stretáva i dnes s veľkým záujmom čitateľov. Filozof Blaise Pascal (1623-1662) svoj zvláštny zážitok zaznamenal na kus papiera, ktorý po jeho smrti našli zašitý v jeho šatách:

Približne medzi pol jedenástou večer a pol hodinou po polnoci.
Vzplanutie.
Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jákoba.
Nie Boh filozofov a učencov.
Absolútna istota: mimo rozumu. Radosť. Mier.
Úplné zabudnutie na svet a na všetko okrem Boha.
Svet Ťa nepoznal, ja som Ťa však poznal. Radosť. Radosť. Radosť. Slzy radosti.

Nech sú mystické zážitky posudzované akokoľvek, ich význam nemožno spochybniť.


Dvaja filozofi náboženskej skúsenosti

Druhý prístup k náboženskej skúsenosti znamená považovať ju za základ teologického stanoviska. Tradičným základom, na ktorom sa budovala teológia, boli rozum a viera, niektorí náboženskí myslitelia však vo svojich úvahách o náboženstve vychádzali z náboženskej skúsenosti.

Friedrich Schleiermacher (1768-1834) bol profesorom teológie na univerzite v Berlíne a zakladateľom liberálnej teologickej školy. Žil v dobe, keď kresťanské učenie bolo kritizované zo strany racionalistických skeptikov a v Európe získal veľký vplyv romantizmus s dôrazom na cítenie a subjektívnu skúsenosť. Schleiermacher oddelil náboženstvo od teológie a etiky, od poznania a konania a tvrdil, že náboženstvo nie je nič iné než cítenie a skúsenosť. To viedlo k novému chápaniu kresťanstva. Zjavenie bolo zúžené na náboženskú skúsenosť každého jednotlivca: "Každá intuícia a každý pôvodný pocit pochádza zo zjavenia... Ak nič pôvodného v tebe ešte nevzniklo, jeho príchod bude i pre teba zjavením." Podstata náboženstva podľa Schleiermachera nespočíva v poznaní alebo v konaní, ale vo vedomí, že človek je absolútne závislý, alebo - čo je vlastne to isté - že je vo vzťahu s bohom. Schleiermacher považuje bibliu skôr za záznam náboženskej skúsenosti než za zjavenie boha alebo záznam jeho skutkov v dejinách. V Schleiermacherovom chápaní náboženstvo stojí mimo rozumu a viera mimo dejín. Mnohí však tvrdia, že Schleiermacher týmto krokom, ktorým náboženstvo postavil mimo útokov racionalistov, zbavil kresťanstvo schopnosti intelektuálne komunikovať s moderným svetom.

Martin Buber (1878-1965), židovský filozof a teológ, sa narodil vo Viedni. Od roku 1925 až do nástupu nacizmu, ktorý ho v roku 1933 prinútil opustiť Nemecko, prednášal židovské náboženstvo a etiku vo Frankfurte nad Mohanom. Nakoniec sa usadil v Izraeli, kde sa stal profesorom Hebrejskej univerzity. Jeho najznámejšou knihou je Ja a Ty (1923), v ktorej opisuje dva základné postoje k svetu:

  1. Ja-Ty, vzájomný vzťah medzi subjektom a objektom;
  2. Ja-Ono, ktorý ukazuje, že medzi subjektom a objektom existuje vzťah ovládania a spredmetnenia. "Ja" je aktívne a "Ono" je pasívne; vzťah Ja-Ono je nižšieho rádu než vzťah Ja-Ty.


V Buberovom chápaní je boh večné Ty a vzťah k bohu je jediným vzťahom Ja-Ty, ktorý je u človeka neohraničený. Inými slovami, vzťah Ja-Ty k bohu odkrýva celú existenciu ako vzťahujúcu sa k bohu, čo prináša človeku osobitú náboženskú skúsenosť sveta.

Ten, kto vstupuje do absolútneho vzťahu, nezaoberá sa už ničím jednotlivým - ani vecami, ani bytosťami, ani zemou, ani nebom; ale všetko je zahrnuté vo vzťahu. Lebo vstúpiť do čistého vzťahu neznamená všetko zanechať, ale vidieť všetko v "Ty". Neznamená to zriekať sa sveta, ale postaviť ho na pravý základ.

V kontexte západnej kultúry a civilizácie kresťanstvo vynaložilo veľké úsilie, aby sa v meniacich epochách myslenia javilo vierohodným a presvedčivým. Súčasne muselo každej novej ére pripomenúť, že je živou vierou, ktorej stúpenci sú presvedčení, že majú priamu skúsenosť boha. I keď Buber bol Žid, neprekvapuje, že jeho práca značne ovplyvnila kresťanských teológov. Ak argument náboženskej skúsenosti nedokazuje božiu existenciu, potom možno skutočnosť, že obyčajní a rozumní ľudia vyhlasujú podobné vlastné zážitky za pravdivé, by nás mala viesť aspoň k prehodnoteniu nášho pohľadu na svet a na jeho usporiadanie.

Napokon, aj keď neexistuje akýsi definitívny dôkaz existencie boha, nemali by sme zabudnúť, že neexistuje ani dôkaz, že boh neexistuje. Otázka božej existencie zostáva otvorená a musíme jej stále čeliť. Argument náboženskej skúsenosti však ukazuje, že to nie je len otázka pre naše myslenie, ale pre naše bytie ako celok.


Veriaci a neveriaci

V otázke božej existencie sa postoje ľudí značne rozchádzajú:

  • Ateisti popierajú, že boh existuje. Podľa nich racionálny argument vyvracia pravdepodobnosť božej existencie.
  • Agnostici sa domnievajú, že človek nemôže byť presvedčený ani jedným ani druhým smerom (latinské agnosco znamená "neviem"). Podľa nich niet dostatok dôkazov ani v prospech názoru, že boh existuje, ani na podporu toho, že neexistuje.
  • Existujú i takí - niekedy sa nazývajú "fideisti", ktorí tvrdia, že náboženské poznanie nemôže byť založené na rozume, ale iba na viere. Podľa tohto názoru sila ľudského rozumu nemôže siahať tak ďaleko, aby zdôvodnil boha.
  • Iní sa sústreďujú na "zjavenie": k poznaniu boha sa dostávame nie pomocou rozumu, ale prostredníctvom zjavenia. Ľudia, ktorí veria v zjavenia, tvrdia, že boh sa musí sám zjaviť, a filozofi míňajú cieľ, keď sa spoliehajú na rozum. Zjavenie prichádza obvykle prostredníctvom zvláštneho textu, ako je biblia, alebo prostredníctvom osobitej skúsenosti.
  • Panteisti veria, že vesmír je boh a boh je vesmír. Niet rozdielu medzi bohom a stvorením; boh je všade, vo všetkom a je všetkým. Najznámejší príklad panteizmu nachádzame v diele Barucha Spinozu (1632-1677).
  • Deisti veria, že boh stvoril svet a uviedol ho do chodu. Teraz je však svetu vzdialený a nezohráva v ňom aktívnu úlohu. Deisti neveria v modlitbu ani v osobný vzťah k bohu. Deizmus vyrastal z vedeckého pokroku 17. storočia a snažil sa vysvetliť vesmír ako sebestačný mechanizmus - podobný hodinám. Zobrazoval boha ako "hodinára", ktorý však odišiel do dôchodku.


Zdroj: LITERATÚRA
Obrázky: internet



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com