Mojžiš v svätožiare mýtov


imageJe viac ako pravdepodobné, že spomedzi Izraelcov vyrástol vodca, zákonodarca a náboženský reformátor veľkého formátu, ktorý vyslobodil svoj ľud z egyptského otroctva a zaviedol ho do Kanaánu.

Preto sa neslobodno čudovať, že Mojžiš sa stal v ľudovej tradícii zbožňovaným národným hrdinom a prorokom, že sa povzniesol na piedestál svätosti.

Legenda o Mojžišovom narodení a smrti prezrádza zarážajúce zhody s legendami iných starovekých národov. V Ázii, Grécku a dokonca aj v Japonsku zrod národných hrdinov obyčajne sprevádzajú dramatické okolnosti. Ako nemluvňatá bývajú často spúšťaní do vody v košoch alebo skrinkách. Ľudové podania obyčajne zamlčujú roky ich mladosti, vie sa iba to, že boli vychovaní na dvoroch cudzích kráľov. Z klinových textov napríklad vieme, že veľký kráľ Sargon, ktorý v roku 2350 pred n. l. založil v Mezopotámii akkadskú ríšu, mal podobné osudy ako Mojžiš. Jeho matka, kňažka, porodila ho v tajnosti a zaniesla do rieky v koši vymazanom smolou. Nemluvňa vylovil z rieky robotník menom Akka, ktorý bol zamestnaný pri zavlažovaní rolí. Povesť má zreteľné znaky ľudovej legendy, ale Sargon napriek tomu skutočne existoval. Máme na to nevyvrátiteľné dôkazy v dokumentoch, vykopaných v zrúcaninách mezopotámskych miest.

Z dejín vieme, že Izraelci sa stali otrokmi Egypťanov, niektorí učenci vyvodzujú záver, že Izraelci povstali, vylúpili egyptské domy a utiekli za hranice. V prospech tejto tézy hovorí fakt, že počas putovania púšťou viedli víťazné vojny. Z Egypta museli odísť po zuby ozbrojení. Odkiaľ mali zbrane? Nemohli ich získať v priebehu jedného dňa, ale pravdepodobne ich zhromažďovali za posledné roky otroctva. Nie je teda vylúčené, že si naozaj vybojovali slobodu zbraňami. V tom prípade by bolo zároveň pochopiteľnejšie, prečo ich faraón tak zaťato prenasledoval až k Červenému moru. Vo svetle tejto hypotézy by Mojžiš, aspoň v prvom období svojej činnosti, bol pravdepodobne vodcom izraelského povstania.

Ak si zoberieme pod drobnohľad všetky údajne Mojžišove zázraky, zistíme, že v mnohých prípadoch to boli najprirodzenejšie udalosti. Všetky znalosti, ktoré Mojžiš ovládal sa naučil od Midjáncov, ktorí vedeli, ako sa udržať na živote v drsných podmienkach púšte, stepí a horských končín. U neskorších pokolení sa udržiavala všeobecná tendencia urobiť z Mojžiša postavu, ktorú Jahve obdaril nadprirodzenou mocou. Vo chvíli, keď sa jeho činy opisovali, bol už tento proces mytologizácie úplne zakončený, a pretože zodpovedal záujmom kňazov a kompilátorov Pentateuchu, Mojžišove zázraky sa stali článkami viery jahvizmu.

Napokon nie je vylúčené, že Mojžiš sám predstavoval svoje činy ako zázraky, aby si získal čím väčšiu poslušnosť u poverčivých Izraelcov.

Bol Mojžiš monoteistom v prísnom zmysle slova? Odpoveď nie je ľahká. Predovšetkým preto, že nie sme schopní zistiť, do akej miery kňazi, neskorší kompilátori Biblie, retušovali biblický text, aby Mojžiša ukázali ako monoteistu.

Americký orientalista Albright dokázal na základe klinových dokumentov, že v období 1500 - 1200 pred n. l. zjavovali sa monoteistické tendencie v krajinách západnej Ázie. Táto všeobecná intelektuálna atmosféra sa mohla preniesť na Mojžiša najmä preto, že to bol človek vzdelaný a určite sa živo zaujímal o všetky nové idey z oblasti náboženského a filozofického myslenia.

Pravdepodobne ho však najväčšmi ovplyvnil egyptský faraón Achnaton, predchodca monoteizmu a tvorca náboženstva boha Atona, uctievaného pod znakom slnka.

Mojžiš sa naučil "múdrosti Egypta" v Héliopolise, nie je teda vylúčené, že jeho náboženská doktrína má nejakú súvislosť s Atonovým kultom.

Achnaton vládol v rokoch 1377 - 1358 pred n. l., približne sto rokov pred Mojžišom. Po faraónovej smrti kňazi v Héliopolise ukrutne prenasledovali vyznávačov nového kultu a likvidovali ho. Dnes však vďaka archeologickým objavom vieme, že až do 13. stor. pred n. l. existovali konšpiratívne atonovské sekty. Patrili k nim prevažne ľudia vzdelaní, pretože len im zodpovedala abstraktná koncepcia jediného boha, stvoriteľa sveta a dobrotivého opatrovateľa ľudstva, ako aj prostota kultu a jeho ušľachtilý morálny kódex.

Mojžiš sa iste mohol stretnúť so sektármi a dokonca sa zúčastniť ich tajomných obradov na počesť boha Slnka Atona. Určite však vedel, že Achnatonov boh bol priveľmi intelektuálnou koncepciou, priťažkou pre prostých ľudí, aby sa mohol ujať v širokých masách Izraelcov. Preto bol nútený prijať rozličné kompromisy (napr. kult hada), aby im vštepil hoci len prvotné zárodky monoteizmu. S týmto zámerom sa prihováral ich poverčivej fantázii, vystupujúc ako čarodejník, a pri svojich magických kúskoch využíval rovnako tajomstvá, ktoré získal v egyptskom chráme od kňazov, ako aj skúsenosti, čo nadobudol na púšti u Midjancov.

Jeho boh nie je neviditeľnou bytosťou, ale berie na seba všetky atribúty midjanského boha vojny. Koncepcia tohto boha je rovnako primitívna, ako boli primitívne duše Izraelcov. Jahve z Pentateuchu živo pripomína beduínskeho náčelníka so všetkými jeho vlastnosťami a chybami. Vždy šiel na čele izraelskej kolóny (Ex 13,21 40,38 Dt 1,30), býval v tábore pod stanom (Dt 23,15), manévroval vojskom v bitkách (Dt 20,4) a dával sa tak strhnúť hnevom, že vedel pobiť tisíce ľudí, ak sa protivili jeho vôli. (Nm 11,33-34 16,21+35 17,14) Okrem toho mal typické cnosti kočovníkov púšte. Bezohľadne bojoval s nemorálnosťou, dbal o čistotu tábora a prikazoval, aby izraelský ľud bol pohostinný voči cudzincom, súcitný k bedárom a mierny k vojnovým zajatkyniam. Ešte aj zvieratá bral pod svoju ochranu pred ukrutníkmi. (Dt 23)

Ak teória o Achnatonovom vplyve na Mojžišove náboženské názory má výlučne špekulatívny charakter, iné egyptské vplyvy sa dajú určiť s plnou istotou. Napríklad u Hebrejov neexistovala zvláštna kňazská kasta. Jednoducho sa nehodila do patriarchálneho zriadenia hebrejských nomádov, a medzi Izraelcami, usadenými v Góšene, sa pravdepodobne pestoval kult egyptských bohov.

Až Mojžiš zaviedol osobitnú kňazskú kastu s veľkňazom na čele. Ako adoptívny syn kráľovskej dcéry prichádzal do úzkeho styku s inštitúciou egyptských kňazov a dozvedel sa, do akej miery je oporou moci a činiteľom nivelizujúcim rôzne provinciálne partikularizmy na Níle. Tieto pozorovania využil počas putovania do Kanaánu, aby prekonal u Izraelcov ešte živý kmeňový inštinkt a utvoril z nich jednoliatu spoločenskú organizáciu. Tmelom mala byť zvláštna kasta kňazov s Áronom na čele, kasta nadkmeňová, ktorá mala moc, vyplývajúcu z rozmanitých priznaných privilégií, a legitimovala sa Jahveho autoritou. Ako svedčí okrem iného aj vzbura Kóracha (Nm 16), Izraelci si nedali nanútiť novú moc bez odporu a protestu. Spolu so zavádzaním teokratického zriadenia sa totiž prehlbovali rozmanité triedne rozdiely, vznikali mimoriadne privilegované spoločenské vrstvy.

Egyptský vplyv na ustanovenie kňazskej kasty je zrejmý už z liturgického úboru, ktorý sa opisuje v Biblii a ktorý je takmer presnou kópiou kňazského úboru z Héliopolisu. Rozdiel spočíva hlavne v tom, že izraelskí kňazi boli zarastení, kým egyptskí kňazi si holili hlavy aj tváre. Azda iba v tomto sa Mojžiš neopovážil narušiť starý semitský zvyk.

V podstate sa niet čo diviť, že Mojžiš bol pod silným egyptským vplyvom a bol zasvätený do všetkých egyptských múdrostí. Jeho meno (hebrejsky Mošeh) nie je izraelského pôvodu a etymologicky sa odvodzuje od ugaritského m-v-š, označujúceho novorodenca, alebo od egyptského slova msj - porodiť. Stretávame sa s ním v rôznej podobe v menách mnohých faraónov, ako napríklad v mene Tutmóse, čo značí "Dieťa boha Tota". Z toho dôvodu niektorí učenci vyslovili predpoklad, že Mojžiš bol Egypťanom, ktorý sa ako prenasledovaný vyhnanec pridal k hebrejským kmeňom a po čase sa stal ich vodcom.


Kul býka, kult hada, Levíti

Mojžiš strávil štyridsať rokov svojho vyhnanstva medzi Midjancami. Na úpätí sopečného končiara Chóreb, sa mu po prvý raz zjavil boh pod menom Jahve. V knihe Exodus 6, 2-3 v preklade z hebrejčiny čítame: "Ja som Jahve a zjavoval som sa Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi ako El Šaddai, ale nebol som im známy pod menom Jahve".

Mnohí učenci predpokladajú, že Jahve bol midjanskym bohom vojny a že Mojžiš sa stal jeho vyznávačom. Od okamihu, ako sa vrátil do Egypta, podujal sa na poslanie šíriť jeho kult medzi izraelským ľudom, pričom najhorlivejších prívržencov svojho učenia našiel v pokolení Léviho, ku ktorému sám patril. Tým sa vysvetľuje výnimočná úloha, ktorú levítom priznal v živote izraelského národa. Vylúčil ich síce z delenia kanaánskej zeme, ale za to ich zbavil starostí o existenciu, keď im dal právo vyberať desiatky na svoju výživu.


image
sprievod býka Apisa


Mali to byť misionári jahvizmu medzi národom, ktorý ľahko upadal do modloslužobníctva pod vplyvom kultu egyptských a kanaánskych bohov. Lebo jahvizmus, čerstvo prijatý od Midjancov, nezapustil ešte hlboké korene v izraelských dušiach. Výrazom toho boli časté výpady odpadlíctva tak počas putovania po púšti, ako aj v samom Kanaáne. Pod vrchom Sínaj sa ľud domáhal návratu starých bohov. Vtedy Áron ustanovil kult zlatého teľaťa. (Ex 32,1-4) Toto "teľa" bolo opovržlivým označením býka Apisa, ktorého kult vyznávali Izraelci kedysi v Egypte. Do úvahy mohli prichádzať aj kanaánske vplyvy.


image
Hebrejci uctievajúci zlaté teľa


Americký orientalista Powell Davis tvrdí, že kult býka, ustanovený Áronom, sa zakladá na skutočných udalostiach. Severné hebrejské kmene totiž po stáročia pestovali kult býka, najprv ako boha plodnosti, neskôr, v období expanzie judejského vplyvu, ako symbol Jahveho. Po odtrhnutí od Judey izraelský kráľ Járobeám zdôraznil význam tohto kultu, postaviac sochy býka v Bétele a Dáne. Davis predpokladá, že Áron bol kedysi významným veľkňazom tohto kultu a že tamojšia kňazská kasta ho uctievala ako svojho praotca.

S týmto prípadom zlatého teľaťa som mal príležitosť nechať si to vysvetliť od jedného doktora teológie Starej zmluvy. Dostal som odpoveď, že hriech Izraelcov spočíval v tom, že sa opovážili napodobniť boha Jahveho a to do podoby býka. V 32. kap. čítame: "Keď ľud videl, že Mojžiš dlho neschádza z hory, zhromaždil sa k Áronovi a povedal mu: nože, urob nám bohov, ktorí pôjdu pred nami; lebo nevieme, čo sa stalo Mojžišovi, mužovi, ktorý nás vyviedol z Egyptskej krajiny...urobil uliate teľa; oni povedali: Izrael, toto sú tvoji bohovia, ktorí ťa vyviedli z Egyptskej krajiny..." šlo tu o napodobnenie Jahveho býkom alebo skôr o nahradenie Jahveho iným bohom - býkom menom Apis?

Problém levítov je dosť zložitý a plný záhad. Niektorí vedci vyslovili predpoklad, že levíti neboli osobitným pokolením, ale kňazskou kastou v Kádeši. V inskripciách nájdených v arabskej osade El-Ol, ležiacej na východ od voľakedajšieho územia Midjancov, kňažky boha Vadd sa nazývali "lv" a kňazi "lvt". Z týchto slov údajne pochádza názov "levíta". Mojžiš sa oženil s dcérou midjanského kňaza a prijal jeho náboženstvo a napokon sa sám stal kňazom čiže "levítom". Potom sa vydal na čele skupiny kňazov-levítov do Egypta, aby obrátil svojich rodákov na jahvizmus. Bol teda akýmsi misionárom medzi Izraelcami, ktorí vyznávali egyptských bohov.

Na tento problém existuje aj odlišný názor. Sú vedci, ktorí upozornili na to, že názov "levi" je príbuzný s hebrejským slovom označujúcim hada (arabsky laha - viť sa, skrúcať sa). Koreň "levi" sa okrem iného vyskytuje aj v názve mytologickej obludy Levjatana. Okrem toho sa zistil pozoruhodný fakt, že levíti často nosili mená, ktoré mali v koreni pojem hada.

imagePodľa tejto teórie levíti v Egypte uctievali boha hada a neochotne sa lúčili so svojím kultom. Archeologické vykopávky dokázali, že kult hada pretrval v Palestíne ešte niekoľko storočí a mal medzi Izraelcami mnoho vyznávačov. Vo svetle týchto objavov stáva sa pochopiteľným záhadný príbeh, keď Mojžiš vztýčil v tábore podobu hada (Nm 21,9), aby navrátil zdravie ľuďom, ktorých pohrýzli jedovaté zmije. Pravdepodobne sa toho domáhali levíti, pretože boli presvedčení, že pohromu zoslal boh had za trest, že odpadli od neho. Mojžiš musel pod ich nátlakom urobiť kompromis a súhlasiť s tým, aby sa popri kulte Jahveho pestoval aj starý egyptský kult. Takéto synkretické kompromisy neboli zriedkavé ani v iných náboženstvách a vyskytovali sa aj u Izraelcov. Ako príklad tu môže poslúžiť kráľ Šalamún: vzdával síce božské pocty Jahvemu, ale zároveň rozkázal postaviť v Jeruzaleme aj sochy kanaánskych bôžikov.

Napriek veľkej morálnej autorite a nimbu svätosti Mojžiš sa nevyhol zo strany roztrpčených jahvistov vážnej výčitke, že znečistil židovské náboženstvo, keď pripustil kult hada. Jasne to vyplýva z Druhej knihy Kráľov 18,4. Čítame tam, že judejský kráľ Chizkija (Ezechiáš, 721 - 693 pred n. l.) "rozdrvil medeného hada, ktorého zhotovil Mojžiš, lebo až dovtedy mu Izraelci kadievali a nazývali ho Nechuštánom".

Z toho verša môžeme vyvodiť dve veci:

1. hypotéza, podľa ktorej levíti boli uctievačmi hada, je veľmi pravdepodobná,
2. kult hada sa v Kanaáne udržiaval vyše päťsto rokov, odvolávajúc sa na súhlas samého Mojžiša.



VYBRANÉ KAPITOLY KNÍH MOJŽIŠOVÝCH (2M - 5M)

Horiaci ker Ex 3

imageVyskytuje sa na Sínajskom polostrove, nazýva sa "diptam". Táto zvláštna rastlina vylučuje ľahký éterický olejček, ktorý sa na slnku ľahko zapaľuje.


Egyptské rany Ex 7-11

S výnimkou desiatej boli vo faraónovej ríši dosť normálnym javom. V období stúpania Nílu sa jeho vody často sfarbili do hnedočervena vďaka usadeninám, pochádzajúcim z etiópskych jazier. Okrem toho každých niekoľko rokov v čase povodní sa do takej miery rozplemenili žaby, komáre a iný hmyz, že egyptskí sedliaci to pociťovali ako pohromu. Pokiaľ ide o ľadovec, bol síce na brehoch Nílu zriedkavou udalosťou, predsa sa však občas vyskytoval, a vtedy škody, ktoré spôsobil, boli veľmi citeľné. Na druhej strane Egypt oveľa častejšie postihovali kobylky. Pokiaľ ide o tmu, jej pôvodcom zrejme bol prudký víchor sirocco, ktorý z púšte strháva obrovské oblaky piesku a vrhá ich na Egypt, zastierajúc slnko takým hustým závojom, že nastáva hlboká tma.

Podľa Biblie všetky tieto pohromy spôsobil Mojžiš s úmyslom vyvíjať nátlak na tvrdohlavého faraóna. Izraelci, ľudia prostí a náchylní veriť poverám, mohli by nadobudnúť presvedčenie, že veľký čarodejník a Jahveho splnomocnenec takto trestal prenasledovateľov. Ba čo viac, dokonca aj Egypťania mohli v to uveriť, keďže napospol verili v mágov, majúcich moc činiť zázraky. Veď niektorým ich kňazom, ako to vieme z dokumentov i z Biblie, sa pripisovali tie isté nadprirodzené schopnosti, aké demonštroval Mojžiš pred faraónovým trónom.

V tomto prípade by sme mali do činenia s obyčajnou časovou následnosťou javov (post hoc), ktorú sú ľudia náchylní zamieňať s príčinným vzťahom (propter hoc). Zaujímavý príklad takejto ilúzie nachádzame v slávnej Rostandovej hre Chateclair. Vystupuje tam kohút, ktorý si všimol, že zakaždým, keď zakikiríka, vyjde slnko; nadobudol teda hlboké presvedčenie, že to on ho privoláva na nebeskú klenbu...

Niekoľko slov musíme venovať desiatej egyptskej rane. Prirodzene, ťažko je nám prijať za čistú pravdu tvrdenie Biblie, že smrť si vybrala práve prvorodené deti a prvorodené domáce zvieratá. Nemožno však odmietnuť predpoklad, že legenda je ohlasom nejakej epidémie, ktorá zdecimovala deti na hornom Níle, nezasiahla však krajinu Góšen, takže jej nepadli za obeť izraelské deti. Ostatok už dotvorila ľudová fantázia. Hebrejské kmene, ako to vieme z príbehu Ézava a Jákoba i z iných biblických povestí, prikladali veľkú váhu prvorodeným synom. Títo boli hlavnými dedičmi a pokračovateľmi rodu. Smrť prvorodeného syna bola oveľa väčším nešťastím ako smrť jeho mladších bratov. Izraelci si teda vytvorili legendu, že Jahve potrestal zločinných Egypťanov veľmi prísne tým, že usmrtil ich prvorodených synov a prvorodené zvieratá. Takto vznikla na povzbudenie izraelských pokolení povesť s nábožensko-morálnym vyznením, povesť o triumfe spravodlivosti nad temnými silami zla.

Malý lexikón biblie (Spektrum 1990) o desiatich ranách píše: V egyptskej literatúre nenachádzame zmienku o desiatich ranách a o oslobodení Izraelcov v súvislosti s nimi. Nemusíme za nimi hľadať ani skutočné, prírodovedne vysvetliteľné udalosti. Udalosť má náboženský kontext; Jahve aj za cenu zázrakov oslobodí svoj ľud.

V Biblii sa stretávame s príkladmi nevšímania si času pri tvorbe legiend. Vieme napríklad, že kanaánske mesto Aj, ktoré podľa Biblie dobyl Józua, ležalo už vtedy podľa niektorých archeológov päťsto rokov v zrúcaninách. Potomci izraelských dobyvateľov Kanaánu určite neraz dumali nad jeho ruinami a hovorili si: "Hľa, mesto, ktoré zboril Józua." Populárna verzia sa potom dostala do Biblie a iba dnešné archeologické výskumy ju dokázali vyvrátiť. K analogickej situácii dochádza aj v súvislosti s Jerichom, ktoré, ako dokázala anglická archeologická výprava, padlo sto rokov pred príchodom egyptských Izraelcov do Kanaánu.


Počet Izraelcov Ex 12

Mojžiš vraj vyviedol z Egypta šestotisíc mužov, nerátajúc ženy a deti, čiže dohromady okolo dva milióny ľudí. Už na prvý pohľad sa toto číslo zdá veľmi zveličené. Skúsený znalec života púšte český cestovateľ Alois Musil vyrátal, že beduínsky kmeň, pozostávajúcich z päťtisíc rodín, tvorí za pochodu dvadsať kilometrov širokú a vyše troch kilometrov dlhú kolónu. Čím širší je front pochodu, tým väčšie sú možnosti nájsť pastviny a vody, ale zároveň rastie nebezpečenstvo prepadnutia zo strany nepriateľských Beduínov. Musil konštatuje, že je úplne vylúčené, aby oázy Sínajského polostrova mohli vyživiť dva milióny Izraelcov. A už o tom, aby sa všetci pomestili do jedného tábora, ako tvrdí Biblia, nemôže byť ani reči.

Napokon samá Biblia udáva v neskorších knihách oveľa nižšie cifry. Napríklad Jericho dobylo iba štyridsaťtisíc izraelských bojovníkov, hoci Mojžiš - ako to vieme z textu - zaviazal všetky pokolenia k účasti na dobytí Kanaánu. V období vlády sudcov najväčší kmeň postavil štyridsaťtritisíc ozbrojencov a všeobecné sčítanie ukázalo, že Izraelcov nebolo vtedy viacej ako pol milióna.

Niektorí vedci usudzujú, že redaktori Biblie sa jednoducho dopustili chyby, že tu ide o šesťtisíc ozbrojených mužov, čo by po pripočítaní žien a detí dávalo dovedna asi dvadsaťpäťtisíc ľudí. Upozorňovalo sa aj na to, že hebrejské podstatné meno "elef" neoznačuje len číslo tisíc, ale aj "oddiel, rodinnú skupinu, pokolenie". Pri takejto interpretácii by sme napokon dostali ešte menšie číslo, a to iba šesťsto rodín. Prihovára sa za ňu aj fakt, že v Egypte dve pôrodné babice boli schopné obslúžiť všetky izraelské rodičky.

Prirodzene, také slabé sily by si nemohli podmaniť Zajordánsko a Kanaán. Preto sa predpokladá, že v období štyridsaťročného pobytu na púšti sa Izraelci spájali s inými kmeňmi, okrem iných, aj s blízko príbuznými Kenitmi, ktorí predstavovali etnickú odnož Amálékitov.


Prechod cez Červené more Ex 14

imageV biblickom rozprávaní existujú závažné medzery, premlčania, ba dokonca kde-tu aj rozpory, takže je ťažko utvoriť si jasný obraz celej trasy.

Vôbec nie je isté, či Mojžiš smeroval priamo k tradovanému vrchu Sínaj. Máme závažné náznaky, že prvým cieľom jeho cesty bolo mesto Kádeš Barnéa v Negebe, ležiace na južnom okraji Palestíny.

Pokiaľ ide o vrch, kde sa uzavrela zmluva s Jahvem, mnoho významných bádateľov ho umiestňuje na východ od Akabského zálivu do dávnej krajiny Midjancov, čiže do Arábie, a nie na výbežok Sínajského polostrova.

Dnes sa spomínajú tri možné cesty: južná, stredná a severná.

Pred tritisíc rokmi západný výbežok Červeného mora, končiaci sa dnes v Sueze, siahal oveľa ďalej na sever, spájajúc sa s Horkými jazerami a azda aj s jazerom Timsah. Dokázali to mimo akejkoľvek pochybnosti geologické výskumy. Dnes je na tomto mieste suezský kanál, ale za Mojžišových čias nachádzali sa tu plytké močiare, popretínané pásikmi suchej zeme. More, ktoré Izraelci prekročili suchou nohou, sa v hebrejčine nazýva Jam Suf. V doslovnom preklade to značí "More šachoriny". Až v Novom zákone sa stretávame s tvrdením, že to bolo Červené more. No pri Červenom mori nebolo a niet šachoriny, kým v močaristom okolí lagún a barín pri Horkých jazerách rástla naozaj v hojnom množstve.

Izraelci šli pešo a ľahko sa mohli prešmyknúť pomedzi rozliate močiare a bariny, využívajúc plytké brody a priesmyky suchej zeme. Zatiaľ Egypťania na svojich ťažkých bojových vozoch sa v zápale prenasledovania pravdepodobne zaplietli v labyrinte močiarov a uviazli v blate. Možno dokonca, ako tvrdí Biblia, sa aj potopili, pretože sa tam strhávali prudké severozápadné vetry, ktoré hnali pred sebou obrovské vlny vody a odrazu premieňali plytčiny na zradné hlbočiny.

Žiaľ, táto teória má jednu slabinu. Egypťania určite dobre poznali okolie Horkých jazier s ich nebezpečnými pascami a neboli by postupovali tak ľahkomyseľne. Napokon egyptské vojsko viedol sám faraón a jeho v bojoch skúsení velitelia; ťažko u nich predpokladať ich diletantizmus a nedostatok prezieravosti.

Spomedzi rôznych hypotéz sa s najväčším uznaním stretla smelá hypotéza Pierra Monteta. Vychádza z predpokladu, že Izraelci, keď opustili mesto Ramesse, zamierili priamo na sever a potom tiahli po pobreží Stredozemného mora k hraniciam Kanaánu. Cestou však narazili na egyptské pevnosti a odpor prímorského obyvateľstva, ktoré Biblia mylne nazýva Filištíncami, pretože Filištínci vtrhli do Palestíny až o niekoľko desiatok rokov neskôr. Prekážky teda prinútili Izraelcov náhle odbočiť na juh.

V Biblii máme zmienky potvrdzujúce tento severný variant exodu. Tak napríklad Migdól sa označuje mesto vysunuté najďalej na sever v Egypte. Archeológovia našli jeho ruiny v Abu Hasane. V knihe Exodu v kapitole 14, 2 čítame: "Povedz Izraelcom, aby sa obrátili a utáborili pred Pí-Hachírótom, medzi Migdólom a morom pred Baal-Cefónoom; utáborte sa naproti nemu pri mori!" Dnes vieme, že Baal-Cefón bol dôležitým strediskom kultu kanaánskeho boha Baal-Cefóna, ktorého meno v preklade znamená "Pán severu".

Jazero Sirbonis leží niekoľko metrov pod úrovňou mora a často vysychá do takej miery, že možno prejsť po jeho dne dokonca aj vozom. Za vlády Grékov v Egypte tu došlo k niekoľkým katastrofám. Náhle búrky na Stredozemnom mori popretŕhali úzky pruh suchej zeme a zatopili pútnikov, ktorí šli po dne jazera s úmyslom skrátiť si cestu.

Pierre Montet sa nazdáva, že Izraelci stačili prejsť cez úzky pás súše a blížili sa k východnému brehu vyschnutého jazera. Egypťania chceli obkľúčiť utečencov a preťať im cestu, a preto sa cvalom pustili po suchom dne jazera. Keď sa nachádzali na samom prostriedku obrovskej misy, na Stredozemnom mori sa rozpútala nečakaná búrka. Uragán hnal zo severu pred sebou ohromné masy vody, ktoré pretrhli úzku hrádzu a privalili Egypťanov. Jazero bolo sedemdesiat kilometrov dlhé a dvadsať kilometrov široké. Vysoký breh, kde by sa mohli uchýliť, bol priďaleko, takže zahynuli v rozpútaných víroch záplavy.

Izraelci na vlastné oči videli náhlu záhubu svojich prenasledovateľov, a nemožno sa čudovať, že nečakanú záchranu pripisovali divotvornej Mojžišovej moci. Izraelské ženy s prorokyňou Máriou na čele spevom a tancami zložili hold Jahvemu a svojmu vodcovi, ktorý podľa ich presvedčenia pokynutím palice rozkazoval moru.


Horká voda v studnici Ex 15

Mojžiš hodil do prameňa akúsi vetvičku a voda sa na počudovanie stala sladkou. V súvislosti s touto príhodou sa zistilo, že v okolí Máry doteraz jestvuje horký prameň. Angličania urobili chemickú analýzu vody a zistili, že obsahuje isté percento síranu vápenatého. Keď sa do tejto vody pridá kyselina šťaveľová, síran vápenatý padá na dno ako usadenina a voda stráca horkosť. Beduíni osladzujú horký prameň pomocou kra zvaného elvah, ktorý vo svojich šťavách obsahuje značnú prísadu kyseliny šťaveľovej.


Prepelice Ex 16

imageV jarnom období tiahnú z hĺbok Afriky do Európy ohromné kŕdle prepelíc. Unavené ďalekou cestou sadajú spravidla na zem pozdĺž morského brehu a sú také vyčerpané, že tamojší obyvatelia ich lapajú holými rukami.


Manna Ex 16

imageIstý druh tamarišky, ktorá v jarnom období v dôsledku uštipnutia hmyzom vylučuje sladkastú tekutinu; tá na vzduchu rýchlo tuhne v podobe bielych guľôčok, podobných ľadovcu. Túto pochúťku miestni beduíni veľmi obľubujú a s príchodom jari vychádzajú v húfoch do stepi, aby zbierali biele lepkavé guľky, tak ako my zbierame jahody. Jeden človek môže nazbierať pol druha kilograma denne, a teda dostatočné množstvo na ukojenie hladu. (Pouliční predavači v Bagdade dodnes predávajú sladkú živicu tamarišky pod názvom "man".)


Druhý kŕdeľ prepelíc

Tentoraz sa mäso vtákov ukázalo ako zdraviu škodlivé, takmer všetci ťažko ochoreli a mnohí zaplatili za pažravosť životom. V Pentateuchu sa táto epizóda stala povesťou s mravným ponaučením, z ktorého vyplýva, že boh len tak ľahko neodpúšťa vyznávačom, ktorí sa búria proti jeho vôli.

Na Sínajskom polostrove sa naozaj občas zjavujú "otrávené prepelice". Sú to vtáky, ktoré sa pred odletom do Európy zastavujú v Sudáne a kŕmia sa tam zrnami, ktoré majú otravné účinky. Ich mäso je škodlivé a dokonca nebezpečné pre ľudský život. Izraelci mali to nešťastie, že ulovili práve takéto prepelice a ich príhoda našla odraz v biblickom rozprávaní.


Voda zo skaly Ex 17

imageAj tento kúsok sa nepochybne naučil od Midjancov. Do dnešného dňa ho používajú Beduíni. Dobre vedia, že napriek dlhému suchu sa na úpätí vrchov pod krehkou škrupinkou piesku a vápenca obyčajne hromadí dažďová voda. Stačí rozbiť túto škrupinku, aby sa človek dostal k vode a uhasil si smäd.


Vrch Sínaj Ex 19

imageMojžiš pokladal krajinu Midjancov za svoju druhú vlasť. Strávil tam predsa štyridsať rokov života a pripútal sa k nim manželstvom s významnou kňazskou rodinou. Bolo by teda z jeho strany nerozumné, keby nezaviedol egyptských Izraelcov najkratšou cestou k svojim vyskúšaným priateľom a príbuzným. Len u nich a nikde inde mohol očakávať dobré privítanie a pomoc pri uskutočňovaní svojich plánov.

A skutočne - máme určité dôkazy, ktoré sa prihovárajú za to, že naozaj sa vydal tam, a nie na výbežok Sínajského polostrova; že Chóreb, a nie Sínaj bol miestom uzavretia zmluvy s Jahvem. Keď sa v rokoch vyhnanstva Mojžiš ocitol na úpätí midjanského vrchu, Jahve mu dal takýto pokyn: "...keď vyvedieš ľud z Egypta, budete Bohu slúžiť na tomto vrchu." (Ex 3,12) Z týchto nepochybne apokryfických slov vyplýva, že židovská tradícia až do čias kompilátorov Písma pokladala Chóreb za svätý vrch zmluvy. Inak sa tento verš nedá vysvetliť.

Nemožno obísť ešte jeden argument v tejto veci. V Biblii doslova čítame: "Vrch Sínaj bol celkom zahalený v dyme, lebo Pán zostúpil naň v ohni, a ten dym vystupoval z neho ako z pece. Celý vrch sa hrozne triasol. Zvuk rohu bol stále silnejší a Mojžiš sa začal rozprávať s Pánom a Pán mu odpovedal v hrmení." (Ex 19,18-19)

Je to jasný opis vulkanického vrchu, ohňa a rachotu, ktorý Izraelci pokladali za Jahveho nadprirodzené zjavenie. A je známe, že na Sínajskom polostrove nikdy nebolo sopiek, kým na východnej strane Akabského zálivu, teda na midjanskom území, tiahne sa reťaz vulkanických hôr, ktoré síce už dávno vyhasli, ale za Mojžišových čias boli ešte činné.


Zákony Pentateuchu Ex 20

Sú prevažne odrazom spoločenských vzťahov z čias, keď už Izraelci prijali v Kanaáne usadlý spôsob života a zaoberali sa roľníctvom alebo remeslom. Nemohli teda vzniknúť počas kočovníckeho putovania po púšti, to znamená, že Mojžiš nemohol byť ich autorom. Mnohé ustanovenia, týkajúce sa náboženských obradov, rituálnych predpisov a povinností obyvateľov voči kňazom, sú ešte neskoršieho dáta, pretože sú tesne späté s teokratickým zriadením, ktoré bolo zavedené až po návrate z babylonského zajatia v Jeruzaleme. Slovom, tzv. kniha Zmluvy, nám podáva obraz evolúcie izraelského zákonodarstva od čias sudcov až po dobu Ezdrášovu.

Najstarší súbor izraelských zákonov z knihy Zmluvy je adaptáciou výpožičiek zo zákonodarstva iných starovekých národov. Nemecký učenec A. Alt objavil v ňom závislosť na Chammurapiho kódexe, ako aj na chetitskom, egyptskom, asýrskom a kanaánskom zákonodarstve. Dokonca ani dekalóg nie je originálnym výtvorom Izraelcov. Taliansky historik Guiseppe Ricciotti, autor Dejín Izraela, objavil v dekalógu zarážajúce analógie s egyptskou Knihou mŕtvych a s babylonským liturgickým textom Šurpu. Izraelci, ako vyplýva z tohto porovnania, využívali aj v tomto ohľade dedičstvo Mezopotámie a Egypta.

Tiež je pozoruhodné, že pri náleze najstaršieho sumerského zákonníka od vladára Ur-Nammua, ktorý pochádza z konca III. tisícročia pred n. l. (svetlá hnedá tabuľka formátu 20 x 10 cm), sa ukázalo, že pred rokom 2000 pred n. l. platilo miesto zásady "oko za oko, zub za zub" - ktorá prevažovala neskôr aj v biblickom práve, omnoho ľudskejší postup, v ktorom telesný trest bol nahradený peňažným. (Uvediem niektoré české doslovné preklady z tohto (poškodeného) zákonníka - jestliže člověk člověku nástrojem ... jeho... nohu uťal, 10 šekelu stříbra zaplatí jestliže člověk člověku zbraní jeho kosti z ... zlomil, 1 minu stříbra zaplatí jestliže člověk člověku nástrojem gešpu uřízl nos (?), 2/3 miny stříbra zaplatí (S.N. Kramer - tamže str. 63)

Sumeri si cenili dobro a pravdu, právo a poriadok, spravodlivosť a slobodu, poctivosť a priamosť, súcit a zľutovanie. Zavrhovali zlo a lož, svojvôľu a neporiadok, nespravodlivosť a útisk, bezcharakternosť a zvrátenosť, krutosť a bezcitnosť.


Truhla zmluvy Ex 25

imageJe egyptskou výpožičkou. Kňazi v Héliopolise a v Thébach nosili pri procesiách malé škatuľky, obsahujúce kultové predmety. A čo je zaujímavejšie, tieto škatuľky vždy zacláňali krídlami dvaja géniovia alebo ochranní duchovia. Z toho vyplýva, že ešte aj cherubíni zdobiaci archu zmluvy sú egyptského pôvodu.

Na tomto mieste hodno poznamenať, že archu zmluvy aj svätostánok si zasa od Izraelcov vypožičali beduínske kmene. Reliéf z rímskej doby, objavený v zrúcaninách Palmíry, zobrazuje ťavu, nesúcu na chrbte malý posvätný stan. Stopy tohto egyptsko-izraelského zvyku sa zachovali dokonca až do našich čias. Beduíni kmeňa Ruvalla, ktorí kočujú v sýrskej púšti, vozia so sebou na ťave čudnú škatuľu, zostrojenú z paličiek a pokrytú vtáčími perami. Táto škatuľa sa volá markab alebo Izmaelova archa a predstavuje akúsi posvätnú kmeňovú zástavu.


Mojžišov závoj Ex 34

Mojžiš si zakrýva tvár závojom a na znak svätosti sa mu zjavujú na hlave rohy. Aj egyptskí kňazi si v slávnostnej chvíli náboženského obradu v chráme alebo pri vyhlasovaní veštby zakrývali tvár závojom. Naproti tomu rohy sú reminiscenciou na pozostatky kultu býka Apisa, ktorý zanechal v duši Izraelcov hlboké stopy, ako o tom svedčí epizóda so zlatým teľaťom. Malo to za následok, že rohy zostali pre nich symbolom svätosti. Rohatý Mojžiš v biblickom rozprávaní - to je pomazaný prorok, ožiarený jasom božského tajomstva. Práve takéhoto zachmúreného a dôstojného Mojžiša s rohmi na hlave zobrazil Michelangelo vo svojej geniálnej soche.


Mojžišovi vyzvedači Nm 13

Sa vrátili so správou, že v Chebróne bývajú synovia Anáka z rodu obrov. Pripomeňme si, že aj kráľ Bášánu Óg bol obrom, ktorý spával na železnej posteli desať lakťov dlhej a štyri lakte širokej. Ukazuje sa, že legenda o týchto obroch sa zrodila pod dojmom starodávnych megalitových hrobov, zvaných dolmeny. Dolmeny sa našli aj v európskych krajinách a pre veľké rozmery ich nazývali "lôžkami obrov". Roku 1928 nemecký archeológ Gustaw Dalman objavil dolmeny práve v okolí Chebrónu a na území voľakedajšieho bášánskeho štátu. Sú to megalitové hroby, pochádzajúce z mladšej doby kamennej, vybudované z bazaltu tvrdého ako železo; z toho vzniklo biblické označenie "železná posteľ". Ľudová fantázia, neuvedomujúca si ohromný časový odstup, ktorý delil tieto hroby od Mojžišových čias, spojila ich s reťazou udalostí Exodu. Preto v biblickom rozprávaní čítame, že v Chebróne sídlilo plemeno obrov a že obrom bol aj bášánsky kráľ.


Jedovaté hady Nm 21

Dolina na Sínajskom polostrove je od nepamäti sídlom týchto plazov, a preto sa jej beduíni na svojich cestách starostlivo vyhýbajú. Teda aj tento fragment rozprávania sa môže zakladať na autentických zážitkoch.


Mojžišova smrť Dt 34

Biblia hovorí, že Mojžiš zomrel na moábskom vrchu a nevie sa, kde je pochovaný. A tak veľký vodca národa, zákonodarca a prorok, mizne bez stopy; nejestvoval a nejestvuje jeho hrob, ktorý by vďační ľud mohol urobiť predmetom kultu! Vec po každej stránke neobyčajná a vrcholne znepokojujúca!

Pri hľadaní riešenia tejto neobyčajnej záhady niektorí učenci upozornili na fakt, že v starovekých mytológiách národní hrdinovia veľmi často hynú za tajomných okolností. Stačí tu spomenúť hoci Hérakla, Thésea a syna Korintu Belerofonta. Napríklad Oidipus hynie v posvätnom háji Eumenidiek, neúprosných bohýň pomsty.

V krátkosti uvedieme rôzne hypotézy, doteraz v tejto veci vyslovené.

V Pentateuchu nachádzame záhadnú zmienku o akejsi Mojžišovej vine. Nemohla to byť hocijaká vina, keď mu Jahve za trest nedovolil vstúpiť spolu s izraelským ľudom do Kanaánu, čo bolo predsa hlavným cieľom jeho života. Isté narážky v biblickom texte naznačujú, že viny sa dopustil v Kádeši. Azda spočívala v tom, že vďaka jeho ľahostajnosti Izraelci zanedbali svoju povinnosť prinášať Jahvemu obete a dokonca zriekli sa aj rituálnej obriezky.

Dá sa, prirodzene, predpokladať, že verziu o vine a treste vytvorili ex post judejskí kňazi, aby na Mojžišovom príklade ukázali, aké ťažké následky nesú tí, ktorí sa neriadia Jahveho zákonmi a predpismi. Nie je však vylúčené, že tvorcom tejto verzie je sám izraelský národ a že tradícia ju odovzdávala po stáročia z pokolenia na pokolenie. Izraelci snáď takto vytvorili nejakú podvedomú výhradu voči Mojžišovi, premlčanú výčitku a zároveň pokus o ospravedlnenie svojho vlastného konania.

Akáže to mohla byť výčitka a aké konanie? Vzťahy medzi Izraelcami a Mojžišom, ako si pamätáme, vôbec neboli idylické. Neraz sa diali strašné veci. Spomeňme ako príklad časté konflikty a krvavé jatky, v ktorých prichádzali o život tisícky ľudí. Ich pôvodcom bol sám Mojžiš, ktorý každý prejav neposlušnosti, každý odklon od Jahveho trestal s neobyčajnou prísnosťou a fanatizmom. To muselo zanechať v duši izraelských pokolení hlbokú, nezahojenú jazvu.

V súvislosti s týmito faktami vznikol medzi niektorými biblistami riskantný predpoklad, že za izraelských modloslužobných nepokojov počas moábskej zastávky Mojžiša zabili a pochovali v spoločnom hrobe spolu s inými padlými.

Prívrženci tejto zvláštnej tézy uvádzajú niektoré okolnosti, ktoré skutočne nútia na zamyslenie. Predovšetkým z biblického textu vyplýva celkom jednoznačne, že Mojžiš sa v poslednom období tešil dobrému zdraviu. Bol už síce veľmi starý, ale ako čítame v knihe Deuteronomium 34, 7: "...jeho oči nezoslabli, ani jeho životná sila nezmizla." Zároveň sa dá vybadať, že okolo Mojžišovej smrti sa cíti akési sprisahanie mlčania. Je to vari jeden z nemnohým prípadov, keď sa smrť národného hrdinu opisuje takto lakonicky. Nemožno sa zbaviť dojmu, že pôvodný podrobný opis jednoducho vypustili z textu, že redaktori sa rozhodli zatajiť nejaké podrobnosti, ktoré by vniesli disonanciu do kompozície Mojžišovho obrazu. Podľa niektorých biblistov hmlisté narážky na práve takýto Mojžišov osud možno nájsť v knihách prorokov Ozeáša a Ámosa i v žalme 106.

Mojžiš bol v očiach svojich súčasníkov despotom, ale nasledujúce pokolenia si čoraz väčšmi uvedomovali jeho ohromné zásluhy o izraelský národ aj jeho genialitu. V priebehu rokov, vzápätí za jeho rehabilitáciou, uskutočňoval sa proces obklopovania jeho osobnosti aureolou mýtov a zázrakov. Ťažko bolo s týmto obrazom zmieriť jeho násilnú smrť: vina a nevďačnosť jeho ľudu by boli priveľmi drastické, priveľmi ťaživé pre potomstvo. Preto sa zrodila verzia, že Mojžiš zomrel prirodzenou smrťou, že ho Jahve takto potrestal za akési hriechy, čiže inak povedané, že izraelský ľud nenesie zodpovednosť za jeho smrť, pretože sám boh spôsobil, že ukončil svoj život na prahu Zasľúbenej zeme.

Túto teóriu, prirodzene, možno prijať alebo odmietnuť, je odvodená z neistých predpokladov. Na jej príklade vidíme, ako málo vlastne o Mojžišovi vieme, aká tajomná je jeho postava. Pri tom všetkom môžeme pokladať takmer za isté, že skutočne existoval veľký vodca menom Mojžiš, ktorý vyviedol izraelský ľud z egyptského otroctva.

V tradícii odovzdávanej z pokolenia na pokolenie vodca, ktorý žil v ďalekej minulosti, stával sa symbolom boja za národnú nezávislosť. Postupne sa čoraz väčšmi stierali reálne črty jeho historickej postavy. A hoci teda môžeme pripustiť, že Mojžiš skutočne existoval, zároveň je isté, že len v nemnohých podrobnostiach sa podobal tomu Mojžišovi, ktorého nám sprostredkoval Starý zákon...


Zdroj: LITERATÚRA
Obrázky: internet



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com