Kresťanstvo


Kresťania postavili svoju vieru na porušení hneď prvého zákona desatora. Nemodlia sa iba k Bohu, ale ctia aj Ježiša Krista a akéhosi Ducha Svätého.


Boh: Boh, Pán... (kresťania sa modlia k triumvirátu; Boh Otec, Jeho Syn Ježiš a Duch Svätý)
Zakladateľ: Ježiš Kristus, ktorého za tým účelom zoslal Boh - cirkev založil apoštol Peter
Čas vzniku: pred 2000 rokmi -- odvtedy sa počíta "náš letopočet"
Spôsob šírenia: agresívny
Odhadovaný počet veriacich: 900 miliónov
Územné pokrytie: celá Európa, ruská časť Ázie (asi tretina celej Ázie), v Afrike Etiópia, časť Madagaskaru, JAR, juhozápadné pobrežie Afriky, okrem Qebecu a polárnych častí celá severná Amerika, Stredná Amerika, prakticky celá južná Amerika, veľká časť Austrálie a Nový Zéland



JEŽIŠ KRISTUS

Kresťania svoje meno odvodzujú od Ježiša Krista, narodeného v Betleheme v Júdskom kráľovstve (okolo roku 4 pred n. l.) zbožnej židovke Márii, údajne oplodnenej samotným Bohom. Vyrastal v Nazarete a v Galilei. Vo veku 30 rokov ho pokrstil prorok nazývaný Ján Krstiteľ, ktorý krstil ľudí na znak pokánia za hriechy. Zvestoval príchod kohosi významnejšieho, ako bol on sám. Ježiš zhromaždil okolo seba dvanásť učeníkov (apoštolov) a vybral sa na vidiek kázať, učiť a liečiť chorých. Oznamoval príchod vlády Božej a zvestoval ľuďom potrebu kajať sa z hriechov a veriť dobrým správam z Božieho kráľovstva. Keď sa raz spýtal svojich učeníkov, kto je, ich vodca Peter mu povedal: Si Kristus, "pomazaný", Židmi očakávaný Mesiáš (Mesiáš -- v gréčtine Christos).

Ako tridsaťtriročného ho rímske úrady uväznili a za pomoci svetských a náboženských židovských vodcov odsúdili na smrť ukrižovaním, čo bolo v tom čase bežným spôsobom popravy. Po troch dňoch údajne vstal z mŕtvych a v najbližších štyridsiatich dňoch sa zjavil trom veriacim ženám a pri rôznych príležitostiach niekoľkokrát aj svojim učeníkom. Potom sa vrátil k svojmu Otcovi na nebesá. Preto kresťania veria v živého Krista, nie mŕtveho hrdinu.


image
Ježiš Kristus ako boh a zároveň človek


Kresťania veria, že Ježiš Kristus je "Syn Boží" a zároveň "Syn človeka". Jediný Boh, Stvoriteľ nebies a zeme v ňom zostúpil, aby pozdvihol ľudí k Bohu. To je vtelenie, pretože sa narodil matke -- panne, ktorá "počala z Ducha Svätého". Ďalej veria, že Ježiš vzal na seba nedokonalosť ľudskej prirodzenosti, zodpovednosť za hriechy ľudstva, zmieroval Boha s ľuďmi a ľudí s Bohom. To je vykúpenie, ktoré dosiahol svojou smrťou. Veria aj tomu, že zomrel preto, aby opäť povstal k novému životu. To je vzkriesenie. Kresťania preto veria, že sú chránení pred vlastnými hriechmi a keď sa Ježiš vráti, povstanú k novému životu. Zatiaľ ich vedie Duch Boží, ktorý žije v nich a dáva im silu na ich pozemskej púti.

Nie je však známy nijaký záznam alebo zápis o Ježišovi, ktorý by bol existoval skôr, ako 50 rokov po Ježišovi pred Prvým listom Solúnčanom od Pavla, napísanom v Korinte, najstaršom zápise Nového zákona. Dokonca i všetky štyri evanjeliá boli napísané neskôr, medzi 70. a 110. rokom nášho letopočtu. Ale až do roku 1933! pápežský dekrét zakazoval katolíkom zaoberať sa tým, čo sa označovalo ako "skúmanie Biblie". Až v tom roku osvietený pápež Pius XI. zákaz zrušil a katolícki "vedci" boli teraz informovaní ako každý na svete a vo všeobecnosti sa zhodovali s protestantskými "vedcami" v Británii, Amerike a Nemecku v otázkach autorstva a datovania Biblie.

- Strhli im pásky z očí, hoci v kostoloch dosiaľ tieto skutočnosti o Biblii zatajujú pred laickými veriacimi.

- Niet pochýb o tom, že Ježiš žil a ukrižovali ho; nájdeme to v rímskej histórii. Ale všetky príbehy o ňom -- narodenie z panny, hviezda na východe, pastieri a neónový anjel, mudrci, zázraky, posledná večera, dokonca zmŕtvychvstanie -- to sú jednoducho legendy päťdesiat rokov šírené ústnym podaním.

- Pokiaľ ide o presnosť... Skúsme zvážiť, koľko rokov prešlo od atentátu na Kennedyho v Dalase? A celý svet to videl -- televízia, rádio, reportéri z novín, Warrenova komisia. Aj tak sa dosiaľ nezhodli na tom, ako sa to stalo a kto to urobil. Podobne je to so smrťou generála Štefánika.

- A vráťme sa do čias Nového zákona -- bez komunikačných systémov, bez záznamov, ktoré by prežili 50 rokov -- ak nejaké existovali -- a predstavme si výmysly a prekrúcania v celom tom uplynulom čase.

- Ježišove príbehy sú pochybné. Avšak či už pomocou legendy alebo skutočnosti, Ježiš ovplyvnil svet väčšmi než hocikto iný v histórii. Takže až pol storočia prešlo, kým sa objavil písomný záznam o Ježišovom narodení, živote, učeníkoch a zmŕtvychvstaní. Pol storočia, a ak niečo bolo napísané počas tých rokov, nezostalo po tom ani stopy.

Základné vyznania viery sa skladajú z troch častí týkajúcich sa Boha, Ježiša Krista a Ducha Svätého.


VZNIK CIRKVI

Po vystúpení Ježiša k Otcovi na nebesia sa v Jeruzaleme zhromaždili jeho nasledovníci očakávajúc Ducha Božieho, ako bol sľúbil. O desať dní Duch Svätý údajne prišiel. Nato povzbudený Peter oslovil zástup ľudí, ktorým povedal, že Ježiš je očakávaný Mesiáš, a vyvzal ich, aby sa odvrátili od svojich hriechov a dali sa v jeho mene pokrstiť.


Vývoj a šírenie kresťanstva

Z Jeruzalema sa začal cirkev šíriť ďalej, a koncom storočia mala stúpencov v Malej Ázii, Grécku, Macedónii a v Ríme. Prvý veľký kresťanský misionár bol Pavol, ktorý hlásal dobré správy (evanjelium) o Ježišovi. Nakoľko novozaložené miestne cirkvi ihneď hlásali evanjelium ďalej, koncom storočia bola všeobecná cirkev rozšírená po celom Stredomorí, šírila sa do Egypta, severnej Afriky, ba až do Francúzka.

Misionári však boli občas prenasledovaní, čo často viedlo k rozporom, ktoré cirkev oslabovali a rozdeľovali. Avšak vďaka tomuto prenasledovaniu si vtedajší kresťania vybudovali povesť trpiacich a mučeníkov. Cirkev sa vždy veľa narozprávala o tom, ako boli pred nástupom Konštantína kresťania rímskym štátom prenasledovaní.

- Toto prenasledovanie však bolo umiernené, dochádzalo k nemu len z času na čas a malo len politický charakter.

- (avšak od čias Konštantína sa kresťania prenasledovali navzájom, a to oveľa urputnejšie, ako boli kedy prenasledovaní rímskymi cisármi).

- Vďaka konverzii Konštantína na kresťanskú vieru sa definitívne rozpadlo slávne rímske impérium a prenasledovanie kresťanov sa skončilo. Vydaním "Milánskeho ediktu" v r. 313 sa začalo kresťanstvo oficiálne tolerovať a zakrátko sa stalo štátnym náboženstvom.

- Tento krok môžeme smelo nazvať ako jeden z najväčších omylov ľudstva. Dovtedy prenasledovaná menšina sa razom stala politickou, ekonomickou silou. Zrazu bolo spoločensky veľmi výhodné byť kresťanom.

- Takto už nič nebránilo, aby prostredníctvom bohatej Svätej ríše rímskej a neskôr aj národných cirkví vznikla "kvitnúca kultúra" - kresťanská civilizácia. Odvtedy nevedia, čo so sebou.

- Kresťania v záujme udržania svojej absolútnej nadvlády bránili vzdelaniu ľudí a vznikli inkvizičné tribunály trestajúce krutou smrťou každého, kto o kresťanstve zapochyboval, alebo vykonal niečo, čo mohli kňazi s chuťou označiť za čin, vykonaný pod vplyvom diabla.

- Cirkev si jasne uvedomovala, že oveľa ľahšie je zvládnuteľný "jednoduchý" človek, ako vzdelaný, a preto celé storočia (vyše tisíc rokov) udržiavala (a keby mohla, tak dodnes udržiava) ľudí v nevedomosti (doba temna).

- Jediným zdrojom informácií pre "obyčajný" ľud bol kostol. Ak sa našiel niekto, kto nechcel byť kresťanom, toho označili za kacíra a nezriedka zabili.

Ako rástla Svätá ríša rímska, tak rástla aj moc kresťanských náboženských vodcov -- pápeža v Ríme a patriarchu v Konstantinopole, a teda aj boj o zvrchovanú moc. V roku 1054 exkomunikoval pápež patriarchu a patriarcha pápeža. Týmto aktom sa grécka a latinská cirkev formálne rozdelili. odvtedy sa začala odlišovať východná ortodoxná (pravoslávna) a západná rímsko-katolícka cirkev. Tento rozkol sa nazýva "veľká východo-západná schizma".


Pravoslávne cirkvi nemajú jednotné centrum, akým je Vatikán v katolíckom svete. Carihradský patriarcha je síce najväčšou uznávanou autoritou, ale v tomto prípade to znamená, že je iba "prvý medzi rovnými". Pravoslávne cirkvi sa riadia Pravidlami apoštolskými, teda kanonizovanými uzneseniami ekumenických a miestnych cirkevných snemov. Patriarcha zvoláva snemy a riadi ich. V jeho práci mu pomáha svätý synod, zložený zo stálych a dočasných členov. Ruská pravoslávna cirkev sa delí na eparchie (obdoba katolíckeho biskupstva) riadené eparchiálnymi archijerejmi, ktorých menuje svätý synod na čele s patriarchom. Eparchie sa ďalej delia na okruhy, v ktorých čele stojí blagočinnyj ((hlavný kňaz). Najnižím článkom je tzv. prichod (fara), v čele ktorého stojí cirkevná rada, zvolená na spoločnej schôdzi veriacich.


Katolicizmus je najrozšírenejšia kresťanská viera. Jeho centrom a sídlom hlavy katolíckej cirkvi je Vatikán, nepatrný mestský štát (plocha 44 hektárov, dĺžka hraníc 2600 metrov a okolo päťtisíc obyvateľov) v strede Ríma. Má vlastný znak, vlajku, hymnu, poštu, rozhlas, telegraf a ďalšie atribúty štátnej moci až po gardu a políciu. V takmer stovke štátov sú akreditovaní pápežskí diplomati rôznych hodností (nunciovia, internunciovia a apoštolskí legáti). Vo Vatikáne je zastúpený podobný počet štátov. Táto symbióza svetskej a cirkevnej moci nemá v dejinách obdoby.

- Na prvom koncile rímskokatolíckej cirkvi bol v roku 1870 prvýkrát zakotvený názor o pápežskej neomylnosti.

- Postavenie pápeža ako hlavy štátu v dnešnej podobe bolo právne kodifikované v lateránskych zmluvách z roku 1929, ktoré uzavrela Mussoliniho fašistická vláda s pápežom Piom XI.

- Cirkev dostala v krajine zvláštne privilégiá a slušné finančné dotácie. Zmluvy medzi Talianskom a katolíckou cirkvou boli znovu potvrdené zvláštnym článkom talianskej ústavy.

Pápež riadi celú cirkev prostredníctvom kúrie. Je to ústredný administratívny aparát katolíckej cirkvi, zložený z kongregácií, kancelárií, sekretariátov a tribunálov. Z radov duchovenstva menuje pápež kardinálov a biskupov. Kolégium kardinálov (konkláva) zase volí zo svojho stredu doživotne pápeža, ktorý je podľa katolíckej viery "vikárom Ježiša Krista, nástupcom svätého Petra, najvyššou hlavou celej cirkvi, primasom Talianska, arcibiskom a metropolitom Rímskej provincie, suverénom mestského štátu Vatikán".


Prostestantizmus spolu s celou Európou sa aj katolícka cirkev musela vynoriť z temnôt stredoveku a vstúpiť do oslnivej renesancie. Chtiac-nechtiac musela čeliť hnutiu za fyzickú a duchovnú slobodu. A za osobnú a národnú nezávislosť. V rokoch 1515-1516 dospel mladý nemecký mních a vedec Martin Luther (keď si pripravoval prednášku o liste Pavla Rimanom) k presvedčeniu, že spásu možno dosiahnuť iba vierou, a nie dobrými skutkami, ako to učila cirkev. Keď sa odmietol podrobiť autorite pápeža, bol vyhlásený za kacíra a exkomunikovaný. Tým sa začala reformácia, vzniklo hnutie, z ktorého vznikli protestantské cirkvi. Najvýznamnejším protestantským smerom je luteránstvo. Evanjelické cirkvi existujú v mnohých štátoch. Hlavné protestantské smery predstavujú:

Luteráni -- (najviac v Škandinávii, Nemecku a na Islande) -- základnými dokumentmi luteránstva sú Augsburské vyznanie a Apológia.

Kalvinisti -- (niektoré európske štáty, Anglicko, USA) -- reformné a presbyteriánske cirkvi.

Moderné anglikánstvo
Kongregacionalisti
Starokatolíci -- odštiepenci od rímsko-katolíckej cirkvi
Mennoniti
Baptisti
Kvakeri
Metodisti
Mormoni
Adventisti
Svedkovia Jehovovi
Armáda spásy
Kresťanská veda
Kresťanské spoločenstvo
Letničné hnutie
Perfekcionisti
Valdenstvo
Moravskí bratia


Ekumenické hnutie - je hnutie za svetové zjednotenie jednotlivých kresťanských vyznaní. Vzniklo na začiatku 20. storočia a v roku 1948 bola vytvorená Svetová rada cirkví (SRC), ktorá bola založená v Amsterdamskej konferencii. Zastúpenie tam malo 147 cirkví zo 44 štátov. V roku 1974 už do tejto organizácie patrilo vyše 274 cirkví z takmer stovky štátov.

Najvyšším orgánom ekumenického hnutia je generálne zhromaždenie, ktoré volí šesťčlenné prezídium SRC a takisto ústredný výbor, ktorý má okolo 90 členov. Generálny sekretariát SRC má sídlo v Ženeve. Riadiace orgány SRC sa schádzajú každý rok. V náboženských otázkach sa ekumenické hnutie drží názoru, že všetky existujúce kresťanské cirkvi sú súčasťou "jedinej cirkvi Kristovej" a je preto potrebné prekonávať historicky vzniknuté rozdiely v učení i v organizácii.


Ak to zhrnieme, kresťanstvo (najmä katolicizmus) je dodnes šírené mimoriadne agresívnymi prostriedkami. od vydania mmmmmilánskeho kódexu, cez zabraňovanie vzdelaniu, upaľovanie bosoriek, misionárske násilnosti a vraždenie domorodého obyvateľstva objavovaných zemí až po súčasné šírenie tohto ošiaľu využívaním masovej propagandy, ako je rozhlas, televízia, film, tlač, zriaďovanie kresťanských škôl, ale aj zasahovanie cirkvi do procesu vzdelávania detí na štátnych školách. Dôsledky kresťanského fanatizmu sú strašné, o čom svedčia aj vzájomné nezhody medzi samotnými kresťanmi (nenávistné výpady evanjelikov a katolíkov v Belfaste).

Kresťanstvo je dnes v Európe a v Severnej Amerike na ústupe. Rýchlo si však získava stúpencov v Afrike, Južnej Amerike a v niektorých častiach Ázie. Ku kresťanstvu sa dnes vo svete hlási okolo 900 miliónov veriacich.


Znamenie kríža

Kríž je symbolom kresťanskej viery. Bez neho sa neobíde ani jeden kresťanský obrad. Kresťanskí kňazi učia, že tento symbol prijala cirkev na znamenie a pamiatku mučeníckej smrti Ježiša Krista, ktorý zomrel na kríži. Historicky je však dokázané, že znamenie kríža bolo používané dávno pred vznikom kresťanstva; v starom Egypte, Indii, Babylone, Iráne ale aj v Južnej Amerike a na Novom Zélande. Pôvodní kresťania sa stavali spočiatku ku krížu s odporom ako k pohanskému symbolu, a ako symbol kresťanstva ho prijali až v 4. storočí. Katolíci používajú štvorramenný kríž, pravoslávna cirkev šesť a osemramenný kríž. Tento symbol kresťanskej viery slúži cirkvi k upevneniu myšlienky zmierenia, pokory a utrpenia, ktoré je nutné niesť tak isto, ako ho niesol Ježiš Kristus. Duchovenstvu kríž slúži k podrobeniu veriacich v rámci cirkvi, nad ktorou sa tento symbol skvie. Tento symbol sa však dobre vynímal aj počas kresťanských vražedných výprav križiackych vojsk.


Modlitba

Modlitba je obrátenie mysli veriaceho k Bohu a k svätým so všetkými žiadosťami, prosbami, potrebami a sťažnosťami v nádeji na pomoc nebeských ochrancov. Patrí k základným povinnostiam kresťana. Podľa cirkvi má modlitba mimoriadnu silu a s jej pomocou môže byť veriaci "vyslyšaný na výsostiach" a jeho prosby môžu byť vyplnené. Zmysel modlitby je pre cirkev jasný. Do modlitby vkladá človek nádej, vďaka nej upiera pohľad k Bohu, touto myšlienkou je celý nasiaknutý a ani jediný deň nestratí vieru. Je to jediná cesta, ako si uchová človek vieru a cirkev svoje ovečky. Veriaci si ani neuvedomujú, že sa počas modlenia podobajú na pračloveka, ktorý týmto spôsobom konal pohanské a čarovné úkony. Kresťanská modlitba sa v ničom podstatnom nelíši od zaklínania divochov a od modlitieb dávnych kultov.


Hlas zvona

Zvon slúži ako mimoriadny psychologický prostriedok na dobre "vycvičeného" kresťana. Nie je snáď lepšieho praktického dôkazu Pavlovej teórie podmieneného reflexu. Tak, ako Pavlovovmu psovi na základe rôznych vonkajších podnetov začali tiecť sliny (lebo už vedel, že nastal čas žrať), tak v kresťanovi, naskrz presiaknutému svojou vierou, hlas zvona umocní pocit pokory a hlbokého poníženia a pripomenie mu, že je iba biednym tvorom pre ktorého nastal čas myslieť na Boha. Všetko odsunie nabok a "trieli" do kostola, alebo sa aspoň kajúcne prežehná.


Sviatosti

Sú to kultové úkony, definované katolícku cirkvou ako "viditeľné a pôsobivé znamenia neviditeľnej milosti, ktoré sú ustanovené Ježišom Kristom k posväteniu ľudí". Kresťania uznávajú sedmoro sviatostí a tvrdia, že všetky sú javom špecificky kresťanským a súvisiacim s rozmanitými udalosťami v dejinách posvätenia ľudstva. V skutočnosti však všetky súvisia s predkresťanskými kultmi a kresťania im dali iba určité špecifické rysy. Pôvodne kresťanská cirkev akceptovala iba dve sviatosti - krst a eucharistiu. Ďalších päť sviatostí bolo pribratých až neskôr. Oficiálne bolo v katolíckej cirkvi uznaných sedem sviatostí až na lyonskom koncile v roku 1279. (O niekoľko rokov ich uznala aj pravoslávna cirkev.)

Krst - je to fundamentálna sviatosť, symbolizujúca prijatie človeka do kresťanskej cirkvi. Duchovenstvo charakterizuje krst ako slávnostný akt, pri ktorom človek umiera pre život hriešny a telesný, a rodí sa pre život svätý a duchovný. Pri krste sa človeku odpúšťa tzv. prvotný teda dedičný hriech (??) -- a ak sa krstí dospelý, tak aj všetky osobné hriechy dovtedy spáchané. Rituál sa vykonáva poväčšine (rímsko-katolícka cirkev) v chrámoch a kostoloch, ale niektoré kresťanské cirkvi vykonávajú tento ceremoniál v prírode (adventisti siedmeho dňa, baptisti) popr. v kúpeľoch (apoštolská cirkev). Pred vyliatím pokrstenej vody (u pravoslávnych pred ponorením do nej) sa kňaz pýta krsteného, resp. u dieťaťa jeho krstných rodičov: "Zriekaš sa Satana?" a krstený (krstný rodič) musí odpovedať "Zriekam". Až potom môže byť krstený pokropený vodou (u pravoslávnych trikrát ponorený do vody). Kňazi využívajú všetky prostriedky, aby bolo jasné, že krst je významným medzníkom v živote človeka. Krst je prvým článkom reťaze kresťanských obradov, ktorých úlohou je spútať celý neskorší život pokrsteného a udržiavať ho v kresťanskej viere. Od tohto momentu bude odovzdane a pokorne očakávať nebeskú milosť.

Eucharistia --- čiže svätosť oltárna, ktorá sa uskutočňuje vo "svätom prijímaní". Kresťania tvrdia, že táto sviatosť bola ustanovená samotným Ježišom Kristom pri poslednej večeri, kedy "učiniac vďaka Bohu otcu, požehnal chlieb a víno, dával ich svojim učeníkom a modlil sa za všetkých veriacich". Podľa toho koná cirkev túto sviatosť. Spočíva v tom, že kresťania prijímajú chlieb a víno, veriac, že prijímajú samotného Krista a spájajú sa tak s Bohom (tento obrad má korene v dávnych pohanských kultoch, keď v naivnej viere, že životná sila človeka spočíva v jeho krvi a tak požitím krvi a mäsa silných a obratných tvorov prejdú tieto vlastnosti na neho). V najranejších kresťanských spisoch sa táto sviatosť nikde nespomína.

- V prvých storočiach nášho letopočtu boli dokonca niektorí kňazi nútení priznať, že prijímanie je bežné v celej rade pohanských kultov, hlavne v mystériách perzského boha Mithru.

- Niet divu, že prijímanie ako sviatosť bolo všetkými kresťanmi akceptované až na Nicejskom sneme v roku 787, zaradením do systému kresťanského kultu.

- Avšak dogma o transubstanciácii, t.j. o premene chleba a vína na telo a krv Kristovu, bola definitívne formulovaná až na Tridentskom koncile.

Kresťania sú si vedomí úlohy prijímania pri pôsobení na veriacich. Preto zaujíma centrálne postavenie v kresťanskej bohoslužbe - v omši - ktorá bola ustanovená údajne samotným Ježišom Kristom na Zelený štvrtok pred Veľkou nocou. Ďalej cirkev prikazuje veriacim účasť na bohoslužbách a prijímaní najmenej raz za rok, a to cez veľkonočné sviatky. Snaží sa tak zachovať ustavičný vplyv na veriacich. Prijímanie je teda skutočným prostriedkom pôsobenia na veriacich a patrí k duchovnému arzenálu ideologických prostriedkov pôsobenia na svoje ovečky.

Sviatosť pokánia --- členom katolíckej a pravoslávnej cirkvi je prikázané periodicky sa spovedať, tzn. vyznávať svoje hriechy pred ustanoveným kňazom. Je to nutná podmienka pre odpustenie hriechov - túto moc má cirkev vraj od Ježiša Krista. Pokánie je vôbec najsilnejším prostriedkom ideologického pôsobenia na veriacich a duchovného nevoľníctva.

- Kresťanskí kňazi prostredníctvom tejto svätosti neustále vnukajú veriacim myšlienku o ich hriešnosti pred Bohom a o nevyhnutnosti očistiť sa od hriechov, čo sa dá dosiahnuť jedine pomocou rozhrešenia, utrpenia, trpezlivého znášania všetkých ťažkostí života a hlavne plnením príkazov predpísaných cirkvou.

- Spočiatku bývala spoveď verejná. Až od 13. storočia sa zaviedla tajná, súkromná spoveď, kde sa veriaci spovedajú svojmu duchovnému, a cirkev má pritom garantovať spovedné tajomstvo (?).

- Cirkev sa dostáva k úžasnému zdroju informácií a vzniká tu obrovský priestor na ich intrigánske využitie, na zasahovanie nielen do života jedincov, ale veľakrát aj do života spoločnosti.

- Pomocou spovedí má cirkev možnosť sledovať každý krok veriacich, ich chovanie a zmýšľanie, čím je daná kňazom možnosť nepretržitého ideologického pôsobenia na jeho ovečky.

- Napriek "zaručenému" spovednému tajomstvu využívala cirkev svätosti pokánia v záujme svojich, veľakrát mocenských ambícií, pričom pripúšťala možnosť porušenia spovedného tajomstva "v záujme odvrátenia väčšieho zla".

- Informácie z tohoto zdroja boli neraz použité pri podpore, popr. potlačení rôznych povstaní apod.

- Princíp odpustenia hriechov, podľa ktorého je možné človeka zbaviť akejkoľvek viny, umožňuje vlastne každému veriacemu hrešiť bez obmedzenia.

- Tento princíp poslúžil k bezmedzným špekuláciám najmä v katolíckej cirkvi. K dobrým skutkom, ktorými sa dali vyvážiť hriechy patria od 12. storočia totiž aj peňažné dary.

- A tak sa na scéne zjavili tzv. indulgencie, teda odpustky, ako doklady odpustenia hriechov. Cirkev okolo nich vytvorila širokú propagandu a stanovila dokonca taxy na rôzne typy hriechov.

Birmovanie (confirmatio) --- táto svätosť má pomáhať pri uchránení duchovnej čistoty získanej pri krste. Obrad spočíva v tom, že sa telo človeka maže zvláštnym olejom, ktorým akoby sa udeľovala pomazanému božská milosť a pomoc. Pred samotným pomazaním číta kňaz modlitbu zvolávajúcu naň Ducha svätého a potom ho pomaže svätým olejom na hlave, očiach, ústach, ušiach, nose, hrudi, rukách a nohách. Pritom odriekava duchovné slová: "Prijmi znamenie Ducha svätého". Je jasné, že kresťanstvo prevzalo tento obrad "pomazania" z dávnych kultov. V Novom zákone nie je ani slovíčko o birmovaní. Kresťanský klérus ho viac --- menej zaviedol do svojho kultu s inými svätosťami. Rovnako ako krst, aj birmovka pomáha cirkvi vzbudiť u veriacich dojem o dôležitých účinkoch kresťanských obradov.

Svätosť stavu manželského --- kresťanská cirkev sa snaží ovplyvniť život človeka vo všetkých fázach, od kolísky až po hrob. Každú významnejšiu udalosť zachytávajú cirkevné obrady, pri každej z nich asistuje kňaz s menom božím v ústach. Výnimkou nie je ani manželstvo. V kresťanskej liturgii sa táto sviatosť zafixovala až v 16. storočí! Cirkevné manželstvo chápu kresťania ako jedinú formu manželstva, manželstvo neposvätené cirkvou sa za právoplatné neuznáva. Jedine manželstvo sprevádzané slovami Ježiša Krista môže byť trvalé a šťastné po dlhé roky. Všetky tieto tvrdenia však sledujú jediný cieľ - inkasovať peniaze a pripútať ľudí k cirkvi. Od prvej do poslednej minúty, kedy sú novomanželia v kostole, sa im vnuká myšlienka, že celé ich budúce šťastie závisí predovšetkým na priazni Boha. Preto je nutné počas celého života na Boha myslieť, chodiť do kostola, priviesť tam aj svoje deti atď. Kresťanská cirkev sa vzpiera svätiť manželstvo kresťanov s inovercami či neveriacimi, dokonca prebieha "boj o dušičky" aj medzi kresťanskými vierami. Tak napr. rímsko-katolícky kňaz odmieta posvätiť manželstvo katolíka s evanjeličkou, kým ona neprejde na katolícku vieru - a naopak. Posvätením manželstva cirkev vlastne preberá patronát nad novou rodinou a rodina podlieha ustavičnej kontrole kňazov. Svojimi predpismi cirkev doslova ovláda celý život manželov. Učí, ako si má v rodine počínať muž, ako žena, ako majú vychovávať deti, a pokiaľ niečo "nesedí", kňaz to okamžite pri spovedi zistí a urobí potrebné opatrenia.

Svätosť pomazania chorých (posledné pomazanie) --- koná sa nad ťažko chorým človekom a spočíva v pomazaní posväteným olejom, pričom sa človeku pred smrťou dostáva Božej milosti. Katolíci vidia v tejto svätosti zvláštne "zaopatrenie" zomierajúcich. Obrad spočíva v žehnaní domu v ktorom je chorý, v čítaní modlitieb nad chorým a v mazaní olejom. V pravoslávnej cirkvi je pomazanie chorých sprevádzané modlitbami, v ktorých kňaz prosí Boha o zoslanie zdravia pre chorého. Potom sa číta sedem apoštolských listov a prenáša sa sedem prosieb za chorého. Cirkev teda skutočne svojimi obradmi, ako pavučinou, sprevádza život veriaceho od narodenia až po hrob. Nech je človek v akejkoľvek situácii, vždy sa má obracať na cirkev (a platiť a dávať dary), pretože jedine tam môže nájsť skutočnú pomoc a jedine skrz vieru vedie jeho cesta ku šťastiu. Pomocou emocionálnych obradov (vrátane pohrebu) utvrdzuje kňažstvo v mysliach veriacich svoj ideologický vplyv.

Svätenie kňažstva --- je mimoriadnou podmienkou vstupu do duchovného stavu. Podľa teológov udeľuje pri tejto svätosti biskup svätenému zvláštne znamenie a divotvornú milosť, ktorá od tohoto okamihu bude sprevádzať nového kňaza po celý život. Rituál pozostáva z prenášania posvätných formuliek, pričom drží biskup nad sväteným zopnuté ruky. Tento rituál, podobne ako iné svätosti, má takisto korene až v starých pohanských kultoch. Ani tento obrad nezaviedla kresťanská cirkev hneď. Spočiatku totiž biskupi, t.j. dozorcovia, nemali v prvých kresťanských obciach žiadne práva na vedenie spoločenstva. Dozerali na majetok a na poriadok počas bohoslužieb a boli hovorcami kresťanskej obce pred svetskými úradmi. Vedúce postavenie v obciach začali postupne preberať až neskôr, s upevňovaním postavenia cirkvi. Podľa výroku teológov vlastní cirkev "hojnosť milosti" nevyhnutnej k "posväteniu veriacich, k privedeniu človeka k duchovnej dokonalosti a k najtesnejšiemu spojeniu s Bohom". K tomu, aby bolo "múdro a spravodlivo užívané tohoto blahodárneho pokladu" k obecnému blahu cirkvi, došlo k ustanoveniu zvláštneho stavu - kňažstva, na ktorom sa nemôžu podieľať všetci veriaci, ale iba tí, "ktorí prostredníctvom svätosti svätenia kňažstva sú Bohom povolaní k tomuto vysokému a zodpovednému úradu, k čomu tiež svätením získavajú zvláštnu pomoc". Hierarchia katolíckej cirkvi je osemstupňová a skladá sa zo stupňov, do ktorých sú vysvätenci uvádzaní obradmi, z ktorých najnižší je tonzura (nie je považovaná za svätenie), nasledujú tri nižšie svätenia (ostiariát, lektorát a akolytát), na to naväzujú tri vyššie svätenia (subdiakonát, diakonát a presbyteriát čiže kňažstvo); dovŕšením svätenia je potom episkopát (biskupstvo). Najvyšší stupeň je pápežstvo, ktoré však nie je nastolované svätením, ale intronizáciou. V deň sviatosti svätenia kňažstva sa budúci kňaz zaväzuje a sľubuje plniť cirkevné zákony, ísť životom cestou apoštolov Ježiša Krista a bezvýhradne slúžiť cirkvi. Celý ceremoniál so všetkou svojou parádou má však presvedčiť veriaci ľud, že sviatosť svätenia kňažstva môžu prijať len ľudia mimoriadni, ktorí sa svätením stávajú sprostredkovatelia medzi Bohom a ľuďmi.


Objekty mimoriadnej úcty

Kult posvätných obrazov - uctievaniu ikôn pripisuje veľký význam nielen pravoslávna cirkev, ale aj katolícka. V minulosti sa však vyskytli názory, ktoré sa rozhodne stavali proti úcte k ikonám. Napokon aj Biblia obsahuje zákaz, podľa ktorého nie je dovolené "zhotoviťobraz ani rytinu niečoho, čo je na nebi", takže ikony sú v tomto kontexte čímsi pohanským. Tento kult veľmi pripomína fetišizmus. Kult ikôn však ešte aj dnes odvádza pozornosť veriacich od ich skutočných problémov a zvádza ich k tomu, aby hľadali pomoc tam, kde ju nikdy nemôžu nájsť. Cirkev to má premyslené. Kult svätých obrazov a obrázkov vedie veriacich k pocitu bezmocnosti pred nadprirodzenými silami a má mimoriadne veľký vplyv na myslenie človeka. Skláňajúc sa pred svätým obrazom človek má pocit, že za obrazom stojí sám Boh, Bohorodička či svätí, pred ktorými nie je nič viac, ako prachové zrnko alebo biedny červ. Pomocou ikôn sa kňazi snažia človeka zdrtiť, dávajú mu pocítiť jeho bezmocnosť pred nadzemskou silou.

Kult ostatkov - podľa názoru kresťanov majú rôzne predmety (relikvie), ktoré kedysi patrili Ježišovi Kristovi, Bohorodičke, apoštolom a svätcom dodnes posvätnú moc. Hlavné je však to, že dodnes prinášajú katolicizmu nemalé zisky. Počas storočí sa v chrámoch a kláštoroch nazhromaždilo množstvo relikvií, ako napr. vlasy Bohorodičky, kvapky Kristovej krvi, zub svätého Petra, kúsky Kristovho rúcha, rebro Mikuláša Divotvorcu apod. V snahe prilákať veriacich a zároveň v honbe za ziskom sa duchovní predbiehali v získavaní nových a nových relikvií, pričom sa neraz vyskytli prípady podvodu a falzifikácie. Fantázia pri tom takmer nepoznala hraníc. Napríklad len klincov, ktorými bol ukrižovaný Ježiš bolo počas storočí ukazovaných v Európe vyše dvesto. Podľa slov reformátora Jána Kalvína zo Ženevy by sa z množstva drevených úlomkov kríža, na ktorom visel Ježiš, vystavovaných v rôznych častiach Európy, dal postaviť celý koráb. Ešte dnes je údajne v Európe vystavovaných 58 prstov Jána Krstiteľa.

Posvätné miesta - spájané sú s rozličnými udalosťami cirkevných dejín - so zázrakmi. Konajú sa k nim hromadné púte veriacich. Kresťania poznajú mnoho zázračných studničiek, svätých hôr, hrobov svätcov apod. Známa je napr. francúzska obec Lourdy, kde podľa presvedčenia teológov, zbadalo francúzske dievča Bernadetta Soubirousová zjavenie Panny Márie. K lourdským prameňom každodenne putujú tisícky pútnikov v nádeji, že sa uzdravia pomocou tamojšej svätej vody. Túto vieru však kňazi veľmi radi využívajú na podporu svojich tvrdení o existencii Boha, propagáciu kresťanstva a vo veľkej miere aj na nemalý príjem peňazí do pokladníc cirkvi. (Podrobnejšie v kapitole Zázraky a záhady v kresťanstve.)

Kult svätých - kresťanstvo prikazuje veriť vo svätých, t.j. v osoby, ktoré viedli zbožný a počestný život a po svojej smrti dosiahli nebeskej blaženosti. Naviac majú divotvornú schopnosť ovplyvňovať osudy ľudí. Kresťania veria, že svätí sú prostredníkmi medzi Bohom a ľuďmi, že sa za nich prihovárajú u Boha, a treba sa k nim obracať s prosbami o pomoc vo všetkých záležitostiach. Každoročne sa v cirkevnom kalendári objavujú nové mená svätcov. Podobne, ako sa za bohov radi vyhlasovali rímski a grécki vladári, aj "výroba" svätých pramení z pyšnej samoľúbosti niektorých kresťanov. Veď jediným svätým je samotný Boh (viď Zjavenia 15.4: "Kto by sa nebál, Pane, a neoslavoval Tvoje meno? Veď Ty jediný si svätý...") Kresťanská cirkev má však v súčasnosti cca 200 000 svätých.

Napriek tvrdeniam kňazov kult svätcov nie je čisto kresťanský, pretože kresťanstvo prevzalo mnohé prvky aj z antických náboženstiev. V počiatkoch kresťanstva by bolo veľmi ťažké naraz preorientovať množstvo ľudí klaňajúcich sa pohanskému božstvu tak, aby takmer zrazu začalo uctievať kresťanskú vieru. Kresťanskí kňazi preto pri stavaní svojho panteónu svätých využili antickú mytológiu. Antickým heroom dali jednoducho nové mená a urobili z nich kresťanských svätcov. K svojim svätým pričlenili aj pohanských bohov, ktorých veľmi vtipne obrátili na kresťanstvo; starorímsky boh Sylvan sa takto zmenil na kresťanského Silvestra, slnečný boh Apollón na sv. Apollóna, rímska bohyňa Ceres nazývaná tiež Flavia na sv. Flaviu. Kresťania takto prebrali aj mnohé chrámy, vybudované ku cti starých bohov a jednoducho im dali mená svojich svätých; chrám Junony v Ríme sa stal chrámom sv. Michala, Herkulov chrám kostolom sv. Štefana a Saturnov sa stal chrámom sv. Hadriána.

Významné miesto medzi kresťanskými svätými majú mučeníci. Jedná sa o osoby, ktoré napriek mučeniu neodstúpili od viery. Ku kanonizácii však často postačuje aj skutočnosť, že nový svätý zaujímal vysoké miesto na hierarchickom rebríčku cirkvi. Množstvo pápežov, biskupov a konstantinopolských patriarchov bolo kanonizovaných medzi svätých. Za povšimnutie stojí, že medzi svätými z radov cirkevných hodnostárov sú zaradení v cirkevnom poradí svätí z radov mučeníkov, teda osoby, ktoré trpeli pre Krista. Cirkev (najmä pravoslávna) však kanonizovala aj svetských vladárov, podporujúcich kresťanstvo. Od rozdelenia cirkvi na pravoslávnu a katolícku v roku 1054 každá z cirkví kanonizovala svojich svätých nezávisle. Kresťania svojich svätých kategorizujú do viacerých stupňov hierarchie; anjeli, proroci, apoštolovia, vyznávači, mučeníci, divotvorcovia, biskupi, pustovníci atď.

Celé veľké kresťanské skupiny si dokonca našli medzi svätými svojho patróna - napr. patrónom Írov sa stal sv. Patrik. Najmä v katolíckej cirkvi sú v dnešnej dobe svätci patrónmi rôznych náuk a profesií. Každému svätcovi bola pripísaná určitá špecializácia. Svätý Peter je napr. patrónom rybolovu, patrónom hasičov je sv. Florián, aby bol zdravý hovädzí dobytok, treba sa modliť k svätému Modestovi apod. Napríklad katolícka cirkev - v tomto prípade mimoriadne pružne --- zareagovala aj na rozvoj kozmonautiky a za patróna kozmonautov ustanovila svätého Kryštofa. Súčasnou dilemou cirkvi je, koho urobiť patrónom internetu.


Ako sa stať svätým?

Nie je však svätý ako svätý. Je totiž rozdiel medzi beatifikáciou (blahorečením) a kanonizáciou (svätorečením). Beatifikácia najskôr prebieha na diecéznej úrovni pod vedením diecézneho biskupa a blahoslavený je uctievaný na lokálnej úrovni. Kanonizáciou je však zaradený do zoznamu svätých univerzálnej cirkvi. Aby mohol byť zbožný smrteľník kanonizovaný, musí byť jeho život dôkladne preskúmaný procesom odohrávajúcim sa pred tribunálom a musí sa na jeho príhovor vykonať minimálne jeden zázrak. Osoba, alebo inštitúcia navrhujúca proces blahorečenia si ustanoví konateľa, postulátora, ktorý dokazuje povesť svätosti, hrdinskosť alebo mučeníctvo. V procese je aj odporca (ľudovo nazývaný aj "diablov advokát"), ktorý poukazuje na všetko negatívne v živote adepta. Sudca zapisuje a archivuje dôkazy za i proti. To všetko sa vykonáva dvojmo; najskôr na úrovni diecézy, potom na úrovni Kongregácie. Konečné rozhodnutie tak či tak prináleží pápežovi. Proces sa - podľa najnovších cirkevných zákonov - nemá začať skôr ako päť a neskôr ako tridsať rokov po smrti adepta. Výnimku môže urobiť jedine pápež. Proces kanonizácie trvá v priemere cca päťdesiat rokov a celé to stojí cca štyri milióny korún (výdavky na cestovné, tlač, advokátov, historikov, teológov, archivárov apod.).

Iba 17 rokov po smrti trvalo, kým bol blahoslavený zakladateľ katolíckej organizácie Opus Dei sv. José Maria Escriva de Balaguer (za svätého je vyhlásený od októbra 2002). Matka Tereza z Kalkaty má šancu tento rekord najrýchlejšieho procesu kanonizácie prekonať -- zomrela v roku 1997 a vyhlásenie za svätú sa pripravuje na rok 2003. Pre porovnanie; Jana z Arku napriek hrdinským činom a zabíjaniu nepriateľov vtedajšej cirkvi, ktorá sa jej za to odmenila upálením na hranici, bola za svätú vyhlásená až o 489 rokov po smrti.

Za takmer 400 rokov - od roku 1588, kedy pápež Sixtus V. založil Kongregáciu až do roku 1978, kedy na pápežský stolec zasadol Ján Pavol II. - bolo vyhlásených za blahoslavených 808 osôb a za svätých 296 osôb. Ján Pavol II. sa však stal "Fabrica degli santi" (továrňou na svätých) - za svojho pontifikátu do roku 2002 zatiaľ vyhlásil za blahoslavených takmer 1300 osôb a za svätých 458 osôb. A to zrejme ešte neskončil...


Anjeli

Podľa učenia cirkvi sú anjeli duchovné, nadprirodzené bytosti bez tela, a predstavujú nebeské služobníctvo samotného Boha. Deväť stupňov anjelských je rozdelených na tri skupiny po troch, a tie tvoria vždy samostatnú ríšu anjelov:

prvá ríša --- serafíni - bytosti ohnivo planúce láskou k Bohu

- cherubíni --- bytosti žiariace poznaním Boha
- tróny, na ktorých spočíva Hospodin

druhá ríša - panstvá - lebo panujú nad všetkými nižšími skupinami anjelov

-mocnosti --- lebo majú moc nad diablom
- sily

tretia ríša -- kniežatá

- archanjeli
- anjeli

Iba sedem anjelov má svoje mená, ostatní sú bezmenní. Aj hierarchie anjelov využila cirkev k nadvláde nad ľuďmi a k upevneniu svojej moci. Anjeli sú de facto policajti, pretože podľa učenia cirkvi tzv. "anjeli strážni" sprevádzajú človeka na každom kroku a neunikne im ani jediný jeho prehrešok a priestupok. Fantastický svet anjelov tak pomáha kresťanskej cirkvi držať veriacich v poslušnosti a v ustavičnom strachu pred Božím hnevom a trestom.


image


Kresťanské sviatky

K významným zložkám kresťanstva patria sviatky, zasvätené Ježišovi Kristovi, Panne Márii, svätým, symbolu kresťanskej viery - krížu atď. Cirkevný kalendár má na každý deň stanovený určitý sviatok, avšak významnosť sviatkov je rozdielna.

Vzkriesenie Pána, čiže pascha (Veľkonočná nedeľa) --- najvýznamnejší sviatok.

Z ďalších dvanástich najväčších sviatkov je osem zasvätených Ježišovi Kristovi:


narodenie Pána - Vianočné sviatky
obetovanie Pána - Hromnice
zjavenie a krst Pána
premenenie Pána
slávny príchod Pána do Jeruzalema - Kvetná nedeľa (týždeň pred vzkriesením Pána - Veľkou nocou)
nanebovstúpenie Pána
zoslanie Ducha svätého
povýšenie svätého kríža,

a štyri Panne Márii


narodenie Panny Márie
obetovanie Panny Márie v jeruzalemskom chráme
zvestovanie Panny Márie
nanebovzatie Panny Márie.

Nie všetky cirkvi kresťanského vyznania dávajú jednotlivým sviatkom rovnakú dôležitosť (protestantské cirkvi mariánske sviatky vôbec neuznávajú).


Pôsty

Niektoré kresťanské sviatky sú sprevádzané určitým druhom hladovky a odriekania - pôstom. Podľa slov cirkvi a jej služobníkov sa stali pôsty skúškami veriacich a ich odolnosti proti pokušeniu, v trpezlivosti a pokore, tak ako ich na seba vzal Ježiš Kristus, keď sa dobrovoľne postil na púšti. Duchovenstvo prostredníctvom pôstov podsúva veriacim myšlienku o nevyhnutnosti slepej oddanosti všemohúcemu Bohu a upevňuje v nich pocit vlastnej slabosti a bezmocnosti. Podľa učenia kňazov majú ľudia v sebe potláčať prirodzené sklony a želania, obliecť sa do tmavých smútočných šiat a podrobiť sa svojim duchovným pastierom, nechať si nimi zatemňovať mozog a ešte im v tom aj aktívne pomáhať.


Zdroj: LITERATÚRA
Obrázky: internet



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com