Knihy Samuelove, Kráľovské, Kronické


Pokiaľ ide o čas vzniku týchto kníh, mienka biblistov sa rozchádza. Dlhý čas sa Šalamún a proroci Gád a Nátan pokladali za autorov Samuelových kníh. Talmud a spolu s ním aj niektorí biblisti tvrdia, že autorom kníh Kráľov je Jeremiáš.

Knihy Kronické, ako na to poukazujú početné aramejské prvky v jazyku, v ktorom sú knihy písané, museli vzniknúť v druhej polovici 4. stor. pred n. l.

Jedno je však v každom prípade isté: definitívna redakcia je dielom kňazov-opisovačov, ktorí boli pod vplyvom judejského kráľa Joziáša (640 - 609 pred n. l.). Svedčí o tom zreteľne sa črtajúca tendencia hodnotiť historické udalosti v teokratickom duchu. Podľa ich zásad prvou povinnosťou kráľov bolo slúžiť Jahvemu a podriadiť sa veľkňazom. Hodnotenie ich činnosti záviselo od toho, do akej miery spĺňali tento postulát.

Saul sa zaplietol do ostrého konfliktu s veľkňazom Samuelom, a preto nenašiel milosť v očiach redaktorov. Naproti tomu Dávid, verný spojenec kňazstva, teší sa ich bezhraničnej zhovievavosti. Niektoré jeho zločiny sa usilujú ututlať tak, že ich označujú za výsledok náhodnej zhody okolností, iné zasa ospravedlňujú náboženskými dôvodmi. Tak napríklad siedmich priamych Saulových potomkov zahubil vraj Dávid na výslovné prianie Jahveho.

Napriek tomu treba povedať, že obsahujú množstvo informácií, ktoré môžeme uznať za historické fakty. Týka sa to najmä udalostí, opísaných s pôsobivo realistickými, farbistými a dramatickými podrobnosťami, ktoré majú znaky autentického dokumentu.

Zamlčať však málo príkladné fakty nemohli pravdepodobne preto, lebo boli v Izraeli veľmi dobre známe. Vyhubenie Saulovho rodu alebo Šalamúnovo modloslužobníctvo v Jeruzaleme - to boli udalosti, ktoré sa určite nevymazali z pamäti židovských pokolení.

Neobyčajne je výrečný aj ten fakt, že redaktori Biblie ani slovom nespomínajú osud vtedajšieho izraelského hlavného mesta Šíla. Pozorného čitateľa zarazí čudná skutočnosť, že Samuel, Éliho nástupca, nezostal vo svätom meste, kde sa predsa nachádzal Mojžišov stan a archa zmluvy, ale natrvalo sa presťahoval do Ramátajimu.

Citáty Jeremiášovho proroctva (7, 12; 26, 9) nenechávajú nikoho na pochybách, že Filištínci zrovnali Šílo so zemou, že prestalo jednoducho existovať ako izraelské havné mesto. Porážka sa tak hlboko vryla do pamäti ľudu, že ešte po štyristo rokoch ju Jeremiáš uvádza ako príklad božieho hnevu. Táto udalosť bola zrejme pre redaktorov Biblie priveľmi nepríjemná, veľmi chúlostivá pre kňazov, aby ju mohli spomenúť. Vec celkom obratne ututlali, keď hlavný dôraz položili na triumfálny pochod archy zmluvy po filištínskych mestách.

Zrúcaniny mesta, pochádzajúce z polovice 11. stor. pred n. l. niesli zreteľné stopy po požiari a násilnom ničení.

Rovnako možno považovať za isté, že v plameňoch skončil aj Mojžišov stan, najcennejšia národná pamiatka Izraela. Čo sa však stalo s archou zmluvy? Všetko, čo sa dozvedáme o jej osudoch, je príliš fantastické, priveľmi zaváňa legendou, aby to mohla byť pravda...


image
Veľkňaz Samuel


Židia zaraďujú Samuela medzi svojich najväčších prorokov. Dokonca aj katolícka cirkev ho pokladá za svätého a za Kristovho predchodcu. Svätý Hieronym tvrdí, že cisár Arkádius (387 - 408 n. l.) preniesol jeho pozostatky z Ramátajimu do Turecka, odkiaľ ich zasa jeho dcéra Pulcheria (405 - 453 n. l.) dala preniesť do Konštantínopolu, aby ich za náboženských obradov uložila do špeciálne postaveného mauzólea.

Samuel nepochybne skutočne existoval. Čas však opriadol jeho osobu toľkými legendami, že redaktori Biblie už ani presne nevedeli, kto to vlastne bol a v čom spočívala jeho činnosť.

Dá sa povedať, že celý súbor povestí o jeho matke, narodení, rozhovore s Jahvem a predpovediach týkajúcich sa Éliho rodu je výtvorom ľudskej fantázie.

V texte nachádzame veľa správ, ktoré sa navzájom vylučujú, robia historický obraz ešte nejasnejším a v nemalej miere znižujú vierohodnosť rozprávania. Uvedieme jeden príklad. Na začiatku rozprávania je Samuel osobnosťou, slávnou v celom Izraeli. Ale už v IX. kapitole vystupuje ako lokálny veštec, o ktorom sa Saul dozvedá až od svojho sluhu. A tak je teda význačný a svätý kňaz z ničoho nič zredukovaný na miestneho jasnovidca, ktorý za malú odmenu udeľuje rady, ako nájsť zatúlané oslice.

Dnes sa, prirodzene, už nedá zistiť, ako to v skutočnosti bolo. Rozpor vznikol určite z toho, že redaktori Biblie spojili jednou fabulou dve odlišné ľudové podania, neusilujúc sa ich logicky skoordinovať.

Samuel vďaka morálnej prestíži dokázal - ako sme sa už dozvedeli - prinavrátiť Izraelu teokratické zriadenie. Podobne ako Éli vynakladal značné úsilie, aby hodnosť veľkňaza a úrad sudcu sa stali dedičnými v jeho rode.

Biblia tvrdí, že mu tieto plány prekazili naničhodní a skorumpovaní synovia. Toto vysvetlenie je, prirodzene, veľmi zjednodušené a má skôr charakter morálneho ponaučenia, pretože príčiny úpadku teokracie a vzniku monarchie treba hľadať oveľa hlbšie, a to vo vtedajších politických a spoločenských podmienkach.

V Prvej knihe Samuelovej (10, 5) scéna dokazuje, že po krajine sa potulovali húfy náboženských fanatikov a mystikov, ktorí na nerozoznanie pripomínajú islamských dervišov. Títo izraelskí proroci sa obliekali do zrebných odevov, nosili špeciálne opasky a podobne ako derviši živili sa almužnou. Ich náboženské úkony nespočívali len v spevoch, tancoch a vo veštení, ale aj v sebabičovaní a mrzačení tela rozmanitými mučiacimi nástrojmi.

Po hebrejsky sa nazývali "nabí". Fakt, že relatívne neskoro vstupujú do izraelského náboženského života, o čomsi svedčí. Je nepochybne dôkazom, že tento hromadný orgiasticko-extatický profetizmus nebol pôvodným hebrejským javom. Jeho pôvod je ešte vždy otvoreným problémom. Prevláda však názor, že Izraelci si ho vypožičali od Kanaáncov spolu s kultom Baala, Aštarty a iných fenických božstiev.

Predpokladá sa, že prvotnou vlasťou profetizmu bola Frýgia v Malej Ázii, odkiaľ sa potom dostal do Fenície a Kanaánu. V Prvej knihe Kráľov (18, 19) čítame, že kráľovná Ízebel vydržiavala 450 fenických prorokov. Treba napokon poznamenať, že profetizmus podobného typu nebol cudzí ani iným národom.

Pripomenieme tu len orgiastické mystériá na počesť Apolóna a Dionýza. Herodotos píše o nadšených mužoch, ktorí chodili po Grécku a prorokovali v hexametroch.

Nabizmus v Izraeli nadobúdal občas až fanatickú podobu. Prorok Ozeáš (v 7. stor. pred n. l.), keď chcel Júdejcom ukázať, že pestujúc modloslužobníctvo, dopúšťajú sa ťažkého hriechu, žil tri roky s neviestkou i s vydatou ženou. Izaiáš (v 8. stor. pred n. l.) chodil po meste nahý, aby vystríhal Jeruzalemčanov, že Jahve podobným spôsobom oberie ich hriešne mesto o všetok.


image
Saul a Dávid


Ak si položíme otázku, ako sa Dávid ocitol na dvore kráľa Saula, dostaneme sa do rozpakov. Ukazuje sa totiž, že Biblia nám podáva dve celkom rozličné verzie. Zo 16. kapitoly 1. knihy Samuelovej sa dozvedáme, že Dávida priviedli na dvor ako harfistu, ktorý si získal priazeň kráľa. Naproti tomu 17. kapitola nás informuje, že Dávid obrátil na seba Saulovu pozornosť, keď porazil Goliáša. Víťazom bol neznámy pastierik, a preto si ho Saul rozkázal priviesť k sebe a spýtal sa ho: "Čí si ty syn, chlapče?" Otázka sa však týkala mládenca, ktorého Saul mal už predtým poznať.

Iným, ešte zaujímavejším príkladom je zabitie Goliáša. Populárna verzia, ktorá hlása, že Dávid ho zabil v súboji, pochádza z 1. knihy Samuelovej. Keď však čítame 2. knihu Samuelovu, sme ohromení. Ukazuje sa totiž, že Goliáša nezabil Dávid, ale istý Elchánán z Betlehema (21, 19).

Biblisti vynakladali veľké úsilie, aby tieto rozdielnosti nejako vysvetlili alebo ospravedlnili. No ich vývody sú väčšinou založené na labilných rozumových špekuláciách a nemôžu si robiť nároky na vedecky dokázanú pravdivosť.

Pre mnohých čitateľov Biblie bude asi prekvapením skutočnosť, že sa vlastne nevie, ako sa volal Saulov nástupca na izraelskom tróne. Dávid totiž - podobne ako v textoch z Mari "davidum" - nie je meno, ale titul či prídomok označujúci "vojvodcu" alebo "ochrancu". Z toho dôvodu mnohí biblisti zastávali názor, že Dávid a Elchánán je jedna a tá istá osoba, ktorá raz vystupuje pod titulom, ktorý získala, a druhý raz pod vlastným menom.

Ale keby sme aj túto hypotézu prijali bez výhrad, zostáva ešte veľa iných rozporov, ktoré znižujú historickú cenu biblického rozprávania. Istotne sú v ňom pomiešané fakty s legendami, staré ľudové podania s neskoršími dodatkami, takže navzdory úsiliu vedcov už nikdy nezistíme skutočnú pravdu. Typickým príkladom toho je tvrdenie, že Dávid odniesol Goliášovu hlavu do Jeruzalema. Je to zrejme informačný dodatok neskoršieho dáta, pretože Jeruzalem dobyl Dávid až o mnoho rokov neskôr, keď už bol kráľom Izraela.

Medzi legendy patrí aj tradičný názor, že autorom väčšiny žalmov zaradených do Biblie je Dávid. Žalmy mali nepochybne väčší vplyv na myslenie a vedomie pokolení ako iné knihy Starého zákona. Je to totiž náboženská lyrika podmanivej krásy s veľkým bohatstvom nálad, vyjadrujúca celú škálu citov: od zúfalstva, pokory a rezignácie až po nádej, dôveru, radostné unesenie, vďačnosť, zbožňovanie a ospievanie krás života. Dôstojná prostota týchto básní, ich prísna, zovretá vážnosť štýlu a za srdce chytajúci náboženský zápal - to všetko malo za následok, že sa žalmy stali zdrojom ustavičnej inšpirácie básnikov, maliarov, skladateľov.

Vedúcou ideou týchto náboženských hymien je monoteizmus. Sú apoteózou majestátu a všemohúcnosti Jahveho, ktorý ľudstvo zahrňuje láskou a vie mu odpustiť aj najťažšie hriechy, ale zároveň býva aj neúprosný v hneve a trestaní. Je to už koncepcia božstva vyššieho stupňa, božstva diktujúceho človeku etické zásady. Ale kozmológia týchto spevov je rovnako primitívna ako za Abrahámových čias. Jahve sedí v nebi na tróne, anjeli hlásajú jeho slávu, zem je plochá a obklopená praoceánom, strašné obludy zla a chaosu bojujú s tvorivými silami poriadku. Dakedy v budúcnosti bude Jahve triumfovať a pod jeho ochranou budú na zemi vládnuť kniežatá z domu Dávidovho.

Textovou analýzou sa podarilo bezpečne ustáliť, že väčšina žalmov nemohla vzniknúť pred babylonským zajatím a že medzi biblické knihy boli zaradené až v 3. stor. pred n. l. Ich obsah je odrazom náboženských predstáv a spoločensko-politických vzťahov zodpovedajúcich poslednému, pobabylonskému obdobiu židovskej histórie. Dokonca aj elegický nárek, ktorý vraj Dávid zložil na smrť Saula a Jonatána, pochádza zo starobylej zbierky hymnov zvanej "Kniha spravodlivého" (inde zvaná ako "Kniha úprimného").

V atmosfére takej bohatej hudobnej tradície by vôbec neprekvapovalo, keby sa niektorí izraelskí králi ukázali ako talentovaní básnici a skladatelia.

V krátkosti zaimprovizujeme odvolávací proces, ktorý by podrobil revízii súd, vyslovený redaktormi Biblie. Stránky v tomto fiktívnom súdnom pojednávaní označíme písmenami A a B.

Konečný rozsudok nech vynesú čitatelia.

A) Saul sa prejavil ako nevďačník voči Samuelovi. Jemu ďakoval za všetko, za svoju výchovu a dosadenie na trón. A predsa, len čo sa dostal k moci, uzurpoval si práva svojho protektora, keď v Gilgále prinášal Jahvemu obete.

B) K tomu, aby priniesol obeť, ho prinútila naliehavá situácia a Samuelova pomalosť. Vojsko Filištíncov stálo pripravené na útok, izraelských obyvateľov sa zmocňovala panika. A čo urobil Samuel? Nechal na seba čakať až sedem dní. Keď sa konečne ukázal v tábore, vyvolal ostrý konflikt s kráľom, hoci sa v tejto dramatickej chvíli rozhodovalo o osude národa. Chorobne žiarlivý na svoje veľkňazské prerogatívy vyhlásil, že zosadí Saula z trónu, pričom sa oháňal Jahveho vôľou. Kráľ ho prosil, aby nesťažoval už aj tak veľmi ťažkú situáciu, dokonca sa ponižoval, len aby pred tvárou nebezpečenstva zachovali aspoň zdanie súladu. Spytujem sa teda, kto z nich bol väčším vlastencom a štátnikom?


A) A čo súdiť o druhej Saulovej svätokrádeži, o porušení posvätnej kliatby heremu, keď navzdory Samuelovmu rozkazu daroval život kráľovi Agagovi?

B) Myslím si, že ten údajný zločin mu robí česť ako človeku. Bol to drsný bojovník a za neposlušnosť chcel odsúdiť na smrť svojho obľúbeného syna Jonatána. Ale vo vzťahu k Agagovi prejavuje veľmi dojímavú charakterovú črtu: rytierskosť, veľkodušnosť. O čo je v tomto prípade sympatickejší než veľkňaz, ktorý vlastnoručne rozsekal Agaga.


A) Krvavý kúpeľ v Nóbe svedčí o tom, že Saul bol zločincom, ktorého bolo treba zbaviť trónu. Samuel sa správne od neho odvrátil a pomazal za kráľa Dávida.

B) Masakra kňazov bola dôsledkom, a nie príčinou veľkňazských politických intríg. Bola to sebaobrana, síce barbarská, ale v istom zmysle vysvetliteľná.


A) Z Biblie vyplýva, že Saul bol šialenec a psychopat. Bolo ho treba za každú cenu odstrániť, aby nenarobil Izraelu ešte väčšie škody. Jeho popudlivosť voči Dávidovi a Jonatánovi, jeho stavy melanchólie a depresie, výbuchy závisti a hnevu, slovom celý spôsob správania ho ako kráľa diskvalifikoval.

B) Uvedomme si, aká bola situácia. Samuel rozpútal proti Saulovi nepriateľskú agitáciu. Rozšíril fámu, že Jahve ho od seba odvrhol a odsúdil, lebo urobil neplatným akt pomazania. Ľudia boli poverčiví a určite ohromné masy Izraelcov veľkňazovi uverili. Saul čoraz bolestnejšie pociťoval nepriateľstvo a mrazivú prázdnotu, ktorá sa vytvárala okolo jeho osoby. Osamotenosť musela nepriaznivo vplývať na jeho vedomie, nebolo to však šialenstvo. Boj s mocným kňazstvom nebol ľahký, bol to bezohľadný boj. Keď to posudzujeme reálne, musíme sa skôr čudovať, že si Saul vedel zachovať toľko umiernenosti.


A) Pekná umiernenosť - tie šialené útoky na Dávida a Jonatána!

B) Nebola to šialená reakcia. Pamätajme, že Dávid, vystupujúci na dvore ako harfista, bol už predtým pomazaný za kráľa, a teda on i Samuel boli už vtedy sprisahancami, ktorí pripravovali štátny prevrat. Saul vycítil, čo visí vo vzduchu. Dôkazom toho je hoci len výčitka Jonatánovi, že nedoceňuje Dávida ako spoluuchádzača o trón. Keď sa preto pokúšal prebodnúť Dávida kopijou, riadil sa celkom odôvodnenými príčinami, a nie fantáziami šialenca.


A) Je možné, že biblickí rozprávači to do určitej miery nadsadzovali, nedá sa však poprieť, že Dávid bol väčší kráľ a viac sa zaslúžil o Izrael. Bol to predsa on, a nie Saul, kto pozdvihol štát z bezmocnosti a pretvoril ho na veľkú, zjednotenú ríšu.

B) Správne. Ale teraz o to nejde. Ide o nespravodlivé morálne hodnotenie oboch kráľov, ktoré nás v Biblii zaráža. V Prvej knihe Kronickej (10, 13) čítame: "Tak zomrel Saul pre neprávosti svoje..." Hľa, ako sa kňazi ešte o niekoľko sto rokov pomstia nešťastnému kráľovi, že sa opovážil obmedziť ich moc. Lebo kde sú tie "neprávosti"? Dokonca ani kňazi ich nevedia vymenovať, hoci by to iste radi urobili. Z biblického textu možno vyvodiť len jeden záver: Saul bojovný, schopný vojvodca, ktorý v živote zachovával prostotu obyčajov a umiernenosť, neobklopoval sa pompou, býval vo svojej drsnej pevnosti v Gibei, nezaložil si hárem ako Dávid, ale pravdepodobne mal len jednu ženu, a vôbec bol to mimoriadne ušľachtilý a čestný človek. Jediným jeho zločinom bolo, že bránil kráľovskú moc pred teokratickými nárokmi kňazov. Jeho zlá reputácia v mienke nasledujúcich pokolení živo pripomína osud Boleslava Smelého, onoho svätokrádežníka, ktorý pozdvihol meč na preláta mocnej cirkvi.


A) Kompilátori Biblie azda zdeformovali Saulov portrét, ale pokiaľ ide o Dávida, tam sa im to vari nedá vyčítať. Dávid bol skutočne veľkým, skvelým vojvodcom a monarchom, budovateľom mocného štátu, pýchou Izraela.

B) Iste, ale tu sa znova musíme zamyslieť, či pri morálnom hodnotení jeho osoby redaktori-kňazi zachovali nestrannosť. Žiaľ, nie. Skôr nás udivuje ich morálna slepota v týchto veciach. Aby sme to zdôvodnili, stačí sa dotknúť niektorých aspektov charakteru a činnosti Dávida. Kvôli prehľadnosti ich zhrnieme do niekoľkých bodov.


1. Mladosť

V Dávidov prospech hovorí jeho priateľstvo s Jonatánom a oddanosť jeho spolubojovníka, ktoré sú v živote pomerne zriedkavé. Môžeme teda usudzovať, že to nebol človek bez osobných predností a pôvabu. No vyznačoval sa i nedostatkom škrupúľ, pokiaľ išlo o politické ciele. Dlhé roky stál na čele zbojníckej bandy, ktorá terorizovala bezbranné obyvateľstvo a vynucovala si od neho pravidelné výkupné. Keď to bolo potrebné, neváhal sa dať do žoldnierskych služieb k Filištíncom, najväčším nepriateľom svojho národa. Paktoval aj s druhým nepriateľom Izraela, s moábskym kráľom.


2. Ako sa stal kráľom?

Na trón sa dostal cez mŕtvoly. Zákonitým nástupcom Saula bol jeho syn Íšbóšet, ktorého napokon podporovalo desať izraelských kmeňov, čiže drvivá väčšina národa. Dávid mu vypovedal vojnu a zvíťazil nad ním. Íšbóšeta zavraždili za záhadných okolností a ťažko sa ubrániť dojmu, že Dávid sa nepriamo pričinil o jeho smrť. A už jasným zločinom bola masakra siedmich priamych Saulových potomkov. Ponechanie mŕtvol napospas divej zveri svedčí o jeho mimoriadnej pomstivosti. Vzbury Absolóna a Šebu boli vlastne povstaniami desiatich severných kmeňov. Ich mienka našla výraz vo výčitke, ktorú Šimeí vrhol Dávidovi: "Hospodin uvalil na teba všetku krv domu Saulovho, namiesto ktorého si sa stal kráľom, a tak Hospodin oddal kráľovstvo tvojmu synovi Absolónovi do rúk. Hľa, ty si teraz v ... nešťastí, lebo si krvilačným človekom" (2. Sam 16, 8). Spomenuté fakty svedčia o tom, že Saul vôbec nebol šialený, ale že skôr s obdivuhodnou prezieravosťou prehliadol Dávidov charakter a zámery.


3. Dávidova veľkodušnosť

Biblia hovorí, ako Dávid dva razy nevyužil priaznivú príležitosť a nezabil Saula. Myslím, že toto počínanie nesvedčí ani tak o jeho veľkodušnosti, ako skôr o diplomatickej šikovnosti. Vyhnanec musel rátať s mienkou desiatich severných kmeňov, ktoré by mu nikdy neodpustili vraždu ich milovaného kráľa. Čoho bol Dávid skutočne schopný, ukazuje aféra s Uriášom. Cudzoložstvo so ženou toho verného vojvodcu a podlé vyslanie ho na istú smrť - to je mimoriadne hnusný čin. A treba sa len čudovať, s akou miernosťou haní prorok Nátan v biblickej verzii jeho ničomnosť. Máme tu o jeden dôkaz viac, ako zaujato zaobchádzajú redaktori Biblie so svojím miláčikom.

Dávid vedel byť nečestný dokonca aj na smrteľnej posteli. Berúc do úvahy nálady severných kmeňov, sľuboval svojho času nedotknuteľnosť Šimeímu. Sám sa mu preto nemohol pomstiť. Ťažkosť však obišiel neobyčajne pokryteckým spôsobom.

Prv ako posledný raz vydýchol, jednoducho prikázal Šalamúnovi, aby ho zastúpil a usmrtil nepriateľa. Rozkázal zabiť aj Jóába, svojho zaslužilého vojvodcu, ktorému predsa bol veľmi zaviazaný.


4. Dávid na tróne

Bez ohľadu na to, ako sa Dávid predral k moci, nedá sa poprieť, že to bola jedna z najväčších, najvýznamnejších postáv v izraelských dejinách. Ako vojvodca, dobyvateľ a zakladateľ štátu sa oprávnene stal pýchou svojho národa. Zaráža nás však to, ako rýchlo sa zmenil na despotu východného typu a zmyselného pôžitkára. Jeho početný hárem, palácové prostredie plné korupcie, intríg a škandálov, ako aj vláda favoritov a favoritiek, ktorým slabošsky podliehal - to je otrasný obraz postupného psychického rozkladu kedysi vynikajúceho vojvodcu a štátnika. Morálne bahno na kráľovskom dvore sa stalo predmetom všeobecného pohoršenia a istotne nemálo prispelo k vzbure Absolóna a Šebu. Vraždy, krvismilé znásilňovania a boje kotérií o získanie trónu charakterizujú posledné roky Dávidovho života.


A) Ak dnes poznáme všetky tieto podrobnosti jeho života, vďačíme za to práve objektívnej pravdovravnosti redaktorov Biblie. Kdeže je teda ich náklonnosť k Dávidovi?

B) Tieto neveľmi chvályhodné podrobnosti nemohli zamlčať, pretože boli pridobre známe z iných dokumentov a tradícií. Zaujatosť redaktorov sa prejavuje v tom, že zobrazujú Dávida div nie ako svätca, v každom prípade však ako kráľa bohabojného, ktorý pôsobil v Jahveho zastúpení. A práve toto vzbudzuje odpor.


A) Napokon ťažko požadovať jahvistov, aby neprejavovali sympatie človeku, ktorý bol verným vyznávačom Jahveho a protektorom jeho kňazov.

B) Bol Dávid skutočne takým verným vyznávačom Jahveho a dôverníkom kňazov? Tvrdenie že Dávid bol verným jahvistom, vyvoláva isté pochybnosti. Lebo odkiaľ sa potom v jeho dome vzal panák, ktorého Míkal obliekla do mužových šiat a položila do postele? Je to predsa naša dobrá známa socha domáceho bôžika, onen "teráfím", predmet modlárskeho kultu zakazovaný a prenasledovaný jahvistami.


A pokiaľ ide o Dávidov vzťah ku kňazom, máme dôvody domnievať sa, že podporoval kňazov výlučne z politických pohnútok. Ako človek pochádzajúci z Judey a uzurpátor, ktorý zbavil moci právoplatnú dynastiu severného Saulovho rodu, netešil sa veľkej popularite u väčšiny severných izraelských kmeňov. Do akej miery sa cítil na tróne neistý, o tom svedčí hoci aj ten fakt, že jeho osobná stráž sa skladala z cudzozemských vojakov, prevažne Filištíncov.

Dávid sa zo všetkých síl usiloval o priazeň severných odporcov. Tým sa dá vysvetliť smútok, ktorý vyhlásil po správe o Saulovej smrti, veľkolepý pohreb, ktorý mu pripravil, a rýchly ústup, keď zbadal, že v dôsledku demonštrácie zúfalej Ricpy zhanobenie obesených Saulových potomkov vyvolalo všeobecné pobúrenie.

Nepokoje vyvolané Absolónom a Šebom sú však dôkazom, že jeho úsilie úplne zlyhalo. Preto sa ešte s väčšou horlivosťou spojil s kňazmi, ktorí sa vďaka široko rozvetveným vplyvom stali nevyhnutnou oporou jeho vlády.

Spojenectvo s kňazmi bolo, prirodzene, založené na mnohých kompromisoch, často veľmi zvláštnych, ako napríklad kompromis v otázke veľkňazskej hodnosti. Zákonitým veľkňazom so sídlom v Gibeóne v Severnom Kanaáne bol Cádók. Dávid ako júdejský kráľ vymenoval za veľkňaza svojho dôverníka a priateľa Ebjátára. Po zjednotení oboch častí krajiny pod jeho žezlom sa vynorila chúlostivá otázka, ktorý z nich si má ponechať vysokú hodnosť. Dávid nesúhlasil s odstránením Ebjátára, pretože nechcel stratiť dôverného spolupracovníka. Ale ani Cádóka nemohol zosadiť z úradu, pretože by to vyvolalo pobúrenie severných kmeňov. Vzhľadom na to sa prvý a posledný raz v dejinách Izraela ustanovilo, že úradovať majú dvaja veľkňazi. Tento nenormálny stav zmenil až Šalamún, keď poslal Ebjátára do vyhnanstva za to, že podporoval Adónijovu kandidatúru na trón. Od tých čias mali veľkňazskú hodnosť ustavične potomci Cádókovho rodu. Od neho sa odvodzovala neskoršia strana saduceov, ktorá si po stáročia monopolizovala veľkňazskú hodnosť a iné významnejšie úrady v jeruzalemskom chráme.

V Biblii občas narazíme na nejakú lakonickú zmienku, ktorá prenikavo ako reflektorom osvetľuje isté otázky. Uvedieme tu príklad v súvislosti s Dávidom. Vieme, že uvažoval o zámere vybudovať v Jeruzaleme chrám. Prorok Nátan mu vtedy vyhlásil, že Jahve, navyknutý bývať v stane, si neželá murovaný dom. A hľa, bohabojný Dávid, ako to naznačuje Biblia, poslušne sa vzdal svojho úmyslu, hoci už zhromaždil cenné kovy a drevo na stavbu. Keď však čítame 5. kapitolu 1. knihy Kráľov verš 3, pretierame si oči od prekvapenia. V liste fenickému kráľovi Chíramovi totiž Šalamún vysvetľuje, prečo jeho otec nepostavil chrám. Podľa jeho tvrdenia mu v tom zabránili ustavičné vojny, ktoré viedol.

Tým sa vec vyjasnila. Dávid sa aj v tomto prípade riadil predovšetkým politickými zreteľmi, a nie poslušnosťou voči prorokovi. Hodno dodať, že Nátan, ako o tom svedčí jeho obrana chrámu-stanu, vyjadroval názor vplyvnej strany náboženských puristov, ktorí bránili staré pastierske obyčaje z Mojžišových čias a boli odporcami urbanizácie spoločnosti.

Dávid bol prísny, bezohľadný vládca, ale aj vynikajúci štátnik a prezieravý diplomat, ktorý vedel využívať aj náboženské inštitúcie a nálady na realizáciu svojich politických cieľov. Jeho zásluhy o veľkosť Izraela sú nesporné, a preto sa nemožno čudovať, že si ho nasledujúce pokolenia zidealizovali. Preukázať sa rodokmeňom z domu Dávidovho bolo veľkou cťou a prinášalo aj privilégia.

Tento fakt vysvetľuje, prečo evanjelisti odôvodňovali historickú misiu skromného Učiteľa z Nazaretu aj tým, že bol potomkom najväčšieho izraelského kráľa.


Šalamún

Bol prvým monarchom, ktorý získal korunu vďaka privilégiu pôvodu. Predsa však na trón nastúpil v atmosfére škandálu a klikárskych intríg. Keby sa jeho matka Batšeba, ambiciózna a starostlivá žena, nebola spojila s Nátanovou stranou a neovládla starnúceho Dávida, zostal by pravdepodobne jedným z mnohých anonymných kráľovských synov, o ktorých nič určité nevieme.

Nepochybne väčšie právo na trón mal Adónija, Dávidov štvrtý syn, podporovaný veľkňazom Ebjátárom a hlavným vojvodcom Jóábom. Šalamún ušetril Ebjátára, ale kázal zavraždiť Jóába i Adóniju, nezastaviac sa ani pred znesvätením chrámu. V istom zmysle ho možno chápať. Keď si chcel zabezpečiť moc, musel sa zbaviť nebezpečného konkurenta a nahnať strach jeho pomocníkom.

Takáto zložitá situácia neexistovala vtedy len v Izraeli. Obrovské háremy na dvoroch východných despotov, početné mužské potomstvo a nedostatok akýchkoľvek právnych alebo zvyklových noriem vo veci následníctva trónu spôsobovali, že násilné odstránenie pretendentov sa často stávalo jedinou nevyhnutnosťou. Tento nepekný zvyk sa uplatňoval okrem iného aj na dvore byzantských cisárov, kde sa stal takmer legálnym aktom sprevádzajúcim korunováciu.

Šalamún bol mieromluvným človekom; kupoval kone a vozy. Texty neprezrádzajú, či ich aj predával. No vďaka archeologickým vykopávkam dnes už bezpečne vieme, že sa zaoberal sprostredkovaním obchodu medzi Egyptom a Áziou. Stručne povedané, bol to obchodník s koňmi a vozmi.

Kráľovná Sáby (vďaka výskumom cestovateľov a archeológov sa zistilo, že Sába je názov krajiny, v ktorej biblická hrdinka panovala) sa vybrala na návštevu k Šalamúnovi s veľmi praktickým cieľom: išlo o to, aby si bohatými darmi a ponukou podielu na ziskoch naklonila izraelského kráľa a aby uzavreli zmluvu o priateľstve.

Ľudová báj však zatienila tento podstatný cieľ romantickou zápletkou. Šalamún, oslnený ohnivou krásou kráľovnej, zahorel vraj k nej veľkou vášňou a mal s ňou syna. Etiópčania do dnešného dňa tvrdia, že od tohto potomka sa odvodzuje dynastia Negusov.

V tradícii židovských pokolení sa Šalamún stal stelesnením múdrosti. A je to celkom pochopiteľné. Za jeho vlády Izrael prežil obdobie najväčšej slávy a politického významu, jediné veľmocenské obdobie, obdobie blahobytu a pokoja.


image
Šalamúnov rozsudok o dieťati s "dvomi" matkami


Dozvedeli sme sa, aké obrovské príjmy mal Šalamún z obchodu a produkcie medi. A predsa ho nemožno nazvať rozumným a predvídavým hospodárom. Jeho márnotratnosť a záľuba v orientálnej nádhere mali za následok, že nemohol Chíramovi splatiť stodvadsať talentov dlhu. Aby pokryl jeho pohľadávky, musel mu odstúpiť dvadsať galilejských miest. Bol to vlastne ťah bankrotára, ktorý nemá iné východisko z ťažkej finančnej situácie, keďže každoročne nahnal vyše dvestotisíc ľudí na nútené práce v libanonských lesoch, v jordánskych kameňolomoch a na staveniskách. Za taký monštruózny systém otrokárstva by sa nemusel hanbiť nijaký faraón z obdobia stavby veľkých pyramíd.


image
boh Baal


Šalamún zhromažďoval vo svojom obrovskom háreme ženy najrozličnejších rás a náboženstiev. Boli tam Chetejky, Moábčanky, Edómčanky, Ammónčanky, Egypťanky, Filištínky, Feničanky a Kanaánky, ktoré spolu so svojimi zvykmi prinášali do paláca aj vlastných bohov. Kráľ, najmä v posledných rokoch života, podliehal vplyvu svojich favoritiek a na ich nahováranie zavádzal rozličné modloslužobnícke kulty. Vieme napríklad, že na chrámovom nádvorí sa pestoval kult Baala, Aštarty a Molocha. A pretože široké vrstvy obyvateľstva, najmä na severe, boli prístupné pôvabom kanaánskych bohov, príklad kráľa rozhodne neposilňoval jahvizmus.


image
semitská bohyňa Aštarta,
symbol plodnosti, patron lovu a boja


Pritom však bije do očí veľavravný fakt, že v zozname daňových okruhov (12) nefigurovalo územie Judey - kmeň Dávida a Šalamúna. Privilégium takéhoto druhu muselo, prirodzene, prehĺbiť roztrpčenie ostatných kmeňov, najmä hrdého pokolenia Efrajim, ktoré večne súperilo s Júdom o prvenstvo v Izraeli.

Berúc do úvahy už spomenuté fakty, musíme, žiaľ, konštatovať, že Šalamúnova vláda popri všetkom jase a vonkajšom bohatstve nebola zdarná. V dôsledku zhubnej politiky a kráľovho despotizmu Izrael sa zreteľne chýlil k úpadku, presiaknutý korupciou a otriasaný vnútornými spoločenskými konfliktmi. Preto vôbec neprekvapuje, že sa po kráľovej smrti veľmoc, ktorú Dávid vybudoval s takou námahou, rozpadla na dva samostatné slabé židovské štáty, zapletené do vzájomných bratrovražedných vojen.

Šalamún bol autorom Piesne piesní (Veľpieseň) a knihy Prísloví. Biblia uvádza, že zložil 5000 piesní a 3000 prísloví.

V 3. stor. n. l. poéma Veľpiesne prekračuje aj prah katolíckej cirkvi, prirodzene, v modifikovanej interpretácii. Milovaný - to je sám Kristus, milenka symbolizuje cirkev alebo kresťanskú dušu a v chóre sa pod tvárou priateľov mileneckej dvojice skrývajú anjeli, proroci a patriarchovia.

Porovnávacou metódou dospeli vedci k názoru, že Pieseň piesní je zbierkou hebrejských ľudových piesní, spojených so svadobnými obradmi. Takéto súbory svadobných piesní existujú predsa vo folklóre všetkých národov. Obyčajne sa spájajú do určitého obradného deja a tvoria teda uzavretý kompozičný celok. Piesne takéhoto druhu sa od dávnych čias používali na Blízkom východe, a ako vyplýva z Wetzsteinovej správy, pretrvali až do dnešných čias. Ešte dnes sa spievajú pri svadobných obradoch sýrskych sedliakov.

Do akej ďalekej minulosti siaha ich rodokmeň, to nám ozrejmili klinové nápisy z Mezopotámie. Podarilo sa totiž rozlúštiť dve erotické poémy, nepochybne antológie piesní, ktoré spieva nevesta svojmu kráľovskému manželovi. V súlade so sumerským náboženstvom kráľ bol povinný raz do roka oženiť sa s jednou kňažkou bohyne lásky Inanny, aby krajine zabezpečil dobrú úrodu. Ľúbostná pieseň, ktorú spieva nevesta, sa až zarážajúco podobá niektorým úryvkom Piesne piesní. Ako príklad odcitujeme toto štvorveršie:

Milý môj, drahý môjmu srdcu!
Krása tvoja je sladká ako med.
Ó, ty lev, drahý môjmu srdcu!
Krása tvoja je sladká ako med.

Zistenie ľudového pôvodu Piesne piesní muselo, prirodzene, vylúčiť Šalamúnovo autorstvo, a tým vyvrátiť biblickú tradíciu. Poéma vznikla až po babylonskom zajatí, presnejšie po roku 332 pred n. l., keď v Palestíne zosilnel vplyv gréckej kultúry.

Archeologické objavy v Egypte, Sýrii a Mezopotámii vyvrátili aj druhú tradíciu, že totiž Šalamún je autorom knihy Prísloví. V Biblii čítame, že Šalamún prevyšoval všetku múdrosť Egypta. Zmysel tejto zmienky sme pochopili až po rozlúštení hieroglyfov. Ukázalo sa, že reputácia Egypťanov ako múdrych ľudí mala svoje opodstatnenie. Už v čase panovania V. dynastie faraónov (okolo 2450 - 2315 pred n. l.) vysoký dvorský hodnostár Ptahotep spísal pre syna zbierku rád do života, vyjadrených vo forme krátkych prísloví. Zhrnul v nich veľmi bohaté životné skúsenosti, pretože keď spisoval svoje maximy, mal už stodesať rokov. Ešte zaujímavejšia je zbierka poučných sentencií egyptského mudrca Amenemopeho, pochádzajúca zo 16. stor. pred n. l.

Z klinových tabuliek sme sa dozvedeli, že podobnými zbierkami sa mohli pochváliť aj Sumeri, Asýrčania, Chaldejci a Feničania. Keď sa celý tento materiál porovnal s biblickou knihou Prísloví, zistila sa jej veľká závislosť od spomenutých, oveľa starších zbierok. Objavili sa dokonca aj doslovné výpožičky v podobe identických myšlienok, výrazov, ba i slov. Z toho však vôbec nevyplýva, že sa v knihe nenájdu aj originálne hebrejské príslovia. Väčšina je však nepochybne cudzieho pôvodu. Pravdepodobne tieto príslovia boli rozšírené po celom Východe a prenikli aj do Kanaánu. Izraelský ľud si ich však osvojil do takej miery, že ich napokon pripísal Šalamúnovej múdrosti.


Zdroj: LITERATÚRA
Obrázky: internet



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com