Kniha Sudcov


Kniha Sudcov je pokračovaním Knihy Józuovej a zahrňuje približne roky 1200 - 1050 pred. n. l., čiže obdobie od Józuovej smrti po monarchistické zriadenie, zavedené Samuelom.

Redaktori Biblie však nenapísali úplné dejiny tohto obdobia, nepospájali fakty a udalosti v ich chronologickej následnosti. Podobne ako v predchádzajúcich knihách chceli na vybraných príkladoch ukázať, aký osud postihoval izraelské kmene, keď sa spreneverili Jahvemu a slúžili cudzím bohom. Je to teda antológia epických povestí, živo pripomínajúca škandinávske ságy. Je v nich plno pošmúrnych ukrutností, vojnového hluku, ničivého dychu požiarov a fantastických príbehov, ale zároveň aj individuálneho heroizmu, ušľachtilých citov a pravdivo ľudských vnútorných konfliktov. V týchto povestiach nachádzame motívy dobre známe aj z iných prameňov. Debora, to je predsa izraelská Jeanne d´Arc, Jefteho dcéra hynie podobne ako Agamemnonom obetovaná Ifigénia. Samson má veľa spoločných čŕt s Héraklom a v groteskno-prízračnom dobrodružstve Benjaminovcov nachádzame akoby pravzor rímskej legendy o únose Sabiniek.


image
"Vtedy Cheberova manželka Jáél pochytila stanový kolík a vzala do ruky kladivo, ticho vošla k nemu a vrazila mu kolík do slúch, takže vnikol až do zeme."
Sudcovia 4,21


Po veľkých ukrutnostiach, neprávostiach a znepokojujúcich udalostiach v jednej knihe akoby sa redaktori biblického textu v istom momente spamätali. Antológia týchto ponurých ság sa končí optimistickým vyznením v značne neskôr pridanej prekrásnej povesti o Rút, nadväzujúcej na epochu sudcov. Idylický obraz žencov, usedajúcich k spoločnému obedu pri žatve, nasýtený upokojujúcou tíšinou, roľníci dobrých sŕdc a ženy obdarené láskavou povahou - aký je to iný svet na pozadí všeobecnej anarchie, zvráteností a barbarstva. Povesť o Rút akoby nám chcela pripomenúť, že v dobe sudcov navzdory všetkému existoval normálny svet poriadnych ľudí, ktorí si vo všeobecnom chaose vedeli zachovať čistotu obyčajov, prostotu ducha aj dôstojnosť človečenstva.

Hoci redaktori Biblie prispôsobovali dejiny svojim náboženským tendenciám, kniha Sudcov nám dovoľuje utvoriť si dosť presný obraz politických vzťahov, ktoré sa sformovali po Józuovej smrti. Predovšetkým sa dozvedáme, že idea rasovej jednoty, ktorú vzniesol medzi Izraelcami Mojžiš a podporoval Józua, neobstála v skúške času. Prasemitská kmeňová organizácia, založená na pokrvných zväzkoch, bola ešte priveľmi živá a neustúpila dokonca ani v nových podmienkach usadlého života.

Jednotlivé kmene mali odlišné zvykové tradície, hovorili trochu odlišnými nárečiami. Keď po Józuovej smrti chýbal spoločný vodca, znova sa prihlásili k slovu staré krivdy, predsudky a separatistické tendencie. Tomuto javu napomáhal fakt, že v dôsledku rozkladu prvobytnej pospolnosti a prehlbovania triednych rozdielov sa voľakedajšia volená rodová staršina pretvorila na dedičnú aristokraciu. Náčelníci kmeňov a rodov si privlastnili kniežacie tituly spolu s takými prídomkami, ako "mocný" alebo "šľachetný". Práve tieto privilegované vrstvy začali medzi sebou súperiť a pričinili sa nielen o rozbitie izraelskej jednoty, ale dokonca aj o bratrovražedné vojny.

Pre Izraelcov to teda bolo obdobie politického zmätku a svojvôle. V knihe Sudcov čítame, že "v tom čase nebolo kráľa v Izraeli; každý robil, čo uznal za správne" (Sud 17, 6). Daniel Rops v knihe Od Abraháma po Krista výstižne píše, že "história Izraela sa v tomto čase rozpadá na toľko histórií, koľko je kmeňov".

Rozpad Izraelského ľudu na dvanásť pohašterených kmeňov bol tým nebezpečnejší, že Kanaán bol Józuovým ťažením podrobený len čiastočne. V samom srdci krajiny si zachovali nezávislosť mocné kanaánske kmene, ktoré držali v rukách opevnené mestá a najúrodnejšie doliny. Izraelci sa spočiatku usadzovali na málo zaľudnených horských územiach, kde ako chovatelia dobytka viedli polokočovnícky život. Nestavali si tam murované domy, ale bývali v stanoch a drevených kolibách. Iba v zriedkavých prípadoch dobýjali územia ozbrojenou mocou, väčšinou to bola postupná pokojná infiltrácia pastierskych nomádov.

Jednotlivé izraelské kmene, ponechané na vlastné sily, sa prirodzene nemohli pustiť do boja s vládcami susedných kanaánskych štátikov. Ako náhradu za možnosť usadiť sa v blízkom okolí museli často uznať ich hegemóniu a platiť im dane. Táto ekonomická a politická závislosť sa neraz premieňala na útlak, nevoľnícku prácu, ba aj otroctvo. V knihe Genezis čítame o pokolení Jissáchár, že bolo ako "osol kostnatý", ktorý zohol "plecia pod bremä a stal sa sluhom poddaným".

Kniha Sudcov je vlastne súborom povestí o ujarmených izraelských kmeňoch, ktoré dlhé roky znášali otroctvo, až napokon povstali do oslobodzovacieho boja pod vedením svojich národných hrdinov, zvaných sudcami. Biblia naširoko rozpráva o šiestich vynikajúcich vodcoch a vypočítava šesť menších, o ktorých okrem mena nič viacej nevieme.

Sudcovia sa po hrebrejsky volali "šofetim" od slova "šafat" - súdiť. Ale ich povinnosti sa neobmedzovali len na súdne funkcie. Bol to veľmi starý semitský titul, prisudzovaný najvyšším administratívnym úradníkom. Vo fenických mestách sa každý rok volili námestníci kolónií, zvaní "suffetes". Keď sa Kartágo odtrhlo od svojej fenickej materskej krajiny a stalo sa suverénnou obchodnou mocnosťou, na jeho čele naďalej stáli "suffetes", každoročne volení kupeckou plutokraciou. Občas v obdobiach bezvládia ich volili aj v mestských štátoch Fenície. Tak napríklad držali v rukách správu štátu v rokoch 563 - 556 pred n. l.

V Biblii táto vec vyzerá trochu inak. Izraelskí sudcovia tu vystupujú najmä ako bojoví vodcovia povstaní alebo partizáni a len okrajovo ako civilní administrátori. Boli to skôr vojenskí diktátori, ktorí vďaka individuálnych prednostiam získavali veľkú autoritu medzi súkmeňovcami a vo vhodnej chvíli ich viedli do boja za slobodu. Ich moc spravidla neprekračovala hranice jedného kmeňa, hoci niektorým sa podarilo utvoriť dočasné koalície niekoľkých kmeňov na boj s kanaánskymi utlačovateľmi. Po vydobytí nezávislosti sudcovia ako národní hrdinovia vykonávali vládu do konca svojho života, ale po ich smrti sa nimi spravované kmene vo väčšine prípadov znova dostávali pod jarmo Kanaáncov.

Oveľa nebezpečnejší ako politická nesloboda bol však fakt, že Izraelci ľahko podliehali vplyvu kanaánskej kultúry a náboženstva, čo vytváralo hrozbu priameho odnárodnenia. Z knihy Sudcov nevidíme dosť jasne, prečo k tomu dochádzalo. Redaktori Biblie, osvetľujúc tento jav zo stanoviska puritánskeho jahvizmu, zobrazovali Kanaáncov ako barbarský a skazený národ, ktorý vyznáva nedôstojný a nemravný náboženský kult. Vzhľadom na to sa kládla otázka, ako sa mohlo stať, že sa izraelské kmene, vychované v duchu Mojžišových morálnych príkladov, s takou ľahostajnosťou dali zatiahnuť do oných údajných nerestí.

Odpoveď na túto otázku nebola možná, kým sa naše znalosti o Kanaáne zakladali najmä na tom, čo nám podáva Biblia. Obrat v tomto smere nastal až vďaka archeologickým objavom v Palestíne. Na základe vykopávok sa zistilo, že Kanaánci vytvorili vysoko rozvinutú materiálnu kultúru, ktorá v máločom zaostávala za kultúrou Egypta, Sýrie a Mezopotámie. Početné mestá sa zaoberali obchodom a remeslom, pýšili sa krásnymi budovami a verejnými námestiami, udržiavali kultúrne a obchodné styky s inými štátmi. Okrem roľníctva o chovu dobytka prekvitalo záhradníctvo. V celej krajine bolo vidieť starostlivo ošetrované sady datľových stromov, olív, fíg a granátov, na svahoch sa v slnku kúpali vinice a v dolinách rástla zelenina každého druhu. Je známe, že Kanaánci vyvažovali do Egypta víno, olej aj zeleninu.

Archeologické nálezy svedčia aj o vysokej úrovni umenia a ručných prác. V zrúcaninách kanaánskych miest sa našli originálne modelované sošky bohov a bohýň, svetské portréty, šperky zo zlata a striebra, reliéfy zo slonoviny, fajansové nádoby s figurálnymi ornamentami, ako aj majstrovsky cizelované predmety každodennej potreby, ako škatuľky, flakóniky, dýky, sekerky, zbrane a keramika každého druhu. Faraón Tutmóse III. oznamuje v jednom zachovanom nápise, že v Palestíne mu padli za korisť početné nádoby zo zlata a striebra. V Bét Šeáne bola z ruín vykopaná krásna kamenná socha zobrazujúca dva so sebou bojujúce levy. Kanaán bol okrem toho vychýrený tkáčskymi výrobkami farbenými purpurom, veľmi cenným farbivom vyrábaným v tejto krajine.

Ako sme poznamenali predtým, kanaánska kultúra sa v 12. stor. pred n. l. nachádzala v období úpadku. Ale aj tak musela urobiť fascinujúci dojem na izraelských nomádov, ktorí štyridsať rokov žili v primitívnych podmienkach púšte. Kanaánci so svojimi ľudnatými mestami, plnými krásnych budov a sklepov, nepochybne imponovali týmto prostým chovateľom dobytka. Nie je preto nijaký div, že si Izraelci ochotne "brali ich dcéry za ženy, a sami dcéry svoje ich synom dávali...", ako hovorí Biblia (Sud 3, 6), lebo takéto manželstvo pokladali za spoločenský vzostup.

No pre tie kanaánske štátiky, ktoré sa nevládali ubrániť, bola invázia Izraelcov katastrofou. Vykopávky z týchto čias ukazujú zarážajúci pokles úrovne remesiel a predovšetkým staviteľstva. Na ruinách kanaánskych miest dobyvatelia stavali úbohé domce bez kanálov na odvod dažďovej vody. Izraelské kmene, prirodzene, nemohli v púšti nadobudnúť staviteľské skúsenosti. Okrem toho im to nedovoľovalo ich patriarchálno-demokratické zriadenie: veľké stavby a obranné systémy mohli vtedy vzniknúť iba vo feudálnych podmienkach pri využití skoordinovanej nevoľníckej práce ujarmených ľudových más. Izraelci ešte dlhý čas zostali slobodnými pastiermi; ich kmeňová staršina bola už síce dedičná, nemala však takú neobmedzenú moc, akú mali vládcovia kanaánskych miest.

Vpád cudzích kmeňov na územia obývané Kanaáncami musel napokon vyvolať hlboký hospodársky otras. Kanaánske mestá prosperovali hlavne vďaka medzinárodnému obchodu. A tak keď nájazdníci preťali karavánove cesty, nastala aj postupná stagnácia obchodu, čo zasa malo za následok všeobecné zníženie blahobytu.

Dôsledky hospodárskej stagnácie sa pociťovali ešte niekoľko storočí. Keď Šalamún pristúpil k stavbe jeruzalemského chrámu, bol nútený priviesť remeselníkov, umelcov a staviteľov z fenického Týru. Až vďaka prezieravosti tohto kráľa sa znova oživil obchod a spamätali sa z úpadku mestá, a niektoré z nich, ako napríklad Jeruzalem, mohli napokon súperiť aj s mestami v Sýrii a Egypte.


image
Boh El, vápencová socha

Najvyšším fenickým bohom bol El. Bol to krvilačný boh, akoby posadnutý ošiaľom ničenia, ale zároveň dobrotivý a milosrdný. Najväčšej úcte sa však tešil - ako vieme - Baal, boh úrody, dažďa a plodnosti dobytka. Jeho žena bola bohyňa lásky a plodnosti Aštarta, jedna z najpopulárnejších bohýň starovekého sveta, uctievaná v Kanaáne aj pod menom Ašéra.

Baal bol boh sumersko-akkádskeho pôvodu. U východných národov vystupuje pod rozličnými menami. Feničania ho nazývali aj Tamúzom alebo Ešmúnom, v Egypte ho stretávame v podobe Usíreho (Ozirisa) a Gréci ho uctievali ako mladíckeho Adonisa.

Ako vyplýva z Ezechielovho proroctva, kult Tamúza sa pestoval ešte roku 590 pred n. l. na nádvorí jeruzalemského chrámu (Ez 8,14).

O populárnosti tohto boha svedčí predovšetkým to, že jeho meno často tvorilo podstatnú zložku mnohých fenických, izraelských a kartáginských mien. Jeden zo sudcov dostal prídomok Jerubbaal, syn kráľa Saula sa volal Ešábaal a najväčšími hrdinami Kartága boli Hasdrubal a Hannibal.


image
Boh Moloch


V plejáde kanaánsko-fenických bohov bol však jeden, ktorý oprávnene mohol vzbudzovať pohoršenie. Poznáme ho pod menom Moloch. Je to skomolenina semitského slova "melech", čo značí jednoducho "kráľ". V sumerskom Úre sa nazýval Malkum, u Amónčanov Milkom a v Sýrii a Babylone Malik, v Týre a v Kartágu zasa vystupoval ako Melekkart, čo znamená "kráľ mesta".

Temnou stránkou tohto kultu bolo, že jeho vyznávači prinášali ľudské obete, najmä nemluvňatá. Zvlášť Kartágo sa preslávilo týmito odpudzujúcimi praktikami. Archeologické vykopávky ukázali, že v Kanaáne sa prinášali nemluvňatá za obeť ešte dlho po izraelskom vpáde. V Gézere sa našlo celé pohrebisko novonarodeniatok. Kosti niesli na sebe zreteľné stopy ohňa. Malé obete potom vkladali do džbánov hlavou dovnútra a zakopávali do zeme.


image


Izraelský roľník pociťoval hlbokú potrebu oprieť sa o pochopiteľné a žičlivé božstvá, u ktorých mohol s dôverou hľadať útechu vo všedných starostiach každodenného života. Malebný rituál Baala a Aštarty, plný opájajúceho jasu, prihováral sa živo jeho fantázii a viacej zodpovedal jeho primitívnej prirodzenosti ako Mojžišovo puritánske náboženstvo.

Tieto ekonomické a psychologické motívy, ktoré boli základom odpadlíctva, spôsobili, že jahvisti vlastne nikdy nevládali vykoreniť "modloslužobníctvo". (Sud 10, 6)

Z Biblie vyplýva, že tento kult existoval po niekoľko storočí židovských dejín a pretrval dokonca aj pád Jeruzalema roku 571 pred n. l.

V Micpe boli vykopané ruiny dvoch chrámov, Baala i Jahveho, ktoré stáli blízko seba a pochádzali z 9. stor. pred n. l. Pozoruhodnou podrobnosťou však bolo to, že v zrúcaninách obidvoch chrámov sa našlo množstvo sošiek bohyne Aštarty. Archeológom to vnuklo podozrenie, že obyvatelia Micpy z nej urobili Jahveho manželku. Nie je to taká fantastická hypotéza, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Na to, že synkretizmus takého druhu bol u Izraelcov možný, máme dôkaz z neskoršej doby. Po páde Jeruzalema istá skupina judejských utečencov usadila sa na egyptskom ostrove Elefantine, ktorý leží pri prvom nílskom katarakte pod Asuánom. Postavili si tam krásny chrám Jahveho a jeho manželky Aštarty, vystupujúcej pod kanaánskym menom Anat-Jahu.

Za vlády kráľa Šalamúna v jeruzalemskom chráme okrem Jahveho uctievali aj Baala a Aštartu, ktorým tam postavili osobitné oltáre. Dokonca ani po obrodení jahvizmu za vlády Joziáša a po jeho smrti roku 609 pred n. l. sa nepodarilo potlačiť kult kanaánskych bohov. Jeremiášove vysvetľovanie, že súhrn nešťastí a neúspechov je trestom za odpadlíctvo od Jahveho, sa nestretlo ani s najmenším pochopením u skormútených Izraelcov.

Vplyv kanaánskeho náboženstva celkom logicky zanechal svoju pečať na biblickej literatúre. Tak napríklad v Žalme 29 nepochybne nachádzame stopy starej ugaritskej hymny. A 12. až 15. verš pätnástej kapitoly Izaiášovho proroctva sú doslovné citáty z ugaritského mytologického eposu, nájdeného v Ugarite. Taktiež je známe, že mnohé biblické príslovia napodobňujú kanaánske vzory. Niektorí bádatelia došli k záveru, že aj Veľpieseň (Pieseň piesní) je súborom liturgických spevov na počesť boha Baala.

Predovšetkým treba pamätať na to, že Izraelci, i keď vzdávali hold kanaánskym bohom, nikdy sa vlastne nezriekli svojho kmeňového boha. Bol to teda úplne jasný polyteizmus, v ktorom Jahve podľa okolností zaujímal viac alebo menej čestné miesto v plejáde iných bohov.

Neskôr za vlády judejského kráľa Joziáša (640 - 609 pred n. l.) jeruzalemskí kňazi prešli do všeobecnej ofenzívy proti odpadlíctvu. Išlo im najmä o to, aby zaviedli teokratické zriadenie a fakticky sa ujali moci v Jahveho mene. Boli to v podstate politické ciele. V náboženských príkazoch kládli dôraz na vonkajšie stránky kultu, na dodržiavanie rituálnych praktík a obradov.

Až pod vplyvom morálnych naučení prorokov Izraelci postupne prehlbovali svoje náboženstvo, kým ho napokon nepozdvihli na stupeň čistého etického monoteizmu. Jahve sa v ich presvedčení stáva univerzálnym jediným bohom vo vesmíre. Tak teda hebrejský monoteizmus je dosť neskorým výsledkom namáhavej dejinnej cesty cez stáročia blúdení, utrpení a politických porážok.

Hoci je kniha Sudcov vo svojej dnešnej podobe pomerne neskorý výtvor, máme nejeden dôkaz, že jej základom boli neraz veľmi starobylé texty a historické podania.

Nemôže byť pochýb o tom, že Jeftovo obetovanie jeho dcéry na oltár Jahveho je zvykom, pochádzajúcim z veľmi starobylej epochy ľudských dejín.


image
Jefte stretáva svoju dcéru


Niektorí bádatelia, zarazení faktom, že jeden z biblických hrdinov sa dopustil takého barbarstva, vyslovili hypotézu, že Jefteho dcéru v skutočnosti nezbavili života, ale vysvätili ju za vestálku v jednom z početných, v tom čase nelegálnych Jahveho svätostánkov. Podľa nich aj smútočný pochod Izraeliek, oplakávajúcich smrť dievčiny, je v skutočnosti len obrad na počesť bohyne Aštarty, vypožičaný od Kanaáncov.

Židovská tradícia však nikdy nevysvetľovala Jefteho obeť v symbolickom zmysle. Židovský historik Jozef Flavius (1. stor. n. l.), ako aj babylonský talmud (6. stor. n. l.) brali Jefteho obeť doslovne ako historický pravdivý fakt. Hoci Biblia prísne odsudzuje ľudské obete ako obludný zločin, Jefteho čin nebol ojedinelý. Tak napríklad prorok Samuel posekal na kúsky kráľa Agaga pred Jahveho oltárom (1 Sam 15, 33) a Dávid obesil siedmich Saulových synov, aby odvrátil hlad (2 Sam 21, 6). Bolo by samozrejme, anachronizmom, keby sme tieto činy chceli merať dnešnými morálnymi kritériami alebo etickými normami prorokov z doby vykryštalizovaného monoteizmu. Nesmieme totiž nikdy zabúdať, s akou archaickou epochou tu máme do činenia. Bolo to predsa 12., 11., alebo 10. storočie pred n. l., doba Ifigénie a Klytaimnestry, trójskej vojny a účastníka tejto vojny krétskeho kráľa Idomea, ktorý obetoval Poseidónovi syna z vďaky za záchranu v morskej búrke. Vtedajšie hebrejské kmene nestáli v duchovnom rozvoji ani vyššie, ani nižšie než iné národy tamtej doby, ako napríklad Dórovia alebo Áchajci.


Zdroj: LITERATÚRA
Obrázky: internet



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com