Kniha Józuova


Na základe jazykových rozborov textu sa podarilo bezpečne ustáliť, že je to konglomerát niekoľkých historických správ, pochádzajúcich z rôznych dôb a rozličných izraelských prostredí. Okrem toho boli tieto pramene časom podrobené mnohým redakčným zmenám. Vo všeobecnosti prevláda názor, že v knihe Józuovej ide o dva základné dokumenty: o správu o dobytí Kanaánu, spísanú na začiatku 9. stor. pred n. l., a o opis rozdelenia podmanenej krajiny, ktorý vznikol za Šalamúnových čias. Krátko povedané, kniha Józuova vznikla niekoľko sto rokov po Józuovej smrti.

Biblické povesti sú plné opakovaní a nedôsledností, ktoré čitateľa dezorientujú. Dozvedáme sa napríklad, že po rozdrvení koalície severného Kanaánu Izraelci zborili Jeruzalem a vyhubili jeho obyvateľstvo. Medzitým už v nasledujúcej kapitole zábudliví redaktori textu celkom pokojne hovoria, že Jeruzalem nebol dobytý a že Jebúsejci bývali v ňom ešte aj za ich čias. Potvrdzuje to napokon príbeh zo života onoho levítu, ktorý mal starosti so svojou ženou. Keď sa vracal domov, prechádzal za súmraku popod jeruzalemské múry. Vtedy mu sluha navrhol, aby tam prenocovali. Levíta mu odvetil takto: "Neuchyľujme sa do mesta cudzincov, ktorí nepatria k Izraelcom..." Treba pamätať, že celá tato povesť vznikla niekoľko rokov po Józuovej smrti, a predsa on mal byť dobyvateľom Jeruzalema.

Podobne je to aj s mestom Síchem. Ku koncu svojho života tam vraj Józua zhromaždil Izraelcov a ešte raz ich napomínal, aby zostali verní zmluve s Jahvem.

Dnes však vieme, že Síchem ešte dlho po Józuovej smrti bol v rukách Kanaáncov. Niektorí biblisti sa pokúšali vybŕdnuť z ťažkostí predpokladom, že pamätné zhromaždenie sa nekonalo v samom meste, ale v jeho v okolí, kde sa už vraj usadili Izraelci. Táto hypotéza je však nepresvedčivá. Kompilátori biblických textov podliehali ľudovej sugescii a jednoducho premietli do minulosti stav, ktorý existoval za ich života. Síchem bolo vtedy izraelské mesto, ľahko teda mohla vzniknúť mienka, že bolo také už za Józuových čias.

Odtiaľ je už, prirodzene, len krok k legende, že práve tam sa konalo ono historické zhromaždenie. Síchem - to je predsa mesto Abrahámovo, mesto, ktoré bolo u Izraelcov predmetom kultu. Tým, že sa do neho umiestnil Józuov posledný akt potvrdenia sínajskej zmluvy, zvýšila sa jeho ohromná náboženská závažnosť a symbolický význam, keďže sa takto nadväzovalo na najstaršie hebrejské tradície z čias patriarchov.

Množstvo zarážajúcich nedôsledností nachádzame najmä v tej časti Biblie, v ktorej sa vymenúvajú izraelské výboje v Kanaáne. Jeruzalemský kráľ Adónícedek je najprv zabitý na Józuov rozkaz, a neskôr znova zahynie pričinením pokolenia Júdu. V prvom prípade sa síce volá Adónícedek (Joz 10, 1) a v druhom Adóníbezek (Sud 1, 7) ale nepochybne tu ide o tú istú osobu.

V prvej kapitole knihy Sudcov pokolenie Júdu obsadzuje aj mestá Gazu, Aškalon a Ekrón. No už v nasledujúcom verši redaktori Biblie oznamujú - hoci vymenované mestá ležali na pobrežnej rovine - že Júda "zaujal vrchovinu, ale nemohol vypudiť obyvateľov nížiny, lebo títo mali železné vozy". Títo - to sú Filištínci, ktorí nielenže neboli vtedy porazení, ale po čase si sami podmanili Izraelcov.

A tak sa napokon spytujeme, ktoré z týchto miest vlastne dobyl Józua, ktoré jeho pomocníci a nástupcovia a aké mestá v Kanaáne Izraelci skutočne ovládli.

Ak si na dovŕšenie týchto pochybností spomenieme, že Jericho a Aj vo chvíli izraelskej invázie už dávno ležali v zrúcaninách a že Józuova osoba je veľmi problematická, dochádzame k presvedčeniu, že šiesta kniha Biblie nie je vierohodná ako historický prameň.

Súčasné požiadavky sa tu znova rozchádzajú s intenciami kompilátorov. Ich nezaujímala historická pravda v dnešnom význame tohto slova, ani ich nezaväzovala chronológia. Riadili sa len jednou hlavnou myšlienkou: ukázať na vybraných príkladoch, že dobytie Kanaánu bolo splnením Jahveho sľubu, a teda udalosťou náboženského charakteru. V snahe dosiahnuť tento cieľ ľubovoľne narábali s historickými dokladmi: niektoré zamlčovali, iné zas prerábali. V konečnom dôsledku sa šiesta kniha stala zbierkou povestí s nábožensko-morálnymi tendenciami. Tieto povesti učia, že Izraelci za všetko vďačia Jahvemu, ktorý starostlivo sledoval dobyvateľskú kampaň a v prípade potreby im pomáhal zázrakmi. Vodca invázie Józua iba preto dosahoval víťazstvá, lebo bol verným vyznávačom jahvizmu. Ku koncu svojho života upevnil "sinajskú zmluvu" a umrel s aurelou svätosti ako múdry učiteľ národa a nezlomný harcovník za Mojžišovo dedičstvo.

Redaktori biblických textov, keďže vychádzali z takejto interpretácie, museli ukázať dobytie Kanaánu ako ukončený fakt. Podľa ich verzie Kanaánci boli úplne vyhubení alebo ujarmení. Bola to celková dominancia vyvoleného národa, nedovoľujúca nijaký kompromis alebo zľutovanie nad porazenými. Jahve, ktorý má črty surového, neúprosného boha vojny, prikazuje svojim vyznávačom, aby nešetrili ani ženy, deti a zvieratá. Podľa vojnového zákona "heremu", zahrnutého v predpisoch knihy Druhého zákona (Deuteronomium), v dobytých mestách nezostal kameň na kameni. Dokonca aj cenná bojová korisť sa pálila, a ak niekto, ako napríklad Áchán, porušil svätý zákon "heremu" a privlastnil si časť koristi, platil za to upálením na hranici.


image
Józuov boj s Amálékitmi


Na tomto mieste treba poznamenať, že by bolo chybou, keby sme opísané udalosti chceli hodnotiť v duchu dnešných morálnych kritérií. Bola to barbarská doba, všeobecne zaužívaný zvyk dovoľoval zabíjať zajatcov a obyvateľstvo dobytých pevností, ukrutne mrzačiť alebo zabíjať kráľov, pomáhať si lsťou aj zradou. To bolo vo vojnách týchto dávnych čias normálne. V tomto ohľade boli Izraelci neodškriepiteľnými synmi svojich čias a nelíšili sa od iných národov starovekého sveta. Totálne vojny viedli Babylončania, Egypťania, Asýrčania, a ako to vieme z Homéra, aj Gréci.

Ostatne, neskôr sa presvedčíme, že biblickí kronikári v zápale náboženského fanatizmu silne zveličovali hrôzu izraelských ukrutností. Už Józua sa pustil do rokovaní s Gibeónčanmi a z knihy Sudcov sa dozvedáme, že krajinu aj naďalej obývalo množstvo kanaánskeho obyvateľstva.

V súvislosti s tým sa vynára otázka, či Józua skutočne dobyl Kanaán. Keďže kniha Sudcov je vlastne históriou oslobodzovacích bojov Izraelcov s kanaánskými národmi, ktoré im znova a znova nanucovali svoje jarmo, odpoveď musí znieť záporne.


Prechod cez Jordán Joz 3

imageNa stopu vysvetlenia tohto zázraku priviedlo biblistov spomenuté mesto Ádám (verš 16). Vo vzdialenosti dvadsiatich piatich kilometrov na sever od Jericha sa nachádza jordánsky brod, dodnes zvaný el-Damieh. Okrem toho sa na východnom brehu rieky týči malý kopec Tell el-Damieh.

Oba názvy nepochybne pochádzajú od starovekého názvu Ádámu, ktorého zrúcaniny boli nedávno objavené pod spomenutým kopcom.

Jordán tam tečie hlbokou roklinou spomedzi steny z vápenca a hliny. Oba brehy často postihujú otrasy vulkanického pôvodu. Vtedy sa neraz stáva, že sa skalné útesy rúcajú do koryta rieky a tvoria prirodzenú hrádzu, ktorá zastavuje prietok vody. Roku 1927 bol Jordán takto zatarasený takmer na celých dvadsaťštyri hodín. Zatiaľ čo sa vody nahromadili na sever od el-Damieh, južný úsek rieky od hrádze po Mŕtve more bol taký plytký, že sa tam dalo prejsť skoro suchou nohou.

Vo svetle týchto faktov sa natíska jednoznačný záver, že k neobyčajnej udalosti pri prechode Jordánu naozaj mohlo dojsť, lenže jej pôvodcom nebol Jahve, ale v týchto končinách bežný vrtoch prírody.

Tu sa vynára otázka, prečo sa redaktori Biblie ani slovom nezmieňujú o zemetrasení. Myslím, že to urobili vedome a zámerne. Izraelci, ktorí bývali v hornatých končinách pri Jordáne, dobre vedeli, že zemetrasenie môže zatarasiť Jordán práve pri mestečku Ádám. Ťažko by ich teda bolo presvedčiť, že sa tak stalo zázrakom. Redaktori Biblie cítili, že ich teologická interpretácia môže vyvolať pochybnosti, a preto vypustili z opisu to, čo im nebolo vhod.

Ale navzdory ich námahe ľudová tradícia o zemetrasení celkom nevyhasla a vyskytuje sa v iných fragmentoch Biblie. Tak napríklad veštkyňa Debora hovorí vo svojej nadšenej piesni víťazstva: "Hospodine, keď si vychádzal zo Séíru, keď si kráčal z edómskych strání, zachvela sa zem..." A v Žalme 114, ktorý sa zdá, nadväzuje na tradíciu z Józuových čias, nachádzame nasledovnú básnickú vetu: "...Jordán sa naspäť obrátil; vrchy skákali ako barany, pahorky ako jahňatá." Ako vidíme, znepokojujúca medzera v opise redaktorov Biblie bola vyplnená: Jordán sa zastavil v dôsledku zemetrasenia a zatarasenie koryta balvanmi, padajúcimi zo stien rokliny.


Pád Jericha Joz 6

imageBiblisti aj v tejto legende hľadajú fakty, ku ktorým skutočne došlo. Ešte skôr než stručne uvedieme ich hypotézy, musíme pripomenúť to, o čom sme hovorili už pri inej príležitosti. Objavitelia Jericha, teda archeológovia, ktorí sú v tomto ohľade najkompetentnejší, tvrdia rozhodne, že pevnosť padla za obeť nájazdu už sto rokov pred izraelskou inváziou a že preto biblický Józua nemohol byť jej dobyvateľom.

Vzhľadom na to sa predpokladá, že Jericho zborili nejaké iné hebrejské kmene pod vedením človeka, ktorý bol menovcom neskoršieho biblického Józuu. Tieto dve osobnosti neskôr stotožnili počas hegemónie Judey, ktorá sa takto usilovala o politickú a duchovnú unifikáciu hebrejských kmeňov severného a južného Kanaánu. Prirodzene, spolu s anexiou hrdinu severných kmeňov Józuu preniesol sa do pokladnice historických podaní aj celý súbor povestí s ním spätých, povestí o jeho činoch, medziiným aj o dobytí Jericha. Podľa tejto koncepcie je teda biblický Józua postavou zloženou z elementov pochádzajúcich z rôznych epoch a z odlišných hebrejských prostredí.

Berúc do úvahy vyššie uvedené výhrady, môžeme si teraz povedať, čo o zázraku v Jerichu hovoria archeológovia a historici.

Objavitelia Jericha vyslovujú názor, že pevnosť pravdepodobne padla za obeť zemetraseniu a požiaru. Nasvedčujú tomu začadené hromady kamenia a tehál, zuhoľnatené kúsky dreva a hrubá vrstva popola, pokrývajúca ruiny najvyššej kultúrnej vrstvy. V zachovaných fragmentoch obranného múru vidieť okrem toho hlboké pukliny a strechy domov sa podľa všetkého prelomili náhle, zavaľujúc predmety každodennej potreby.

To by sa však nezhodovalo s knihou Józuovou, ktorá predsa tvrdí, že obranné múry sa zvalili v dôsledku trúbenia a kriku útočníkov. Biblisti v snahe skoordinovať archeologické výsledky s biblickou verziou postavili inú, presvedčivejšiu hypotézu.

Z klinových dokumentov vieme, že podkopávanie obranných múrov patrí k najstarším známym obliehacím technikám v dejinách ľudstva. Pod ochranou noci bojovníci podkopávali základy opevnení a podkladali ich hrubými kolmi. Na daný pokyn ich podpálili a múry sa prepadli do vykopaných jám, šíriac paniku medzi obliehanými a otvárajúc útočiacim vojskám cestu do mesta.

Možno teda predpokladať, že túto účinnú techniku použili aj v Jerichu. Počas hĺbenia podkopov pod múry sa vojvodca určite snažil odvrátiť pozornosť obliehaných a prehlušiť podzemné zvuky mínerských prác. Pomohol si veľmi prefíkaným trikom: okolo múrov nechal pochodovať svoje ozbrojené húfy za sprievodu trúb a bojových výkrikov. Stopy po požiari, odhalené vykopávkami, vôbec nevyvracajú túto hypotézu, lebo predsa v knihe Józuovej čítame, že Izraelci po dobytí mesta "všetko, čo bolo v ňom, spálili ohňom". (v. 24)


Dobytie južného Kanaánu Joz 10

Pri prenasledovaní armády piatich kráľov južného Kanaánu Józua vraj zastavil slnce a mesiac, aby znemožnil útek porazených pod ochranou noci. Dokonca ani tí najfanatickejší fideisti sa neodvážili tvrdiť, že Józua mal až takú moc nad slnkom a mesiacom. Hľadali sa teda najrozmanitejšie spôsoby vysvetlenia tohto zázraku, pričom sa vychádzalo z predpokladu, že Biblia je pravdovravná a že teda opísaný prírodný úkaz sa skutočne musel stať. Nemôžeme tu vymenovať všetky hypotézy. Ako príklad uvedieme len jednu z nich, ktorá svojho času získala najviac prívržencov. Podľa nej hustá ľadovcová chmára spôsobila vraj najprv úplnú tmu. V istom okamihu slnečné lúče presvitli spoza chmár a odraz lúčov na tmavej nebeskej klenbe spôsobil dojem, akoby sa náhle rozvidnelo. Neočakávané svetlo okamžite využili Izraelci, aby definitívne rozdrvili Kanaáncov. Ľudová fantázia opriadla túto epizódu legendou, podľa ktorej Józua zázrakom zastavil slnko a mesiac, aby si umožnil doviesť boj až do konečného víťazstva.


image
Józua zastavuje Slnko a Mesiac


Neskôr sa však ukázalo, že celá vec vlastne spočíva na nedorozumení. Józua v nadšení volá:

Slnko zastav sa v Gibeóne
a mesiac v údolí Ajalón!
A slnko sa zastavilo i mesiac ostal stáť,
kým sa národ nepomstil na svojich nepriateľoch.

Vidíme na prvý pohľad, že informácia o zázraku má zreteľný charakter básnickej apostrofy. Autor týchto veršov chcel metaforicky zdôrazniť, aké veľkolepé a dokonalé bolo Józuovo víťazstvo, že sa ešte i slnko a mesiac zastavili od prekvapenia. S podobnými hyperbolami sa veľmi často stretávame v starých eposoch, okrem iných aj u Homéra. Opísaný zázrak teda netreba chápať doslova; je to proste štylistická figúra, ospevujúca Józuovu slávu nadneseným, exaltovaným spôsobom.

Posledné pochybnosti v tomto ohľade napokon rozptýlili neskoršie lingvistické výskumy. Vyšlo totiž najavo, že toto štvorveršie je doslovným citátom z tzv. Knihy spravodlivého, ktorý oveľa neskôr vsunuli biblickí kronikári do biblického rozprávania. Kniha spravodlivého bola medzi ľudom veľmi populárna stará zbierka hymien a krátkych epických poém. Druhý citát prebratý z tejto starobylej antológie bol objavený v Prvej knihe Samuelovej (1, 18). Takto sa definitívne rozplynula legenda o zázraku zastavenia slnka.


Zdroj: LITERATÚRA
Obrázky: internet



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com