Islam


Náboženstvo: monoteistické
Dogma: viera v príchod mesiáša (mašiaha), v individuálnu nesmrteľnosť, v existenciu posmrtného sveta a nebeského kráľovstva
Boh: Alah
Zakladateľ: Mohamed
Odhadovaný čas vzniku: v r. 622
Odhadovaný počet veriacich: 500 miliónov
Územné pokrytie: Blízky východ, Stredný východ, pobrežie Stredozemného mora, Atlantického oceánu v Afrike, časť východnej Afriky, severná časť Madagaskaru, časť Španielska, dostal sa až do východnej Európy, Indie, Číny, dnes je vo veľkej časti Malajzie, zaberá celý juh Filipín a Indonéziu.



"Aby Alah pomohol ľudom nájsť pravú cestu k božiemu poznaniu, posielal čas od času poslov a prorokov so zjavením k rôznym národom. Prvý úspech dosiahli židovskí proroci hlásajúci monoteizmus, a vytvorili prvú monoteickú obec. Avšak židia porušili pôvodný boží plán tým, že vyhlásili svoj monoteizmus za svoje výlučné národné náboženstvo a odmietli ho hlásať iným, čím sa spreneverili univerzalizmu. V snahe napraviť toto odchýlenie, zoslal Boh (Alah) Ježiša; tomu sa podarilo vyviesť monoteizmus z úzkeho kmeňového rámca a dať mu univerzálny charakter, avšak neskorší kresťania sa spreneverili monoteizmu tým, že prehlásili Ježiša za syna božieho a vytvorili učenie o trojici. Aby napravil aj túto úchylku, vyslal po určitej dobe Mohameda. Mohamed oživil čistý monoteizmus bez toho, aby ubral niečo na jeho univerzalizme. Preto je Mohamed posledným prorokom ("pečaťou") a islam posledným a najdokonalejším náboženstvom, lebo ním sa naplnil boží plán, aby všetkému ľudu bola otvorená cesta k monoteizmu a tým aj ku spáse. Podľa moslimov preto príchod islamu predstavuje zlom vo svetovej histórii a ním začína nová epocha. Predchádzajúce dejiny, predovšetkým židovské a kresťanské, sú len dejinami opakujúceho sa rozpadu a odpadlíctva od skutočne pravej viery, čo zavinila pýcha a ľahostajnosť k božím príkazom."


image
Symbol islamu


Islam je tretie najväčšie monoteistické náboženstvo na svete. Je postavené na rovnakom základe ako obe jemu predchádzajúce - judaizmus a kresťanstvo. Islam zdôrazňuje úspech, preto je militantne misionárskym náboženstvom. Pôvod islamu siaha k prorokovi Mohamedovi.

Mohamed sa narodil pravdepodobne v r. 571 v Mekke. Ako dieťa osirel a vychovali ho niekoľkí príbuzní. Neskôr sa na svojich obchodných cestách stretával aj s kresťanmi. Ako 25 ročný sa oženil so 40 ročnou vdovou Chadídžou, ktorá mu porodila tri dcéry (ani jediného syna). V strednom veku sa u neho začali prejavovať mystické sklony, vtedy sa zvyčajne utiahol do hôr a meditoval. Ako 40 ročný mal pri jednej takejto príležitosti "zjavenie", ktoré ho nabádalo, aby odsúdil pohanstvo a polyteizmus v Mekke a hlásal existenciu jediného Boha, Alaha. Počas niekoľkých rokov sformoval zo svojich nasledovníkov a občanov Mediny náboženské a politické spoločenstvo, a začal prepadávať obchodné karavány z Mekky. Toto spoločenstvo sa rýchlo rozmáhalo a tak sa Palestína, miesto kde sa narodil Ježiš, ocitla v rukách moslimov.

Hoci v Koráne máme zaznamenané výroky Mohameda, jeho biografia nebola zaznamenaná skôr, ako v r. 767, čo je viac, ako celých sto rokov po jeho smrti v r. 632.


image
Svätá kniha Korán


Korán - z Mohamedových zjavení bol krátko po jeho smrti zostavený "Korán" (čítanie). Písaný bol v arabčine. Základom je učenie o Bohu a jednoznačne potvrdzuje existenciu anjelov ako Božích poslov. Zároveň však verí aj v existenciu duchovných bytostí - džinov. Títo boli stvorení z ohňa, nie z hliny ako človek, a aj ich úlohou je uctievať Boha. Tí odbojní z nich sú démoni. Hlavný je Iblis (Satan), ktorému dobrý Boh dovolil navádzať ľudí na zlé. Okrem anjelov určil Boh za svojich poslov aj prorokov, počnúc Adamom, Abrahámom, Ježišom až po Mohameda, ktorý je pečaťou prorokov. Arabský národ odvodzuje svoju vetvu od Izmaela, druhého syna proroka Abraháma a brata Izáka, zakladateľa židovského národa. Čo sa týka Ježiša, podľa Koránu sa Ježiš Márii narodil, ale nezomrel. Namiesto neho zomrel iný. Ježiša povolal Boh k sebe. Smrť totiž znamená prehru a prorok si nemôže dovoliť prehrať!


image


Islamská morálka vôbec nie je presiaknutá humanizmom.

- Korán odsudzuje lož a neúprimnosť, ale pripúšťa oklamanie inoverca. Strážcov mravnosti v islame nezaujíma porušenie pravidiel slušnosti, podstatné je, aby boli dodržiavané formálne stránky rôznych predpisov a obrady.

- Neodsudzuje sa napr. muž, ak sa oženil so ženou len pre ukojenie vášne a okamžite sa s ňou rozišiel, ak pri tom trikrát vykríkol "talak" (t.j. rozvod), čo je forma stanovená šariátom.

- Ak mohamedán spácha niečo zlé, stačí, ak zdvihne ruky k nebu a vykríkne: "Taká bola tvoja vôľa, ó Alah!"


image


Islam stojí na piatich základných pilieroch:

Šaháda - náboženské vyznanie; "Niet boha okrem Alaha a Mohamed je Boží prorok". Samotné odriekanie tohto vyznania stačí na to, aby sa človek stal moslimom.

salát - modlitba (5x denne); na svitaní, napoludnie, večer, po západe slnka a neskoro večer - jednotlivo, viacerí alebo v mešite. Pre dospelých je veľmi dôležitá spoločná modlitba v piatok napoludnie, kedy sa zvyčajne koná kázeň.

saum - pôst (ramadán); počas tohto mesiaca nesmú moslimovia jesť ani piť, ani fajčiť, ani sa pohlavne stýkať v čase od úsvitu do západu slnka.

zakát - dobročinnosť; moslimovia by mali odovzdať na dobročinné účely 2,5% zo svojho príjmu a niečo zo svojho majetku.

hadždž - púte; každý moslim musí aspoň raz za život vykonať púť do Mekky.


Šírenie Islamu

Islam sa šíril vojenskými výpadmi v 8. a 9. st. pozdĺž pobrežia Stredozemného mora, pozdĺž pobrežia Atlantického oceánu v Afrike, na východe k rieke Indus a na západe až do Španielska. V 13. a 14. st., ako rástla Turecká ríša, sa ďalej šíril do Indie a Číny, o čo sa zaslúžili mongolskí princovia, ktorí prestúpili na islamskú vieru. V roku 1453 - po páde Konstantinopolu - sa islam dostal až do východnej Európy. Dnes je na celom svete asi 500 miliónov moslimov.

Či už sa na Islam dívame ako na ideológiu alebo ako na kultúrno-spoločenský faktor, zachováva si v mnohých krajinách Ázie a Afriky významné postavenie a hlboký vplyv na myslenie, postoje i život miliónov ich obyvateľov. V procese spoločenského uvedomovania je vážnym konkurentom iných ideológií, ba robí si nároky na vodcovskú úlohu v revolúcii, avšak revolúcii k obrazu svojmu. V arabských krajinách snáď nie je ideologického prúdu, ktorý by v tej či onej miere nebol ovplyvnený myšlienkami prevzatými z islamu.

Tento svetový názor je náboženský, t. j. idealistický. Napriek značnej podobnosti s inými náboženstvami --- ako napríklad kresťanstvo --- má svoje zvláštne črty, ktoré nie sú obecne známe, a ich podceňovanie môže viesť k nesprávnemu hodnoteniu prejavov alebo postojov predstaviteľov islamu. Tematika, ktorú by bolo možné označiť ako islam je skoro bezbrehá.


image


Prvé moslimmi spísané svetové dejiny sa objavili v 10. storočí. Od 13. st. sa počet svetových kroník, písaných arabsky a čoraz častejšie aj perzsky, zväčšoval, ale ich kvalita sa postupom doby znižovala, najmä pokiaľ ide o originalitu. Máloktorý náboženský systém má tak rozvinutý zmysel pre dejiny, ako práve islam. Egyptský historik 15. storočia, as Sacháwí, píše vo svojej obrane histórie, že už sám Boh vypráva dejiny minulých národov; Korán je plný varovných príbehov zobratých z poučenia dejín. A na potvrdenie toho uvádza verš 121 z 11. súry: "Vyprávame ti toto všetko zo zvestí o posloch, aby sme tým povzbudili srdce tvoje a aby s tým k tebe prišla pravda a varovanie i pripomenutie veriacim". Z Koránu Mohamedovho poňatia si bol prorok hlboko vedomý svojho miesta v historickej hierarchii hlásateľov náboženstva a vytvoril základnú schému priebehu ľudských dejín od stvorenia až k poslednému súdu. Všetko vo vesmíre --- hviezdy, zem, more, hory, rastliny i zvieratá - sú určené pre blaho človeka, jeho spásu. Človek sa tak stáva jediným činiteľom v histórii, lebo on jediný má na tomto svete určitú slobodu jednania (spolu s niektorými nadprirodzenými bytosťami ako sú džinovia a satani). Existencia tejto slobody rozhodovania - hlavne o tom, či človek príjme ponúknutú cestu ku spáse, obsiahnutú v islame, či nie - je spochybnená častým tvrdením, že Boh vedie koho chce a necháva zablúdiť, koho chce. Jednanie človeka je totiž ešte stimulované a riadené jeho žiadosťami či vášňami (ahwá´); tie však majú sklon k zlému a sú Bohu neprijateľné. Ak sú však ľudské činy dobré a odrážajú skutočnú vieru v Alaha, odmenou je blahobyt; ak sú špatné a vedú k neviere, nasleduje potrestanie a zničenie. Odmena a trest môže nastúpiť už na tomto svete, avšak ešte viac na onom. Skutočnosť pozemskej odmeny alebo trestu sa dá zistiť v dejinách a je známa zo skúsenosti predchádzajúcich národov a generácií. Tento príčinný vzťah medzi dobrom a odmenou, medzi zlom a trestom sa netýka len jedincov, ale i celých skupín ľudí a tvorí vlastne históriu. Príklady z minulosti - o národoch Thamúd a Ad, Ľuďoch húštin, Madjánovcoch a iných - sú často uvádzané v Koráne ako historické svedectvo, podobne ako biblické príbehy o Noemovi, Abrahámovi, Mojžišovi a faraónovi, Lótovi a zničených mestách a iné. Väčšinou sú to však negatívne príklady: aby bola ukázaná univerzálna platnosť tejto historickej skúsenosti, pokúšali sa vyslaní poslovia či proroci na rôznych miestach sveta napraviť hriešne jednanie svojich súčasníkov a viesť ich k správnemu životu. Väčšinou nedosiahli úspech pre zaťatosť a tvrdohlavosť tých, ku ktorým sa obracali. To malo strašné následky, nie však pre nich, ale pre hriešnikov a neveriacich, ktorí boli zničení.

Mohamed sa pokladal za jedného z týchto periodicky vystupujúcich varovateľov a prorokov poslaných k ľudstvu. Napriek neúspechom takého množstva predchodcov však u neho prevláda optimizmus, absolútna istota v úspech poslania, zvereného mu Bohom. Z Mohamedovho tvrdenia, že je posledným prorokom - pečaťou prorokov (Korán 33:40), vyplýva, že bol pevne presvedčený, že po ňom už nebude treba žiadneho ďalšieho varovateľa, že boží plán na spásu ľudstva a jeho uvedenie na správnu cestu sa naplnil v jeho osobe.

Mohamed priznával niektorým zo svojich predchodcov - hlavne Abrahámovi, Mojžišovi a Ježišovi - určité úspechy a nepopieral, že priniesli časť božieho zjavenia ľudstvu, ktoré ich nasledovalo.

Avšak židia a kresťania mnohé božie príkazy buď nerešpektovali, neriadili sa nimi alebo ich dokonca sfalšovali, takže ich cesta ku spáse je pochybná. Mohamedova koncepcia histórie je teda priamočiara, teleologická: od samého počiatku, od stvorenia sveta a prvého človeka sú dejiny vlastne len dejinami postupného vedenia človeka ku spáse, ich obsahom je zázračné riadenie človeka Alahom, ich cieľom je zriadenie božej ríše, ktorá vznikne po konci sveta. Vtedy skončí aj história ako taká. Mohamed dal veľmi silný podnet neskorším moslimom, aby sa zaoberali históriou.

Mohamedovou smrťou skončilo raz navždy (veď bol posledným prorokom) - nie zasahovanie Boha do ľudských záležitostí (to je podľa islamskej teológie trvalé a nepretržité) - ale priame zvestovanie jeho vôle a príkazov ľudstvu. Ak z teologického hľadiska predstavuje história vlastne uskutočňovanie božieho plánu vedenia ľudstva, musela sa po prorokovej smrti nájsť dajaká náhrada za prerušené priame spojenie s Bohom, sprostredkované dosiaľ Mohamedom. Toto sa snažila islamská teológia preklenúť, avšak stretli sa tu dva protichodné názory vychádzajúce z politického vývoja raného islamu a z rozkolu medzi sunnitmi a šíitmi.


Sunniti a Šíiti

Podľa sunnitskej doktríny je pokračovanie božieho úmyslu spojené s moslimskou obcou - ummat Alláh. Opiera sa pritom o Mohamedov často tradovaný výrok: "Moja obec nebude nikdy jednotná v omyle", inými slovami: moslimovia sa vždy zhodnú na správnom, a nie na niečom nesprávnom. Stade pramení tiež prijatie doktríny o idžmác - t. j. súhlasu moslimskej obce, predstavovanej len učencami (ulamá, fukahá), o jednotlivých otázkach islamského práva i praxe. Podľa tejto doktríny bolo božské vedenie prenesené z Mohameda po jeho smrti na moslimskú obec. Jej hlavou bol chalíf. Preto skúmanie jej histórie slúži ako nevyhnutný doplnok k histórii božieho zjavenia, obsiahnuté v Koráne a nepriamo aj v hadíthe (t. j. správach o činoch a výrokoch prorokových).

Šíiti riešili problém pokračujúceho božieho riadenia inak. Ako prívrženci Alího a jeho potomkov nebojovali šíiti len za ich nárok na politické vedenie obce, ale aj za uznanie ich teologických nárokov. Alího a jeho potomkov pokladali za tešiacich sa zvláštnej milosti a za zosobnenie zjavenia božieho v ľudskej podobe. Božie svetlo prechádzalo po smrti imáma z rodu Alího na jeho nástupcu, ktorý bol preto neomylný a bez hriechov a musela mu byť prejavovaná absolútna slepá poslušnosť. Hoci ranní šíiti pokladali Alího potomkov za polobožské bytosti, boli ich povstania väčšinou neúspešné a stalo sa veľmi nebezpečné postaviť sa im do čela. Stretávame sa preto s jedným z najpozoruhodnejších rysov tohto hnutia - s nepoužiteľnosťou Alího rodiny ako vodcov povstania. Potomkovia Alího sa postupne stiahli do úzadia a postupne mizli zo scény dejín. Toto miznutie, či skrývanie sa podnietilo vznik jednej zo základných šíitskych dogiem; dogme o "skrytom imámovi", ktorá hlása, že jeden z Alího potomkov - avšak o tom, ktorý to presne je, viedli šíiti spory, čo ich nakoniec rozdelilo do rôznych siekt - nezomrel, ale odišiel do úkrytu, kde ďalej žije a z pozadia riadi svet. Objaví sa až v určený čas, aby priniesol svetu spravodlivosť a víťazstvo Alího rodiny. Namiesto sunnickej "obce", v ktorej sa božia vôľa a riadenie prejavuje zhodou a súhlasom (idžmác) väčšiny, stojí v šíitskom islame teoreticky "skrytý imám" ako sprostredkovateľ božieho vedenia. Pretože však posledný, dvanásty imám zomrel ("odišiel do skrýše") už na konci 9. st., ocitli sa šíiti v podobnej situácii ako ich sunnickí odporcovia, ktorých teóriu o "neomylnosti moslimskej obce", vyjadrenej v idžmác ("vox populi vox dei"), zásadne zavrhujú. Pre šíitov platí len taký idžmác (súhlas) učencov, na ktorom sa neviditeľne zúčastnil neomylný skrytý imám, ktorý dozerá na neomylnosť účastníkov a tak vlastne riadi ich jednanie.

Predpoklad trvalej prítomnosti "skrytého imáma", ktorý z ústrania riadi osudy celého sveta, viedol šíitov (hlavne "dvanástnikov" t. j. prívržencov 12. Imáma) k úplne rozdielnemu poňatiu štátnej moci ako je to u sunnitov. Šáhovia, ktorí vládli v šíitskom Iráne od 16. st., mali úplne iné postavenie ako chalífovia sunnitov.

- Chalíf bol Mohamedovým nástupcom ako hlava moslimskej obce ako v náboženskom, tak aj v svetskom význame, bol veliteľom veriacich (amír al-mucminín), ako znel jeho oficiálny titul, súčasne i imámom, t. j. tým, kto stojí na čele modliacich sa.

- Šáh bol vlastne len strážcom verejného poriadku, zatiaľ čo skutočná zákonodarná a právna autorita mala spočívať v rukách mudžtahídov (učených šíitskych vykladačov náboženstva), ktorí jediní sú schopní rozhodovať, čo je v súlade s božským právom a čo je s ním v rozpore, pričom - ako je vysvetlené vyššie - sú v imaginárnej komunikácii so skrytým imámom.

Na rozdiel od šíitskeho islamu (vyvolený imám z potomkov prorokových udržoval priame spojenie s Bohom) a sunnitov (spojenie s Bohom skončilo Mohamedovou smrťou) ortodoxia lipla na tom, aby jedine Bohu bola priznaná všetka tvorčia sila a vláda nad prírodou i ľudstvom. Vývoj moslimskej špekulatívnej teológie (kalámu) dosiahol vrchol v 10. st. v osobe al-Ašcarího (zomrel v r. 935 v Bagdade). Jeho učenie sa postupne stalo oficiálnym v sunnitskom islame. Nevybudovalo však žiadny systematický svetový názor. Vo svojom pojímaní sveta sa blížilo predaristotelovským prírodným filozofom, hlavne atomistom. Toto učenie neuznávalo trvalé prirodzenosti a zákonitosti javov. Aj mu´tazilovci (bývajú neprávom a mylne považovaní za akýchsi "voľnomyšlienkárov" islamu) dokazovali "tawhíd" (božiu jedinosť) jedine popieraním všetkých prírodných zákonov a právd.


Popieranie prírodných zákonov

Podľa oboch týchto najstarších dogmatických smerov sa nič na svete nedeje podľa nemenných zákonov, predchádzajúce nie je príčinou nasledujúceho. Podobné pojatie u nich vyvolávalo taký odpor, že sa obávali nazývať i Alláha "prvopríčinou"; volili radšej termín "tvorca" (fácil) prírody a javov, súčasne s tým museli priznať i možnosť nadprirodzených javov. Skutočnosť, že po určitých javoch nasledujú vždy iné nie je žiadnym zákonom ani nutnosťou. Je len Alahom do prírody vložené dianie (cadžrá al- cádat), ktoré však nie je vôbec nevyhnutné. Tento princíp jeden z popredných teológov ašccárovského smeru, al-Bákillání (zomrel v r. 1012) vyjadril slovami:

"Popierame, že by oheň spôsoboval zohrievanie alebo spálenie, sneh ochladenie, jedlo nasýtenie, pitie ukojenie smädu či víno opilstvo..."

Nie je nutné aby nedostatok jedla mal za následok hlad, ale je to len obvyklé. Miesto prírodných zákonitostí je dosadený zákon "priebehu obvyklosti" (kácidat madžárí al-cádat), ktorý Alah necháva prevládať. Z toho potom vyplýva, že to, čo sa javí ako zákonitosť, je vlastne len obyčajná zvyklosť. Každú udalosť spôsobuje zvláštnou tvorivosťou Alah. Ten spravidla necháva prebiehať obvyklý prírodný dej, avšak nie je tomu tak vždy. Ak Alah zruší niektorý obvyklý prírodný dej, nastáva zázrak, alebo "prerušenie zvyklosti" (chark al-cádat). Avšak každé ďalšie trvanie zvyklosti je totožné so stále novými tvorčími činmi. Ako príklad je uvádzané, že hoci sú ľudia zvyknutí pripisovať tieň nedosiahnutiu slnečných lúčov na niektoré miesto, nie je to tak, pretože tieň bol stvorený a je niečím pozitívnym, a nie následkom neprítomnosti slnka, čo je podľa teologického pojatia holý nezmysel. Slnko totiž nemá s tieňom nič spoločné, lebo tieň bol stvorený Bohom zvlášť, bez ohľadu na slnko. Pre teológov tohto smeru je svet v každom okamihu ničený a znovuvytváraný. Kameň padá preto, lebo Boh spôsobil, aby padal, nie preto, že je to prirodzenou vlastnosťou hmoty, alebo že by naň vplývala nejaká vonkajšia sila. Alebo príklad píšuceho človeka: Alah v ňom vytvára - a to v každom okamihu stále znovu - najprv vôľu, potom i schopnosť písať, ďalej pohyb ruky a nakoniec i pohyb pera, pričom každá táto činnosť je nezávislá na druhej. Na námietku, že popieraním kauzality alebo pravidelnosti svetového diania je odstraňovaná i možnosť všetkého vedenia, teológovia zvykli odpovedať, že Alah už predsa všetko dopredu vie a že netvorí len veci tohto sveta, ale stvoril v ľudskej duši tiež potrebné vedomosti k ich porozumeniu - a ľudia nepotrebujú a nemôžu byť predsa múdrejší než on. Tento názor však súčasne vylučuje zo svojho systému pojem náhody, lebo nech sa robí čokoľvek, robí sa to tak z vôle božej a s určitým úmyslom.


Fakíhovia

Náboženská filozofia al-Ašcarího a jeho školy získala od 12. st. vedúce postavenie. Podporovaná bola aj činnosťou al-Ghazzálího (zomrel v r.1111). Napriek tomu teológia vo vlastnom zmysle slova nikdy nehrala v islame úlohu zrovnateľnú s úlohou kresťanskej stredovekej teológie. Rozhodujúci vplyv na myslenie a jednanie moslimov mali znalci a vykladači náboženského práva - fakíhovia (arab. Plur. Fukahá´), ktorí boli pokladaní za učencov par excellence. Právo tvorí v islame totiž základnú náboženskú inštitúciu (iba v tomto smere zodpovedá teológii kresťanskej), lebo islam nie je len abstraktnou vierou, ale má byť v intenciách svojho zakladateľa predovšetkým normou spoločenského života a systémom vzájomných vzťahov. Všetky tieto aspekty sú obsiahnuté v islamskom práve (fikh). Fakíhovia mali a sčasti aj majú približne rovnaké postavenie ako kňazi u kresťanov, avšak s tým rozdielom, že nemajú žiadny sakrálny štatút a ani nie sú organizovaní v dajakej cirkvi. Od ostatných veriacich sa líšia len vzdelaním. Nezastávajú žiadne duchovné funkcie, na ktorých by sa nemohol podieľať hociktorý iný člen náboženskej obce. Islamské právo zahrňuje dve oblasti vzťahov. Vzťahy medzi človekom a Alahom (sem patria všetky náboženské povinnosti a predpisy) a vzťahy medzi ľuďmi navzájom, teda vlastné právo, či už rodinné, dedičské, obchodné, trestné apod.. Fakíh je teda spolovice právnik, spolovice rozhodca vo všetkých náboženských povinnostiach. Nie je to teológ, pretože teológia v islame tvorí celkom odlišnú disciplínu špekulatívneho charakteru, zatiaľ čo fakíhovia sa zaoberajú celkom konkrétnymi a praktickými záležitosťami. V islamskom svete sa stali akousi strednou vrstvou inteligencie a dosiahli rozhodujúci vplyv na verejnú mienku.


Moslimské ponímanie histórie

Na rozdiel od kresťanstva, kde učenie cirkevných otcov a uznesenia jednotlivých koncilov vytvorili určitý kanonizovaný súhrn názorov a dogiem, obsahujúci pevnú koncepciu histórie, spôsobila neexistenciacirkevnej organizácie v islame (a tým aj neexistencia nejakého najvyššieho centra), že tu koncepcia dejín vznikala akosi živelne, nikdy nenadobudla žiadnu pevnú formu ani sa nestala predmetom kanonizácie. V celej obrovskej literatúre islamských krajín v stredoveku ani v novšej dobe nenájdeme dielo, v ktorom by akýmkoľvek spôsobom bolo vyložené moslimské poňatie histórie. Stretávame sa len s útržkami alebo náznakmi, ktoré síce obsahujú určitú koncepciu, avšak nikde ju zreteľne nepodávajú. Nech už vezmeme ktorékoľvek vedecké dielo moslimov - historické, zemepisné, genealogické, archeologické či gramatické - znovu a znovu vidíme rovnaký jav: obsah sa rozpadá na množstvo vzájomne nezávislých a ničím nespojených jednotlivých poznámok, formulovaných v krátkych vetách. Nie je v nich žiadne úsilie autora kriticky preskúmať tieto jednotlivé fakty - ktoré sú často v protiklade - alebo ich nejakým spôsobom zhrnúť. Jediný pokus o systematický a koncepčný výklad histórie urobil v 14. st. Ibn Chaldún v diele Mukaddima (Úvod do histórie). Avšak Ibn Chaldún stojí v tomto smere úplne osamotený a svojim racionalistickým pohľadom sa úplne odlišuje od všetkých moslimských historikov. Islamská koncepcia histórie je vybudovaná pochopiteľne na základoch položených už Mohamedom v Koráne, avšak rozpracovaných ďalšími generáciami, ktoré sa ju snažili zovšeobecniť.


Postupne sa vytvorila táto schéma obecného chodu dejín: História je vlastne vyjavovanie a uskutočňovanie Alahovho úmyslu či plánu. Od stvorenia človeka bolo Alahovým cieľom viesť ľudstvo k blaženosti a ku spáse. Al-Ghazzálí hlásal, že "cieľom prvých i posledných je blaženosť (na onom svete)"; ako objektívny cieľ jedinca je dosiahnuteľná, ak sa človek venuje službe božej (cibáda). To však predpokladá službu a poslušnosť jednému a jedinému Bohu; poslušnosť môže byť uskutočnená len poznaním (cilm) božej vôle a jednaním, ktoré je v súlade s ňou. Aby Alah pomohol ľuďom nájsť pravú cestu k tomuto poznaniu, posielal čas od času poslov a prorokov so zjavením k rôznym národom. Prvý úspech dosiahli židovskí proroci hlásajúci monoteizmus, a vytvorili prvú monoteickú obec. Avšak židia porušili pôvodný boží plán tým, že vyhlásili svoj monoteizmus za svoje výlučné národné náboženstvo a odmietli ho hlásať iným, čím sa spreneverili univerzalizmu. Aby Boh (Alah) napravil toto odchýlenie, zoslal Ježiša; tomu sa podarilo vyviesť monoteizmus z úzkeho kmeňového rámca a dať mu univerzálny charakter, avšak neskorší kresťania sa spreneverili monoteizmu tým, že prehlásili Ježiša za syna božieho a vytvorili učenie o trojici. A tak po určitej dobe vyslal Boh Mohameda, aby napravil aj túto úchylku. Mohamed reetabloval čistý monoteizmus bez toho, aby ubral niečo na jeho univerzalizme. Preto je Mohamed posledným prorokom a islam posledným a najdokonalejším náboženstvom, lebo ním sa naplnil boží plán, aby všetkému ľudu bola otvorená cesta k monoteizmu a tým aj ku spáse. Príchod islamu preto predstavuje zlom vo svetovej histórii a ním začína nová epocha. Predchádzajúce dejiny, predovšetkým židovské a kresťanské, sú len dejinami opakujúceho sa rozpadu a odpadlíctva od skutočne pravej viery, čo zavinila pýcha a ľahostajnosť k božím príkazom.

Táto schéma, napriek svojej zjavne teologickej konštrukcii, má určitú logiku, ba aj istý druh dialektického trojuholníka: židovstvo = téza, kresťanstvo = antitéza, islam = syntéza. Islam však ponecháva človeku len jedinú významnejšiu voľbu, a to osobné rozhodnutie pripojiť sa k tejto viere, alebo nie. Ale šancu rozhodnúť sa nemajú všetci. Slobodu voľby majú len neveriaci, pretože ten, kto sa už ako moslim narodil, má určené ním ostať (odpadlíctvo od islamu - inak trestané smrťou - bolo tak zriedkavým javom a niečím tak mimoriadnym, že ho nebolo potrebné pri diskusiách o slobodnej volte brať do úvahy).


Rozdelenie sveta

Sebavedomá koncepcia o definitívnosti islamu a o historickom poslaní islamskej obce vyústila do učenia o rozdelenom svete. Islam v zásade rozdeľuje svet na dve odlišné teritóriá:

- dár al-islam - územie islamu, tzn. Sféru, kde je nastolená moslimská vláda a je uplatňovaný moslimský náboženský zákon (šaríca) a

- dár al-harb - územie vojny, tzn. Zbytok sveta, dosiaľ nepodliehajúci moslimskému panstvu. A pretože existuje len jediný Boh na nebesiach, môže teda byť len jediné náboženstvo a jediný zákon na svete.

Moslimský štát - teda dár al-islám - musí tolerovať a chrániť inovercov iných uznaných náboženstiev (kresťanov, židov, zoroastrovcov) na svojom území, ak sú lojálnymi poddanými a platia príslušné dane. Nie je nutné, aby sa v moslimskom štáte všetci alebo väčšina obyvateľov hlásila k islamu. Dôležité však je, aby tu vládol moslimský zákon - šaríca! Niektorí - našťastie len teoretici - šli tak ďaleko, že uznávali ako dár al-islám ktorékoľvek územie, kde bol dodržovaný čo len jeden jediný moslimský zvyk alebo právne ustanovenie.

Na druhej strane však moslimská obec, reprezentovaná štátom a vládcom, neuznávala trvalú existenciu inej politickej obce či štátneho útvaru okrem islamu, pretože patrí predsa k plneniu božieho plánu, aby postupne všetko ľudstvo prijalo islam alebo sa podrobilo moslimskej vláde! Praktická potreba môže síce podnietiť moslimských vládcov k uzavretiu prímeria s niektorými štátmi dár al-harb, avšak povinnosť jeho dobytia a prípadná islamizácia tejto časti sveta nikdy neprestáva. Územie, ktoré sa raz dostalo pod moslimský zákon, nemôže a nesmie byť vydané "neveriacim"!

Okrem tohto striktného dvojpólového delenia sveta sa objavila v islamskej koncepcii aj tretia kategória rozdeleného sveta: dár al-sulh --- územie zmierenia niekedy tiež nazývané dár al-hijád - územie neutrality. Moslimská teória uznávala tri prípady potvrdené v praxi: Etiópiu, Núbiu a Cyprus. Výnimočné postavenie týchto krajín bolo dané špecifickými podmienkami v dobe raného islamu; islamskí právnici však nevypracovali žiadnu presnú koncepciu o povinnostiach a právach vyplývajúcich zo štatútu "neutrality". Neskôr boli tieto krajiny zahrnuté do tých oblastí dár al-harb, s ktorými bolo uzavreté dlhodobé prímerie. V islamskom chápaní histórie nachádzame predsa len istú predstavu vývoja a pokroku, i keď obmedzenú. Vidieť to pri naplňovaní božieho plánu periodickým vystupovaním prorokov. Každý z nich nejakým spôsobom rozvíjal ďalej pôsobenie svojich predchodcov. Ale vidieť to aj v téze o budúcom konečnom víťazstve islamu, obsiahnutej v koncepcii o dár al-islám a dár al-harb, ktoré predpokladá nadvládu tohto "najdokonalejšieho a tým aj najpokrokovejšieho náboženstva" nad celým svetom. Vyplýva to i z jednej z desiatich povinností, ktorú ukladá islamské právo chalífovi: brojiť proti tým, ktorí odmietajú islam po tom, čo boli k nemu vyzvaní, a to až do doby, kedy sa podrobia alebo príjmu štatút ochrany (dhimma), aby tak bolo dané Bohu čo jeho je a manifestovala sa absolútna nadvláda islamu. Islamská ortodoxia aj naďalej zotrváva na tomto optimistickom chápaní, veriac v konečné víťazstvo islamu.


MAHDÍ (Alahom správne vedený)

Od 11. st. je história chápaná v dvoch odlišných rovinách:

na jednej sa stále uskutočňuje boží plán, história tu prebieha automaticky a smeruje k svojmu vopred stanovenému cieľu --- podobá sa pohybu nebeských telies, na ktoré nemôže ľudská sila pôsobiť.

V druhej rovine sa odohráva dianie na tomto svete so všetkými peripetiami a zmenami. Tieto nedávajú príčinu k optimizmu, lebo moslimovia sa neriadili vzorom pôvodnej ummy, zaviedli množstvo novôt a dovolili, aby sa vláda dostala do rúk despotov, ktorí sa neriadia božím zákonom (šarícou).

Túto dvojčlennosť medzi optimizmom a pesimizmom sa islam pokúsil prekonať učením o "mahdím". Mahdí vystúpi krátko pred koncom sveta, aby "naplnil zem dobrom a spravodlivosťou, tak ako bola predtým naplnená zlom a tyranstvom". Hľadal sa tak únik zo slepej uličky, do ktorej sa dostal pri konfrontácii ideálu a reality. Viera v mahdího - Bohom správne vedeného - vznikla pôvodne ako ľudová viera. Sunniti staršieho obdobia (ba ani al-Ghazzálí v 11. a 12. st.) ju nepoznali. Až postupom času si našla cestu do islamu. Najzreteľnejšie vyjadril články viery v mahdího Ibn Chaldún vo svojom Úvode do histórie:

"Masy moslimského ľudu všeobecne prijímajú, že na konci vekov sa nevyhnutne musí objaviť dajaký muž z mohamedovej rodiny, aby posilnil náboženstvo a viedol spravodlivosť k víťazstvu. Moslimovia ho budú nasledovať, bude vládnuť nad celou zemou a bude sa nazývať mahdí. Po ňom príde Antikrist (dadždžál), a to v rovnakom čase ako znamenia hodiny (ašrát as-sáca), ktoré sú uvedené v spoľahlivých tradíciách. Následne zostúpi na zem Ježiš a zabije Antikrista, alebo zostúpi súčasne s mahdím, aby mu pomohol zabiť Antikrista a vezme mahdího ako svojho imáma."

Ibn Chaldún uvádza niekoľko desiatok rôznych tradícií o mahdím a jeho príchode, ktoré v jeho dobe kolovali, a ktoré sa v množstve jednotlivostí odlišovali. Mahdistické nádeje, - i keď pre ne ťažko nájsť opodstatnenie v Koráne a pôvodnej tradícii - sa hlboko zakorenili v celom islamskom svete. Už od stredoveku sa pravidelne na jednotlivých miestach vynárali ľudia, prehlasujúci sa za "mahdí" a získavali na svoju stranu nespokojné masy vidinou nastolenia spravodlivosti a rovnosti. Najznámejším príkladom bolo hnutie sudánskeho mahdího, Muhammada ibn Abdalláha v druhej polovici 19. Storočia (ešte v r. 1952 sa objavil "mahdí" v Kamerune a tiež zakladateľ "Čiernych moslimov" v USA).


Súčasné tendencie v islamskom myslení

Možno ich rozdeliť do dvoch základných smerov:

fundamentalistický - hlása návrat k pôvodnému islamu, ku Koránu a k plnému uplatneniu jeho učenia,

reformný - snaží sa prehodnotiť islam tak, aby zodpovedal moderným podmienkam.

Žiadny z týchto smerov však nie je jednotný a každý z nich má veľa názorových rozdielov, často veľmi hlbokých.

Koreňom všetkých pokusov o nápravu islamu je skutočnosť, že od polovice 19. st. badať stále zreteľnejšie všeobecné upadanie islamského sveta, kým západný svet prežíval obdobie neobyčajne rýchleho a prenikavého vzostupu. Pochopenie tejto skutočnosti hlboko otriaslo dovtedajším pevným presvedčením, že islamská umma sa teší zvláštnej priazni božej a že je predurčená k definitívnemu víťazstvu.

Islamský svet ako celok už zažil v minulých storočiach obdobia politického ústupu a utrpel určité územné straty, ale to bolo opäť rýchlo napravené. Medzi 13. a 15. st. stratili moslimovia Iberský polostrov, ale vzápätí bola táto strata nahradená rozšírením moslimského panstva v Indii, expanziou osmanských Turkov na Balkáne i šírením islamu do subsaharskej Sahary, čím sa islamské územie mnohonásobne zväčšilo. Takže strata Andalúzu - aj keď bolestná pre západných Arabov - nebola nikdy pociťovaná ako znamenie úpadku celého islamského sveta.

Úplne inak však tomu bolo v 19. st., kedy technologická a vedecká prevaha Západu bola taká zdrvujúca, že islamský svet sa evidentne ocitol v kríze a zaostal.

O nový pohľad na dejiny sa ako jeden z prvých pokúsil zakladateľ panislamského hnutia Džamáluddín al-Afghání (1839-1897). Hlásal, že šírenie bezbožného materializmu spôsobilo pád veľkých štátov a civilizácií; najprv Gréci a Peržania, neskôr Francúzi a Osmanská ríša. Al-Afghání ďalej hlásal, že islam môže byť znovu mocný ako kedysi len vtedy, ak nedovolí Európe, aby po ňom šliapala. Je presvedčený o nutnosti reformy. Avšak predstavuje si to opäť návratom k pôvodnému islamu.

Podobným smerom sa uberalo aj myslenie jeho mladšieho druha Egypťana Muhammada cAbduha (1849 - 1905). Dejiny, ktoré sú predovšetkým náboženskými dejinami vidí ako stúpajúci vývoj zodpovedajúci úrovni ľudstva v danej dobe:


V období raného ľudstva bolo náboženstvo prosté avšak prísne v predpisoch a viera v zázraky slúžila k ohromovaniu naivných veriacich.

Po dlhých storočiach - rozvíjajúc svoje schopnosti - bol človek už schopný pochopiť nový druh náboženstva, ktoré sa obracalo k jeho srdcu - kresťanstvo.

Nakoniec vyrástol tak, že mohol pochopiť ešte vyšší typ náboženstva a kresťanstvo bolo vystriedané islamom, prvým náboženstvom, ktoré sa obracia ako k rozumu, tak k citu. Islam oslobodil ľud od cirkevných autorít, umožnil mu priamy styk s Alahom a povzniesol ho tým, že už sa nemusí spoliehať na profesionálnych duchovných ako na sprostredkovateľov.

Aj keď je v jeho chápaní zachovanie islamu prioritou pred vedou, kladie dokonca za povinnosť využívanie jej výdobytkov - samozrejme v prospech islamu. Spásu islamu videl však v návrate k dobe Mohamedovej a prvých chalífov. Toto zahladenie do minulosti je charakteristické pre väčšinu konzervatívnych moslimov dodnes.

Veľa pokusov - najmä zo strany arabských nacionalistov - vymaniť z bludného kruhu historickú koncepciu o slobodnej vôli človeka - sa stretlo so zamietavým postojom ortodoxných kruhov, ktoré ich označili za neislamské.

Ak v 19. st. mohol ešte Muhammad cAbduh akceptovať Darwinovu teóriu (odvolával sa na jej zárodky v Koráne), tak v 20. st. "Darwina" vehementne odmietal šejch (rektor) al-Azharu, Mahmúd Šaltút slovami: "Keby bola vývojová teória prijatá, Korán by klamal. Preto veriaci túto teóriu odmietajú, nie nepredložene, ale na základe náboženských dôkazov, na základe jasných textov..."


Vplyv islamu na politické procesy v arabských krajinách

Pod heslami islamu sa odohrávala a odohráva väčšina bojov a povstaní Arabov. Myšlienka nedeliteľnosti náboženstva a politiky sa interpretuje v zákonodarnej a výkonnej moci v štáte. Za najvyššiu autoritu bolvždy považovaný Boh - Alah. Jeho vôľu mal vykonávať Alahov námestník - chalífa. Za právny systém spoločenského bytia sa pokladal boží zákon - šaríca. Štát vystupuje ako ochranca viery. Z tradičnej interpretácie jednoty náboženstva a viery vychádzajú aj novodobí fundamentalisti. Pre Európu (aspoň zatiaľ !) charakteristický rozdiel medzi duchovným a svetským, medzi náboženstvom a štátom ... kresťanské: "cisárovi - cisárove, Bohu - božie" Arabom chýba, lebo všetko patrí všemocnému Alahovi!


image


V islamskej vierouke nie je vymedzená kategória oficiálne ustanovených osôb, ktoré by sprostredkovávali spojenie veriacich s Alahom. V praxi túto funkciu suplujú mullovia, kádiovia, učenci - ulamá´. Na tomto základe si potom mnohokrát robia nárok na výsadné právo vykladať slovo a zákon Alaha a dokonca právo viesť spoločnosť veriacich. Radikálnejšie však vystúpili sekularisti, ktorí požadovali priame oddelenie náboženstva od štátu. Ulamá´ vždy odmietali sekularizáciu ako nezmysel a blud, lebo sa báli, že by do spoločnosti vniesla zmätok a anarchiu. V boji za národnú a politickú nezávislosť bol chápaný vzťah náboženstva a štátu rovnako ako vzťah islamskej vierouky a nacionalizmu. "Nie je Boha okrem Alaha a Mohamed je posol boží". V islame sa od počiatku presadzovala idea štátnosti ako náboženské spoločenstvo či jednota. V tom spočíva jedna z odlišností islamu od iných náboženstiev (aspoň zatiaľ - dnes toto nebezpečenstvo reálne hrozí aj Európe - niektoré štáty majú tendenciu zakotviť kresťanské, najmä katolícke princípy nielen do svojej ústavy, ale dokonca do rodiacej sa ústavy EU).

Absolutizácia princípu spoločenstva ľudí na základe spoločnej viery umožnila v ďalšom vývoji islamu ospravedlniť násilie etnicky rozdielnych skupín obyvateľstva v hraniciach jedného impéria. Ideológovia islamu niekedy spájajú nacionalizmus s lojalitou k vlastnému kmeňu. Prorok Mohamed však podľa tradície tento princíp odsudzoval, prehlasoval, že ten, kto sa obracia k skupinovej solidarite, nepatrí k našej komunite. Od veriacich naopak požadoval, aby sa podrobovali len Alahovi a jeho nariadeniam.

Najdôslednejšie odmietol nacionalizmus idei panislamizmus. Vznikol na konci 19. st. a spájal sa najmä s názormi a činnosťou Džamál ad-Dína al-Afgáního (Džamáluddina Afgáního 1838 - 1897). Dospel k presvedčeniu, že ekonomická a kultúrna zaostalosť krajín Blízkeho a Stredného východu, ich duchovná stagnácia a apatia, vláda tyranov a cudzincov a všetky ďalšie formy útlaku môžu byť odstránené, len ak sa tieto krajiny zjednotia na náboženskom základe. Proti národnej solidarite postavil solidaritu náboženskú.

K panislamizmu sa tradične hlási "Moslimské bratstvo", náboženská organizácia, ktorá pôsobí (neoficiálne) hlavne v Egypte a Sýrii. Známe sú jej občasné sabotážne akcie a teror voči pokrokovo zmýšľajúcim politickým činiteľom a občanom. Zakladateľ tejto organizácie Egypťan Hasan al-Banná´ (1906-1949) zamýšľal zjednotiť moslimské národy do tzv.Organizácie islamských národov (haj´atu ´l-umani ´l-islámíja). Vychádzal z presvedčenia, že moslimovia tvoria Jediný národ spojený islamskou vierou". Táto organizácia mala koordinovať postup moslimov v politických, ekonomických a kultúrnych záležitostiach. Predpokladalo sa, že zvláštna politická rada bude určovať zahraničnú politiku moslimských štátov a že ekonomická spolupráca zaistí moslimom nezávislosť na nemoslimskom svete. Kultúrna jednota sa mala uskutočniť na báze jazyka Koránu. V praxi sa však za panislamizmus často skrývali hegemonistické snahy niektorých moslimských štátov, napr. Saudskej Arábie, ktorých vládcovia sa v minulosti niekoľkokrát pokúsili vytvoriť islamský pakt. V 70. rokoch sa však vytvorila platforma spolupráce v zahraničnej politike, ekonomike a kultúre, pre ktorú sa ustálil názov "hnutie moslimskej solidarity". Východiskovou organizáciou sa stali konferencie ministrov zahraničných vecí moslimských krajín.

Prvé stretnutie sa konalo v saudskoarabskej Džidde v r. 1970 a zúčastnili sa ho zástupcovia 22 krajín, Ligy arabských štátov a Organizácie pre oslobodenie Palestíny. V roku 1972 sa ho (tiež v Džidde) už zúčastnilo 31 krajín. Na tejto konferencii bol jednomyseľne prijatý návrh saudskoarabského kráľa Fajsala na vytvorenie fondu svätej vojny (džihad) proti Izraelu. V záverečnej rezolúcii boli odsúdené USA za podporu Izraela a Izrael za anexiu arabskej časti Jeruzalema. Ďalšia konferencia sa konala v roku 1974 v Pakistanskom Lahaure a na programe bol opäť problém Jeruzalema. Moslimovia tam prijali jediné riešenie - návrat Starého mesta Arabom. Na tejto konferencii bola vytvorená aj Islamská banka rozvoja a Banka pomoci krajinám Afriky (pomoc chudobným moslimským štátom - štátom, kde sa neťaží ropa). V roku 1975 prijali zástupcovia 40 moslimských štátov v Džidde návrh doporučiť OSN, aby vylúčila Izrael, pokiaľ bude ignorovať rezolúciu OSN požadujúcu oslobodenie okupovaných arabských území. Konferencia, konaná v r. 1977 v líbyjskom Tripolise, schválila rezolúciu o všestrannej podpore arabského ľudu Palestíny.

Vývoj v arabských štátoch, kde sa moci v 50. a 60. rokoch chopili nacionalisti ukazuje, že v žiadnom z nich nebolo spochybnené náboženstvo a spojenie islamu so štátom. Dočasná ústava Sýrie z r. 1964 stanovila, že "náboženské vyznanie hlavy štátu je islam" a že "moslimské právo je primárnym zdrojom zákonodarstva". Iracká ústava z r. 1964 definovala irackú republiku ako "demokratický socialistický štát, ktorý základy svojej demokracie a socializmu odvodzuje z arabského dedičstva a ducha islamu" (vzor pre začlenenie kresťanstva do pripravovanej ústavy EÚ?). Jemenská ústava obsahovala islamské nariadenia a všetci občania boli povinní zachovávať islamské etické zásady. Šaríca bola označená za jedinú autoritu všetkých sudcov.

Úloha náboženstva nebola ignorovaná ani v palestínskom hnutí odporu. Keď sa v 60. rokoch toto hnutie rozšírilo, začala najvplyvnejšia organizácia palestínskeho odporu FATAH propagovať ideu vytvoriť demokratický štát v Palestíne, ktorý by zaručoval rovnosť práv pre moslimov, kresťanov a židov. V dokumentoch o hnutí z tej doby sa objavujú odkazy na islamské symboly. Palestínci, ktorí sa zapojili do hnutia odporu a zúčastňovali sa bojových a sabotážnych akcií na okupovaných arabských územiach a v Izraeli, boli označovaní ako "tí ktorí sa obetujú, obetujú svoj život za vlasť, za svätú vec, za Alaha. V dopisoch, posielaných týmito bojovníkmi pred akciami svojim príbuzným cítiť silné náboženské cítenie a pevnú vieru, že ich obeť bude spravodlivo odmenená. V úvode, či závere sa často používa fráza ´aš-šuhadá´ ahjá´u cinda rabbihim jurzaqún" (tí,ktorí obetujú život, dostanú od svojho Pána požehnanie).

V súčasnosti je maximálne vyhrotený vzťah medzi Palestínou a židovským Izraelom. Avšak vždy, keď sa začne črtať nádej, že situácia v dlhotrvajúcom boji o sporné územia "svätej zeme" sa vďaka pripravovaným mierovým dohodám prinajmenšom zmierni, vzniknú znovu konflikty.

Medzi moslimami sa rozšírili dva typy reakcie - fundamentalizmus a modernizmus.

Fundamentalizmus na rozdiel od konzervatizmu alebo tradicionalizmu uznáva nové prostredie a novú situáciu a snaží sa na ne reagovať. V kontexte islamu trvá na doslovnej pravdivosti Koránu a na tom, že ako jeho právne, tak rituálne nariadenia sú záväzné aj pre súčasného človeka. Zvlášť nariadenie o zákaze používania liehovín a požičiavania peňazí zo ziskom. Rovnako požaduje rešpektovanie zásad rozvodu a dedičstva, koránske tresty za určité previnenia a prípustnosť mnohoženstva. Fundamentalisti si uvedomujú, že za určitých okolností sa nedajú stopercentne dodržať všetky koránske doporučenia a zákazy. To však podľa ich názoru nemá vplyv na hodnotu týchto prikázaní. Uznávajú aj autoritu právnikov a teológov islamu a nimi vytvorený súbor náboženských, etických a právnych noriem - šaríca. Fundamentalizmus rozhodne nie je ľudové náboženstvo negramotných a polovzdelaných vrstiev.

Modernizmus sa nevzdáva tradičných opôr islamského myslenia - Koránu, života proroka a pod. Na rozdiel od fundamentalizmu nezostáva len u ich potvrdzovaní, ale pokúša sa ich od základu prehodnotiť tak, aby vyhovovali realite moderného sveta. Zastáva názor, že Korán je "slovom božím", no zároveň tvrdí, že jeho nariadenia sú výzvami k ľudskému pokroku. Tvrdí, že mnohé nariadenia šaríci stále platia a sú po úpravách vhodné aj pre súčasnosť, no žiadne z nich nie je posvätné a nedotknuteľné.

Z hľadiska fundamentalizmu je modernizmus iba ospravedlnenie pre odstraňovanie tradičných doktrín, ktoré sa začnú javiť ako nevhodné alebo prekážajú. Stručne povedané, pre fundamentalistov nie je práca zákonodarcov tvorbou, ale iba harmonizovaním a vysvetľovaním.

Vláda, bez ohľadu na to, ako sa dostala k moci je legitímna, pokiaľ vládne v plnom súlade so šarícou a pokiaľ jej politika vzniká na základe tesných konzultácií s uznávanými interprétmi ulamá´. Fundamentalisti sa museli vyrovnať s existenciou zhromaždenia volených zástupcov ľudu, ktoré si činia nárok na rozhodujúci podiel pri tvorbe zákonov. Dodnes sa bránia uznať tento nárok v plnom rozsahu. Fundamentalizmus požaduje, aby učenci - ulamá´ mali rozhodujúci hlas pri formulovaní alebo aspoň pri schvaľovaní vládnej politiky. Táto požiadavka sa opiera o názor, že nikto iný než ulamá´ nemá dostatok vedomostí o šaríce tak, aby mohol zistiť, či je s ňou politika v zhode alebo nie.

Islam je fundamentalisticky považovaný za základňu, na ktorej je stavaná solidarita jednotlivcov rôznych národností - moslimov - a všetkých moslimských štátov. Je povinnosťou moslimov byť si navzájom bratmi. Pri medzinárodných jednaniach, kedy sa nedá vyhnúť styku s nemoslimskými štátmi, by malo byť prvoradé hľadisko záujmu všetkých moslimov. Z arabských štátov sa najviac pridržiava fundamentalistických stanovísk Saudská Arábia. Je to jediný štát, ktorí sa dosiaľ spolieha na náboženstvo ako na hlavnú oporu zákonodarstva. Súčasný režim v Rijáde sa spolieha na obrovské finančné rezervy, ktoré má k dispozícii. Podporuje z nich moslimské štáty a moslimské menšiny, samozrejme v takej miere, akou sú ochotné prejavovať lojalitu jeho politickým zámerom, a dáva tak najavo zhodu svojej zahraničnej politiky s islamskými zásadami. Každoročné púte moslimov do svätých miest islamu taktiež posilujú prestíž Saudovcov vo svete islamu a dávajú im príležitosť vyzývať moslimov k celosvetovej solidarite.


Zdroj: LITERATÚRA
Obrázky: internet



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com