imageimageimageimageimageimageimage



Hranice poznania

11.05.2011


Na všetkých olympijských hrách sa prekonávajú svetové rekordy - v behu na 100 metrov, v hode oštepom, vo vzpieraní. Stane sa niekedy v budúcnosti, že už nikto, ani najrýchlejší bežec, najlepší oštepár či najsilnejší vzpierač nedokáže prekonať svetový rekord? Nebude to znamenať, že sme dosiahli hranicu toho, čoho je ľudské telo schopné? A ak majú schopnosti ľudského tela svoje hranice, nemá svoje hranice i ľudský rozum? Locke a Berkeley ukázali, že má, a že ľudia si nemôžu byť istí tým, čo sa vždy považovalo za samozrejmé.

Berkeley išiel tak ďaleko, že popieral hmotu. David Hume išiel ešte ďalej a spochybnil i rozum.


Človek a jeho filozofia

David Hume (1711-1776) sa narodil i zomrel v Edinburghu. Hoci viedol pokojný život, jeho filozofia bola revolučná. Jeho otec bol právnik a statkár, jeho matka bola prísna kalvínka. Hume v jedenástich rokoch začal študovať na univerzite v Edinburghu právo, neskôr však dal prednosť štúdiu filozofie. Odišiel do Francúzska, kde napísal Traktát o ľudskej prirodzenosti, ktorý vydal po návrate do Londýna v roku 1737.

Hume mal pestrú životnú dráhu. Bol učiteľom duševne chorého markíza z Annandale a tajomníkom generála St. Claira, ktorého vojenská expedícia proti francúzskym Kanaďanom sa skončila neúspechom. Humovi sa nepodarilo stať sa profesorom filozofie v Edinburghu, ale bol vymenovaný za knihovníka právnickej fakulty. Ďalších dvanásť rokov nepretržite písal Dialógy o prirodzenom náboženstve, Prirodzené dejiny náboženstva (1757), Politické rozpravy (1752), a šesťzväzkové Dejiny Anglicka, ktoré vyšli v rokoch 1754 až 1762.

Dejiny Anglicka priniesli Humovi slávu. V roku 1763 bol vymenovaný za tajomníka britského veľvyslanectva vo Francúzsku, kde mal veľký spoločenský úspech a na krátky čas sa stal i štátnym podsekretárom. V roku 1769 odišiel z verejného života, aby v Edinburghu pracoval na upravenom vydaní svojich Dialógov, ktoré vyšli po jeho smrti v roku 1779.

Humova filozofia predstavuje zavŕšenie empirického hnutia. Hume začal uplatňovaním vedeckej metódy na riešenie otázok, ktoré sa týkali skôr duševného než fyzického sveta, a domnieval sa, že pochopením ľudskej prirodzenosti dospejeme i k pochopeniu podstaty ľudského poznania. Hume ukázal determinovanosť ľudskej prirodzenosti vierami a presvedčeniami.


David Hume "Ak ... porozmýšľame o pôsobení príčin,
nikdy nie sme schopní objaviť nevyhnutné spojenie,
ktoré spája účinok s príčinou."

David Hume: Dialógy o prirodzenom náboženstve


Humovmu skepticizmu zodpovedala i jeho filozofia, podľa ktorej nemôžeme poznať ani seba samých, ani svet. Nebol však dogmatik, nepredkladal nové viery a presvedčenia, iba kritizoval existujúce, ktoré sa týkali poznania sveta, človeka a boha.

Humova kritika bola taká deštruktívna, že úplne podkopala základné predpoklady zdravého rozumu, ktorými sa ľudia musia riadiť v každodennom živote.


Poznanie sveta a seba samého

Hume sa pokúsil odstrániť príčinu ako základný princíp. Vyhlásil, že príčina je iba zvyk, obyčaj, a pokiaľ pri uvažovaní o svete tvrdím o niečom, že je to tak a tak, robím to na základe toho, že to vždy bolo tak. Avšak nemusí to byť nevyhnutne tak a nemusí to pokračovať:

Keď myslíme, že oheň zohrieva, alebo voda osviežuje, je to len preto, že nás stojí veľa námahy uvažovať inak.

Inými slovami, nie sme schopní rozmýšľať inak, ale nemali by sme si myslieť, že naše viery a presvedčenia sú založené na rozume.

Humova doba je známa ako "vek rozumu". Možno práve zdôrazňovanie rozumu viedlo Huma k tomu, aby poukazoval na hranice rozumu; tešilo ho búrať veľké idey doby. Jeho doba je známa aj ako "vek satiry". Satira je vtipná kritika negatívnych javov v politickom živote. Na Huma vplývali takí satirici vtedajších čias ako Pope, Dryden a Swift. Vo svojom Traktáte Hume rozdeľuje ľudské poznanie na:

  • vnemy, ktoré získavame prostredníctvom zmyslov;
  • idey, čiže spomienky a "nejasné obrazy" vnemov, ktoré vznikajú ich kombináciou v myslení a uvažovaní.

Naše poznanie je ohraničené, pretože idey sa koniec koncov odvodzujú z vnemov. Môže sa zdať, že naša predstavivosť je neobmedzená, avšak i taká rozprávková bytosť ako kentaurus je iba kombináciou vnemov "človek" a "kôň". Tak "celá táto tvorivá schopnosť rozumu nie je nič viac než schopnosť prenášať, rozširovať či zužovať materiál, ktorý sme získali prostredníctvom zmyslov a skúsenosti".

Hume súhlasí s Lockom a Berkeleym, že nikdy nemôžeme skutočne poznať nič, čo sa odohráva mimo nás.

Hume vystúpil i proti všeobecne prijatému názoru o existencii príčiny a účinku, ktoré sa pokladali za nevyhnutnosť pre vedu i pre náboženstvo. Podľa neho príčinnosť je ideou a nie zmyslovým vnemom. Keď pozorujeme, že niekto zapaľuje zápalku, alebo hodí kameňom do okna, vidíme najprv zápalku a potom oheň, najprv kameň a potom rozbité okno. Nikdy nepozorujeme, že prvé skutočne zapríčiňuje druhé. Keďže obidve udalosti pozorujeme v tom istom čase, a keďže sa v našej skúsenosti vyskytujú vždy spolu, predpokladáme, že prvá zapríčinila druhú. Podľa Huma však z toho, že sa tieto dve udalosti vyskytujú vždy spolu, vôbec nevyplýva, že to tak musí byť i v budúcnosti:

Ak sa pozrieme okolo seba na vonkajšie predmety a porozmýšľame o pôsobení príčin, nikdy, ani v jednom prípade nie sme schopní objaviť nejakú silu alebo nevyhnutné spojenie, nejakú vlastnosť, ktorá spája účinok s príčinou a robí prvé nevyhnutným dôsledkom druhého.

Preto:

  • Zo žiadneho predmetu nemožno vyvodiť, aké bude mať účinky.
  • Čo sa stáva obvykle, nemusí sa stať vždy a nevyhnutne.

Hume podáva psychologické, a nie vedecké vysvetlenie príčiny a účinku; podľa neho o nich môžeme nanajvýš povedať, že vidíme vzájomne späté udalosti.

Ďalším terčom Humovej kritiky bola Descartova idea vlastného ja. Podľa Huma vlastné ja je idea a nepochádza zo žiadneho bezprostredného zmyslového vnemu. Berkeley tvrdil, že žiadne myslenie neexistuje bez mysliaceho, žiadne vnímanie bez vnímajúceho. Podľa Huma však existujú iba myšlienky a vnemy:

Ak nahliadnem do seba, nachádzam tam iba myšlienky a vnemy, ako teda možno hovoriť o existencii nejakého vlastného ja?

Môžem sa odvážiť tvrdiť o zvyšku ľudstva, že to nie je nič iné než súbor či súhrn rôznych vnemov, ktoré neuveriteľnou rýchlosťou nasledujú jeden za druhým a sú vo večnom prúde a pohybe.

A pokiaľ vlastné ja neexistuje, neexistuje ani duša, ani nesmrteľnosť. Hume svojou "vedeckou metódou" zrušil množstvo hypotetických predpokladov, na ktorých bola veda vybudovaná. Veľkú časť základov myslenia vyvrátil svojimi tvrdeniami, podľa ktorých:

  • Niet príčiny a účinku.
  • Niet príčinnosti.
  • Niet istoty v poznaní na základe indukcie (z toho, čo je evidentné, nemožno usúdiť, čo je pravdivé).
  • Existencia hmoty závisí od našej predstavivosti.

Veda bola budovaná ako sa ukázalo, na viere, a nie na istote. "Prirodzenosť je silnejšia než princípy" - povedal Hume a pokrčil ramenom. Dával tým najavo, že na jednej strane sú filozofické závery empirizmu, ale na druhej strane treba žiť podľa zásad, ktoré ako empirik popieral.


Hume, boh a zázraky

Hume sám sa nikdy nehlásil k ateizmu, i keď historici ho označovali za ateistu. Životopisec James Bothwell navštívil Huma krátko pred jeho smrťou, aby zistil, čo pociťuje na konci svojho života. Huma našiel veselého a v dobrej nálade. Vyhlásil, že filozof "stále neverí v budúci život, aj keď má smrť pred očami".

Vo svojich Úvahách o ľudskom rozume (1748) Hume útočil na zázraky. V Dialógoch o prirodzenom náboženstve, na ktorých pracoval posledných dvadsať rokov svojho života, napadol dôkaz božej existencie na základe účelného usporiadania sveta (tzv. teleologický dôkaz).

Tento dôkaz - často spájaný s Williamom Parelym - tvrdí, že už pohľadom na to, ako účelne je svet utvorený, sa môžeme presvedčiť o existencii tvorcu, a že týmto tvorcom je boh.

Hume vylúčil existenciu zázrakov. Podľa jeho definície zázrak je "násilím na zákonoch prírody", a preto je nepravdepodobný. Zázrak je v skutočnosti taký nepravdepodobný, že svedectvo proti nemu musí byť vždy silnejšie než svedectvo v jeho prospech. "Musí preto existovať jednotná skúsenosť proti každej zázračnej udalosti, inak by si takáto udalosť nezaslúžila toto označenie." Zdá sa teda, že príroda zázraky vylučuje. Hume pokračuje kritikou ľudí, ktorí veria v zázraky. Buď sú zázraky "pozorované hlavne u nevzdelaných a barbarských národov", ktoré takmer nič nepoznajú, alebo ľudia, ktorí o nich hovoria, jednoducho klamú a netreba im veriť.

Žiadne svedectvo nestačí na potvrdenie zázraku, ibaže by to bolo také svedectvo, ktorého nepravosť by bola väčším zázrakom než fakt, ktorý sa usiluje potvrdiť.

Svedectvo sa musí vždy podradiť zákonom prírody, a keďže zákony prírody možnosť zázrakov vylučujú, zázraky neexistujú.


Teleologický dôkaz božej existencie

V Dialógoch o prirodzenom náboženstve Philo, Cleanthes a Demea rozoberajú tradičný teleologický dôkaz božej existencie, založený na účelnom usporiadaní sveta. Humove argumenty proti tradičným názorom cirkvi sú neúprosné:

  • Je možné, že hmota usporaduje seba samu a nie je usporadúvaná tvorcom.
  • Nemožno robiť závery o celku na základe jeho časti. O celkovom vzhľade nejakého človeka neusudzujeme na základe jediného jeho vlasu, ani strom neurčujeme podľa jediného listu. Ako sa možno dozvedieť o bohu na základe pozorovania sveta?
  • Ten, kto verí v boha, premieta ľudskú vieru mimo ľudského sveta. Ako možno tvrdiť, že boh sa na nás podobá, keď musí byť taký odlišný?
  • Prečo veríme v jedného boha a nie v niekoľkých? Podľa Huma vesmír by mohol byť výtvorom "detského božstva", "nižšieho božstva" alebo "dielom pokročilého veku a senility nejakého prestarnutého božstva". Možno boh nie je ani taký mocný, ako sa o ňom tvrdí.
  • Boh je možno hlúpy. "Akú vysokú mienku si pri prehliadke lode musíme utvoriť o dômyselnosti tesára, čo vytvoril taký zložitý, užitočný a krásny stroj? A čo to musí byť za prekvapenie, keď o ňom nakoniec zistíme, že je to obyčajný hlúpy remeselník?"
  • Svet sa viac podobá rastline alebo živočíchovi než stroju. Možno vyrástol prirodzeným spôsobom.

Philo hovorí: "Vždy som tvrdil, že nemáme údaje pre vytvorenie nejakého systému kozmogónie", a nakoniec uzatvára: "Pokiaľ ide o mňa, nemôžem si myslieť, že taký nespútaný a neusporiadaný systém, akým je teológia, je v každom prípade lepší než nijaký."

Hume sa pokúsil vyvrátiť dva ďalšie tradičné dôkazy božej existencie. Prvý, založený na príčinnosti: ak neexistuje príčina a účinok, potom neexistuje Prvotná príčina, teda ani boh. Druhý, ontologický dôkaz: podľa Huma "Čokoľvek, čo ponímame ako existujúce, môžeme ponímať aj ako neexistujúce." Tvrdil, že existenciu boha nemožno dokázať pomocou racionálnych argumentov.


Hume a nadprirodzená bytosť

Hume vymedzuje zázraky takým spôsobom, ako keby bola ich existencia vylúčená. No na druhej strane, ak je niečo nepravdepodobné, musí to nutne znamenať, že je to nepravdivé? Musia byť všetci tí, ktorí tvrdia, že videli alebo prežili zázrak, nutne nedôveryhodní? Humove argumenty proti existencii "účelu" sú - povedané jeho slovami - "nie zjavné". Filozofi žijúci pred Humom mali odlišný názor na fungovanie skutočnosti a pomocou svojich teórií boli schopní "dokázať" existenciu boha. V dobe, keď sa narodil Hume, sa chápanie sveta zmenilo. Hume nepovedal, že boh neexistuje, iba ukázal, že tradičné argumenty, ktoré mali presvedčiť ľudí o božej existencii, už neplatia.


David Hume

Newton pôsobil o generáciu skôr než Hume.
Newton hľadal matematické základy fungovania vesmíru.
Hume však pochyboval o istote akéhokoľvek poznania.


Hume mal možno najväčší vplyv spomedzi všetkých britských filozofov, ktorí kedy žili. Jeho argumenty sa zatiaľ nikomu nepodarilo vyvrátiť. Ukázal, že je absurdné chcieť byť krajne logický, avšak tým, že sám išiel do krajností, ukázal hranice logiky. Od Huma vieme, že nie sme síce schopní dospieť k poznaniu, ale, podobne ako Hume, musíme žiť tak, ako keby sme tú schopnosť mali.


Zdroj: LITERATÚRA
Obrázky: internet



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com