imageimageimageimageimageimageimage



Dôkazy božej existencie

08.05.2011


Pokúsiť sa niečo dokázať je mimoriadne vzrušujúca vec:

Dokážem vám, že dva dva sú štyri.
Dokážem vám, že Karolína má rada Jána.
Dokážem vám, že som v noci na pätnásteho nebol doma.
Dokážem vám, že voda vrie pri sto stupňoch Celzia.
Dokážem vám, že boh existuje.

Dokázať, že niečo je pravda, znamená nachádzať istotu tam, kde doteraz bola neistota. Televízne programy alebo filmy o detektívoch sa obvykle točia okolo dokazovania nejakého činu, čo je jednou z príčin ich popularity. V dejinách vedy sa často viedol vzrušujúci zápas o dôkaz nejakej úžasnej teórie alebo nového objavu.

Niektoré dôkazy sa prijímajú ľahšie než iné. Všeobecne povedané, matematický dôkaz sa pokladá za nesporný: o tom, že dva a dva sú štyri, nepochybujeme. Dôkazy v prírodných vedách sa považujú za vysoko pravdepodobné: môžete síce ukázať, že určitý experiment mal zakaždým rovnaký priebeh, ale nie to, že sa takisto odohrá i vždy v budúcnosti. V prírodných vedách je vždy priestor pre pochybnosti, a o ničom nemožno vyhlásiť, že je absolútne pravdivé.

Čo je však filozofický dôkaz? Možno vôbec hovoriť o filozofickom dôkaze, keď sa filozofia zaoberá rozmanitými spôsobmi uvažovania o svete? Tieto spôsoby uvažovania sa menili spolu s kultúrou a chápaním sveta. Niektoré otázky si možno doteraz kladieme rovnako, ako si ich kládli starí Gréci či raní kresťania. Avšak zrejme by sme neprijali ich dôvody bez svojej vlastnej interpretácie, lebo inak chápeme svet a inak o ňom aj uvažujeme.


Existencia boha

Filozofi a teológovia sa po dlhé stáročia pokúšali dokázať existenciu boha. Nad touto otázkou hĺbal nejeden z najvýznamnejších mysliteľov, ktorí kedy žili. Už z toho je zrejmé, že dôkaz božej existencie sa bude podstatne líšiť od dokazovania hocičoho iného.

Ak boh existuje, existuje inak, než napríklad, strom alebo kvet. Ak boh existuje, musí existovať mimo našich zmyslov - nemožno ho vnímať čuchom, hmatom či sluchom.

"Existuje boh?" "Ako boh existuje?" Tieto dve otázky trápia filozofov a teológov od čias antických Grékov až po naše storočie. Ako prví sa dôkazom božej existencie zaoberali:

  • Platón, ktorý ako prvý použil výraz "theologia". V jeho spisoch idea Dobra, najvyššia idea vo svete jeho ideí, bola stotožňovaná s bohom.
  • Aristoteles, v ktorého myslení je "nehybný hýbateľ" - príčina všetkých zmien a pohybu, ako aj túžby po dokonalosti v celom univerze - tiež stotožňovaný s bohom.
  • Augustinus, ktorý bol presvedčený, že musí existovať najvyššia pravda, ktorá vysvetľuje všetky nemenné pravdy v ľudskej mysli. Najvyššia pravda podľa Augustina musí byť boh.


Tieto definície boha sú však filozofické. Kresťanstvo prevzalo platónske i aristotelovské myslenie, ktoré tak prispelo k rozvoju kresťanskej teológie. Je teda na mieste otázka: "Existenciu akého boha sa kresťanskí filozofi a teológovia pokúšali dokázať?"

Jednoduchá odpoveď znie: pokúšali sa dokázať existenciu kresťanského boha. Verili, že kresťanský boh je jediný pravý boh. Títo myslitelia verili, že ho pochopili prostredníctvom biblického zjavenia a viery, ktorú objavili vo svojej vlastnej skúsenosti.

Na to, aby o božej existencii mohli presvedčiť všetkých, potrebovali títo myslitelia okrem zjavenia a viery aj rozum - avšak rozum, ktorý je s nimi v súlade.

Zjavenie a viera tvorili rámec, v ktorom rozum mohol plniť svoju funkciu a zabezpečovali porozumenie boha, ku ktorému sa rozum usiloval dospieť - či aspoň sa k nemu priblížiť - svojou vlastnou cestou.


Kresťanský boh

Kresťanské chápanie boha vyrástlo zo židovského. V hebrejskej biblii, ktorú kresťania nazývajú Starou zmluvou, sa v Piatej knihe Mojžišovej hovorí:

Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin. Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou. (5M, 6, 4-5)

Z tohto prikázania vyplýva:

  1. Nejde o názor polyteistický, ktorý uznáva viac bohov, ako to bolo u antických Grékov. Židia a kresťania, ako aj moslimovia sú monoteisti, t.j. veria v jedného boha.
  2. Veria v osobného boha. Nie je to nejaká vzdialená kozmická sila. Boh v Starej zmluve opakovane vyhlasuje: "Ja som Boh tvojho otca, Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jákobov." (2M 3,6)


Boh je:

  • Stvoriteľ, ktorý stvoril svet. Biblia sa začína slovami: "Na počiatku stvoril Boh nebo a zem." (1M, 1,1) Raní kresťania to chápali tak, že boh stvoril svet "ex nihilo" (z ničoho). Nebolo to ani tak pre dôvody, ktoré vyplývajú z Biblie; skôr tým chceli poukázať na to, že boh je vo vesmíre prvý a najmocnejší, odlišný od stvorenia, a že existencia celého stvorenia závisí od neho.
  • Pán. Boh je vládca a kráľ všetkých, hodný uctievania. Všetko existuje vo vzťahu k nemu.
  • Existujúci sám o sebe. Boh nie je od ničoho závislý, aby mohol byť bohom. Zatiaľ čo my existujeme preto, lebo nás boh stvoril, boh existuje preto, že je. Boh je večný, nemá začiatok ani koniec.
  • Dobrý a milujúci. Boh je dobrý a stvoril svet, ktorý je vo svojej podstate dobrý, i keď vinou hriechu zišiel z dobrej cesty. Boh sa zobrazuje ako otec. Presnejšie, v Novej zmluve Ježiš nazýva boha "Abba", čo bolo dôverné označenie otca zo strany detí v rodine, niečo ako "otecko". V Novej zmluve učenie o láske striktne rozlišuje medzi eros . láskou, ktorá túži, lebo nejaký predmet či osoba túto túžbu vyvolali, a agapé - láskou, ktorá dáva, je univerzálna a bezpodmienečná. "Agapé" znamená milovať niekoho iba preto, lebo existuje. Agapé je charakteristickým znakom kresťanstva.
  • Svätý. Iný, tajomný a vzbudzujúci bázeň. Ak uctievame boha, musíme si byť vedomí božej dokonalosti a ľudskej nedokonalosti. Z toho vyplýva, že človek potrebuje odpustenie a očistenie od hriechu.


Taký je teda boh, ktorého existenciu sa filozofi a teológovia pokúšali dokázať.


Anselmus z Canterbury a ontologický dôkaz


Anselmus z Canterbury

"Zo všetkých stvorení
jedine racionálna myseľ je
schopná dospieť k skúmaniu
najvyššej bytosti."

Anselmus z Canterbury: Monologion


Pokusov "dokázať" božiu existenciu bolo mnoho. Jeden z významných raných dôkazov, ktorý stále púta pozornosť mysliteľov od čias, keď bol formulovaný, je ontologický dôkaz (ontologický znamená "hovoriaci o bytí" - v našom prípade o bytí či existencii boha). Sformuloval ho v stredoveku benediktínsky mních Anselmus z Canterbury, ktorý sa snažil rozvíjať teologické učenie v rámci viery svojej rehoľnej komunity, uprostred politických nepokojov doby.

Anselmus (1033-1109) sa narodil v Aoste (plemont) na území dnešného Talianska. V 26. rokoch vstúpil ako novic do benediktínskeho kláštora v normandskom Bec. Stal sa tu priorom, neskôr opátom, a nakoniec arcibiskupom v Canterbury (1093-1109).

Anselmus sa dostal do konfliktu s viacerými anglickými kráľmi pre chúlostivú otázku vzťahu medzi cirkvou a štátom. V dôsledku toho musel ako arcibiskup stráviť väčšinu času v exile na kontinente.

Bol prvým skutočne veľkým teológom stredoveku a zakladateľom scholastiky (filozofie, ktorá sa vyučovala na stredovekých univerzitách). V dobe, keď cirkev získala veľkú moc a vplyv, vrátil teológiu na úroveň, ktorú medzitým stratila. Po skončení rímskej nadvlády v Británii - vo "veku temna" - boli kláštory po dlhé stáročia strediskami učenosti a kultúry.

V živote a myslení mníchov viera a rozum, filozofia a teológia tvorili jednotu. V Anselmovej dobe boli mnohí presvedčení, že kresťanstvo možno pochopiť len vierou, a teológia sa v mnohých ohľadoch zredukovala na komentovanie biblie. Anselmus však pripisoval filozofii v rámci teológie osobitú úlohu. Bol presvedčený, že kým obsah kresťanskej viery (napr. zmysel vtelenia, to, že Ježiš je boh aj človek súčasne) môže byť daný len zjavením, rozum sa snaží pochopiť presvedčenie viery. Stanovisko "viery, ktorá sa snaží pochopiť", Anselmus prevzal od Augustina.

Anselmus sa snažil podať taký "dôkaz" o božej existencii, ktorý by neodporoval rozumu, a súčasne by bol v súlade s kresťanskou vierou: "Len racionálne myslenie všetkých tvorov je schopné dospieť ku skúmaniu najvyššej bytosti."

Po napísaní niekoľkých raných dialógov Anselmus vypracoval "dôkaz" božej existencie v diele Monologion (1071). Stručne povedané, Anselmus v ňom tvrdí, že jednotlivé stupne dobra, ktoré vo svete možno pozorovať, musia v konečnom dôsledku pochádzať z najvyššej idey Dobra, ktorú môžeme nazvať bohom.

Anselmov dôkaz je platonsky. Predpokladá, že ideál je reálnejší než skutočnosť, práve tak, ako si Platón myslel, že idea Dobra je reálnejšia než čiastkové prípady dobra vo svete. Anselmov ontologický dôkaz ako celok vychádza z Platónovho chápania reality.

O rok neskôr Anselmus tento dôkaz ďalej rozvinul v práci Proslogion (nazvanej pôvodne Viera hľadajúca pochopenie), v ktorej boha definuje (vo forme modlitby k nemu) ako "to-nad-čo-nič-väčšieho-nemožno-myslieť". Po akceptovaní tejto definície - ktorú môžu prijať i tí, ktorí sa s kresťanskou vierou nestotožňujú - Anselmus predostrel svoj dôkaz:

Keby "to-nad-čo-nič-väčšieho-nemožno-myslieť" existovalo iba v mysli, potom "to-nad-čo-nič-väčšieho-nemožno-myslieť" by bolo "niečo-nad-čo-možno-myslieť-niečo-väčšieho". To je však zrejme nemožné. Preto nijako nemožno pochybovať o tom, že "niečo-nad-čo-nič-väčšieho-nemožno-myslieť" existuje tak v mysli, ako aj v skutočnosti.

Anselmus tvrdí, že:

  1. Boh je najvyššie mysliteľné bytie.
  2. Existovať v skutočnosti je viac, než existovať iba v mysli.
  3. Preto boh existuje.


Anselmov dôkaz vyvolal rozpaky hneď po svojom zverejnení. Jeden z kritikov prirovnal stretnutie čitateľov s týmto dôkazom "k pohľadu divákov na kúzelníka, ktorý vyťahuje králika zo zjavne prázdneho klobúka. Nemôžu si vysvetliť, kde sa ten králik vzal, sú si však istí, že ho tam kúzelník nejako dostal." Odvtedy sa vedú vážne spory, či Anselmus vyjadril mimoriadne významnú filozofickú pravdu, alebo sa jednoducho a zjavne mýlil.

Anselmov dôkaz oslovuje aj nás, musíme mať však na pamäti, že ľudia v jeho dobe mali veľmi odlišný názor na svet. Dnešný názor, že poznanie získavame prostredníctvom zmyslov, je taký silný, že je takmer nemožné rozmýšľať inak.

Otázka znie: "Musí niečo existovať len preto, že si to môžeme myslieť?"

Anselmov dôkaz spočíva na čistom myslení, a nie na skúsenosti - má charakter a priori, to znamená, že k jeho pochopeniu nepotrebujeme žiadne predchádzajúce poznanie o svete. Jeho dôkaz nastoľuje dôležitú otázku podstaty boha: keď hovoríme o bohu, je jeho existencia predikátom?

Dom má múry, okná a strechu. Sú to veci, ktoré každý dom nutne musí mať, aby mohol byť domom. Takéto nevyhnutné veci sa nazývajú "predikáty". Keď rozmýšľame o bohu, musí byť existencia predikátom? Musí boh existovať, aby mohol byť bohom? Je v pojme boha nevyhnutne zahrnutá aj skutočnosť, že boh musí existovať?

Skúsme sa na to pozrieť inak. Niektoré tvrdenia obsahujú i svoju vlastnú definíciu. Napríklad: "Trojuholník má tri uhly", "Starý mládenec je neženatý muž."

Tieto tvrdenia sú nepochybne pravdivé. Používame tvrdenie: "Boh existuje" rovnakým spôsobom? Keď hovoríme: "Boh existuje", je to presne to isté, ako povedať: "Trojuholník má tri uhly", alebo "Starý mládenec je neženatý muž"? Anselmus sa domnieval, že to tak je. Mohol tak uvažovať preto, lebo jeho chápanie skutočnosti ovplyvnil Platón, podľa ktorého je myslenie skutočnejšie než predmety vonkajšieho sveta prírody. Anselmov dôkaz na tomto základe obstojí. Neskorší filozofi však už o tom neboli takí presvedčení a mnohí z nich Anselmovi vyčítali pokus vymedziť boha existenciou.


Blázni a kritici

Anselmus pokladal svoj dôkaz za dostatočne silný nato, aby ním presvedčil aj "blázna", ktorý - ako sa uvádza v Žalme 14,1 - "vo svojom srdci blázon hovorí: Niet Boha!" Anselmovým prvým kritikom bol mních Gaunilo z Marmontiers vo Francúzsku, ktorý napísal spis Na obranu blázna. Gaunilo použil Anselmov dôkaz pre najdokonalejší ostrov, aký si možno predstaviť. Dospel k záveru, že taký ostrov musí existovať, lebo si ho vie predstaviť. Pritom, samozrejme, niet žiadneho dôvodu, aby takýto ostrov musel existovať.

Anselmus nato odpovedal, že jeho argument možno použiť len na boha. Ostrov je vec nevyhnutne závislá, ide o súčasť stvorenia. Boh je však nezávislý, večný a sám osebe existujúci. Ostrov je kontingentný (môže a nemusí existovať), zatiaľ čo boh je nevyhnutný (boh musí existovať, pretože je boh).

Od čias Gaunila mal Anselmus stúpencov i kritikov:

  • René Descartes (1596-1650) použil formu ontologického dôkazu. Tvrdil, že božia existencia je na vymedzenia boha rovnako nevyhnutná, ako sú nevyhnutné tri uhly na vymedzenie trojuholníka. Podobne ako Anselmus, i Descartes bol silne ovplyvnený Platónom a domnieval sa, že ľudia majú vrodené idey.
  • Baruch Spinoza (1632-1677) použil ontologický argument vo svojej Etike, jeho definícia boha sa však líšila od kresťanskej aj od židovskej. V jedenástom tvrdení prvej časti Spinoza napísal: "Boh, čiže substancia skladajúca sa z nekonečne mnohých atribútov, z ktorých každý vyjadruje večnú a nekonečnú esenciu, existuje nevyhnutne."
  • Tomáš Akvinský (okolo 1225-1274) bol jedným z mnohých Anselmových kritikov. Domnieval sa, že Anselmus sa dopustil chyby, keď tvrdil, že podstatu boha poznal skôr než jeho existenciu. Podľa Tomáša Akvinského existenciu boha treba stanoviť inými prostriedkami, a potom skúmanie toho, kto je boh, privedie k poznaniu podstaty boha, vyjadrenej v Anselmovom dôkaze.
  • Immanuel Kant (1724-1804) nadväzoval na škótskeho filozofa Davida Huma (1711-1776) a domnieval sa, že existencia nemôže byť súčasťou definície žiadnej predstavy. Napríklad, predstava chlpatého a štekajúceho psa je istá bez ohľadu na to, či pes existuje alebo nie. Rozsah našej predstavy boha ako najvyššej mysliteľnej bytosti nebude širší, ak si predstavíme, že boh existuje. Naopak, tvrdil Kant, pojem boha zostáva pevne zakotvený vo sfére myslenia a rozdiel medzi svetom predstáv a skutočnosťou nemožno nijako prepojiť.

  • Bertrand Russell Russell bol filozof
    s hrdinským charakterom.
    Dôkazy božej existencie
    ho nepresvedčili.

  • Bertrand Russell (1872-1970) tvrdil, že sa výraz "existuje" používa nesprávne. Povedať, že "krava existuje", znamená mať predstavu o krave a potom zistiť, či skutočne existuje také zviera, na ktoré sa opis kravy môže vzťahovať. V prípade tvrdenia "jednorožec existuje" však tento postup neplatí, lebo neexistuje žiadne také zviera, na ktoré by sa daný popis mohol vzťahovať. To isté platí aj pre boha. Výroku "Boh existuje" môžeme síce rozumieť, ale keďže nie je žiadna zjavná skutočnosť, na ktorú by sa mohol vzťahovať, nemožno ho "dokázať" pomocou ontologického dôkazu.


Ontologický dôkaz však tomuto všetkému vzdoruje. Písali o ňom mnohí filozofi, ale nevedeli sa dohodnúť na tom, v čom vlastne spočíva jeho omyl. Anselmus sám chcel skôr poukázať na racionálny charakter viery, než podať presný dôkaz. O Anselmovej genialite a dômysle svedčí, že jeho ontologický dôkaz stále priťahuje moderných filozofov a inšpiruje ich pri hľadaní podstaty božej existencie.


Čo ovplyvňovalo Anselmovo myslenie?

Anselmova filozofia sa utvárala pod rôznymi dôležitými vplyvmi. Medzi ne patrila, samozrejme, biblia a cirkevní otcovia, predovšetkým Augustinus - Anselmus prevzal jeho názor "Verím, aby som pochopil". Silný vplyv naňho mal i Platón. Anselmovo stanovisko bolo skôr platónske než aristotelovské, i keď Aristotela čítal a využíval jeho logiku. Platónove myšlienky poznal z diel iných, lebo v jeho dobe sa grécky jazyk neštudoval a mnohé Platónske spisy boli nedostupné. V stredoveku sa Platón považoval za náboženského filozofa, autora ideí. Súčasťou Anselmovho myšlienkového sveta bol aj novoplatonizmus: vo svojom učení o Svätej Trojici (podľa tohto učenia boh existuje v troch osobách: ako Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý, zostáva však jedným bohom) nadväzoval na Plotina. Novoplatonizmus mal tiež svoju "trojicu" Jedného Rozumu a Duše. Boethius (okolo 480-524) v čase, keď bol uväznený gótskym kráľom Teodorikom, napísal Útechu z filozofie. Toto dielo síce neobsahuje výslovne kresťanské učenie, ale zdôrazňuje význam rozumu, ktorý pomáha v nešťastí. Boethius chápal rozum a vieru ako dva odlišné prístupy k svetu. Útecha z filozofie bola niekoľko storočí asi najčítanejšou, najprekladanejšou a najdiskutovanejšou knihou po biblii.


Zdroj: LITERATÚRA
Obrázky: internet



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com