Boh samozrejme existuje

Boh samozrejme existuje

Ateistický mýtus o neexistencii Boha

V hodnotení tohoto mýtu sa dá oprieť o takúto úvahu:

Ak o niečom uvažujem, tak to predsa musí existovať. Ak by to neexistovalo, ako by som o tom mohol vôbec uvažovať?

Z ontologicko-gnozeologického hľadiska je to nesporná pravda, a preto akékoľvek argumenty ateistov, založené na nevyhnutnosti dôkazu existencie Boha, vyvracajú samé seba už len svojou formuláciou. Existencia Boha je teda daná prinajmenšom formulovaním tejto otázky, Boh existuje minimálne ako slovo.

Aj najmilitantnejší ateista (predpokladám) uzná, že medzi slovom Boh a slovom napr. Xhrvc je určitý rozdiel, a to že slovo Boh má aj nejaký obsah, čiže je viac ako iba slovo – je aj pojmom. Z toho vyplýva, že existencia Boha nie je ani bezobsažná entita.

Poďme ešte ďalej. Posúďme rozdiel medzi napríklad existenciou Boha a existenciou Snehurky a siedmich trpazlíkov, a to z fenomenologického hľadiska: ako sa obe existencie prejavujú. Opäť vidíme výrazný rozdiel, zatiaľ čo vplyv existencie Snehurky a siedmich trpazlíkov na vývoj spoločnosti je skoro zanedbateľný, vplyv existencie Boha je priamo určujúci – základným spôsobom určoval vývoj skoro celého ľudstva, či už rozvíjaním pojmu Boha, alebo jeho negovaním. Boh ako fenomén existuje podobne, ako napríklad peniaze: predsa nikto nemôže vážne tvrdiť že papierový peniaz, na ktorom je napísané, že má ekvivalenciu trebárs hamburgera je tomuto hamburgeru ekvivalentný! Nie, peniaze sú spoločenský fenomén, ich existencia je daná dohodou medzi ľuďmi a nie je daná nejakou záhadnou vlastnosťou kupovaných predmetov (aj keď existovali ekonómovia ktorí sa túto záhadnú vlastnosť predmetov pokúšali dokázať).

Zhrňme to teda: Boh nesporne existuje aj ako slovo, aj ako pojem a napokon ako fenomén. Existencia Boha teda nie je problém kvalitatívny (čiže existuje alebo nie), ale kvantitatívny (teda do akej miery existuje).

Teistický mýtus o existencii Boha

Problém teda nebude v tom, či Boh existuje, alebo nie, ale v tom aké sú atribúty tejto existencie, musíme hovoriť o existencii Boha takého alebo iného. Diskusia o božej existencii je často hmlistá a ak chcem hodnotiť nejaké obecné krédo, som postavený do pozície človeka, ktorý si vytvorí obludu, a potom sa jej posmieva, že je škaredá.

Ide o otázku obsahu viery (vierovyznania) v Boha. Opriem sa aspoň o tieto atribúty kresťanského Boha, ktoré sú viacmenej uznávané:

1.      Boh je stvoriteľom sveta

2.      Boh je všemohúci a vševedúci

Otázka znie: je takýto Boh vôbec možný?

V prvom rade by som rád odmietol často používané ateistické zosmiešňujúce argumenty typu: ak je Boh všemohúci a vševedúci, môže byť múdrejší ako je? Často sa tí, čo takto argumentujú oháňajú vedeckým poznaním, pričom im nijako neprekáža, že napríklad matematika (o ktorú sa opierajú hlavne tzv. exaktné vedy, ale o tom neskôr) pokojne používa podobnú konštrukciu:

Nekonečno + nekonečno = nekonečno

V oboch prípadoch ide o rovnaké kvantitatívne tvrdenie, čiže skutočne Boh, ak je všemohúci a vševedúci, tak môže byť aj múdrejší, ako je. Je to problém pojmu nekonečna, a treba povedať, že pred jeho používaním varoval už D´Alambert vo svojej Eseji o základoch filozofie. Ak teda my ateisti potrebujeme pojem nekonečna, musíme ho prijať aj s jeho paradoxami, a rovnako musíme aj nekonečnej bytosti priznať právo na tieto paradoxy.

Vyššie spomenuté atribúty božskej existencie prinášajú zo sebou, podľa mňa, závažnejšie ontologické problémy. Základný vidím v tom, že vševedúcivšemohúci Boh musí byť nevyhnutne aj absolútny Boh v akomkoľvek ohľade a z akéhokoľvek aspektu. Mimo neho nemôže už nič iné existovať, pretože ak by existovalo čokoľvek mimo neho, už by to spolu s ním tvorilo vyššiu entitu, prinajmenšom preto, lebo by Boh nemohol byť sebou a zároveň tým ostatným bez toho, aby nebol absolútnom. Z toho vyplýva, že ak nie je Boh absolútny, nevyhnutne nemôže byť vševedúcivšemocný.

„No a? Nech si je absolútny, nech mimo Boha nie je nič, mne to mojej predstave Boha iba vyhovuje,“ – povie nejeden teista. Je tu ovšem zásadný  problém – otázka stvorenia sveta. Tento svet vlastne nemôže byť stvorený, pretože ako súčasť absolútna má iba javový charakter, takýto svet je iba fenoménom, metamorfózou večne existujúcej božej existencie. Akýkoľvek prejav Boha je iba jeho vnútorným pretvorením sa z niečoho už existujúceho, nie je to skutočné stvorenie z ničoho. Absolútny Boh nemôže byť stvoriteľom, iba pretvárateľom (čiže vlastne už niečo nemôže – nemôže byť absolútny). Obecne povedané, ide o probnlém substančného modelu bytia, ktorého bravúrnu kritiku podal český filozof Zbyňek Fišer (Egon Bondy) vo svojej práci Útěcha z ontologie, ktorú vrelo doporučujem každému, kto sa zaujíma o otázky bytia.

Ak Boh nie je absolútny, a je stvoriteľom nášho sveta, zároveň je voči absolútnu v rovnakom postavení ako jeho dielo, tvorí relatívnu súčasť celku a sám nemôže vedieť v akom postavení voči svojmu dielu je, rovnako ako ono vie iba jedno: vzájomný vzťah nie je absolútny. Potom ale akákoľvek Bohom zjavená pravda nie je absolútna, a samotné dielo má na jej hodnotenie možno rovnaké možnosti ako Stvoriteľ. Ani Stvoriteľ, ani jeho Dielo nemôžu jednoznačne posúdiť ani samotný akt stvorenia – čo ak je dôvod toho stvorenia mimo oboch?

Skrátka vidíme, že semitsko-kresťanská predstava Boha je sama o sebe dosť sporná, ba až absurdná. Ak sa pozrieme na iné mytológie, vieme si aspoň Bohov predstaviť ako povedzme kozmonautov, alebo skrátka mocné bytosti, ktoré ale majú oveľa racionálnejší charakter, vieme si ich aspoň predstaviť.

Proti predchádzajúcim úvahám zostáva ešte predložiť argument: a čo ak je Boh naozaj absolútny, a predsa je stvoriteľom sveta a napriek tomu zostáva absolútny? Veď všetky námietky proti takejto existencii sú vznášané z pohľadu pojmovej logiky, a vôbec poznávacieho aparátu, aký nám Boh dal, čo keď sa absolútno úplne vymyká zákonom logiky a myslenia a iba nám, relatívnym bytostiam, pripadá absurdné? Nuž áno, lenže my inú možnosť nemáme, musíme všetko posúdiť takým aparátom, aký máme. Potom ale nemáme slobodnú voľbu v prijímaní zjavených tvrdení o Bohu – aparát, ktorý nám Boh dal na to nepostačuje, a ten, ktorý by postačoval nám Boh nedal. Nepomôže tvrdiť, že takýmto aparátom je viera v Boha, pretože to posúva otázku iba ďalej: čím mám posúdiť to či viera je naozaj takýmto aparátom; rozumom, alebo zasa iba vierou? A čím posúdim túto vieru? Lenže ak nemáme slobodnú voľbu v posudzovaní zjavených právd, nemajú tieto šancu byť morálnym kódexom - morálka je možná iba vtedy, keď je možné slobodné rozhodnutie medzi tým čo je a čo nie je správne.

Z môjho pohľadu je teda pre človeka irelevantné či Boh (v kresťanskom zmysle) existuje, alebo nie, pre človeka sa nič nemení. Ak chcem čokoľvek vysvetliť, Boha k tomu vôbec nepotrebujem, vystačím si s jeho dielom, o ktorom môžem pokojne tvrdiť, že Jeho dielom nie je a ani trocha sa nepomýlim. K tomuto tvrdeniu sa ešte neskôr vrátim.

Ateistické a teistické mýty o vedeckom poznaní

V diskusiách o viere často zaznieva argumentácia mnohých ateistov z pohľadu vedy taká, akoby veda mala akýsi absolútny charakter poznania, akoby to, čo už bolo vedou zistené bolo absolútne dané. Zároveň sa vedecké poznanie kladie proti viere ako myšlienková stavba, kde sa všetko dá jednoznačne dokázať, kde celá stavba stojí na neoddiskutovateľných základoch exaktných vied, napríklad matematiky. Proti tomu mnohí teisti vystupujú s tvrdením, že je vlastne jedno čomu verím, či zjavenej pravde, alebo vede. A že veda sa predsa sústavne mýli. Domnievam sa, že obe skupiny sa dopúšťajú sebe vlastnej chyby: teisti si zamieňajú vieru s predpokladaním a ateisti poznanie reality s realitou samou.

Správna vzťah vedca k poznaniu je: ak platí prepoklad A tak platí záver B. Netvrdí, že predpoklad A platí naveky vekov amen. Ak vedec zistí, že záver B neplatí, tak pokojne (a rád, plynie z toho vo vedeckom svete sláva) predpoklad A opustí a zavedie iný predpoklad. Vzťah vedca k tvrdeniam by mal byť skúmavý, nič by nemal brať ako dané, čo je opak viery,  kde zjavená pravda je daná od vyššej bytosti, preto je nediskutovateľná a nepoznateľná, a ak je s ňou niečo v rozpore, tak to nemôže byť pravda, lebo táto pravda je pravdou nezjavenou.

Základný dôvod prečo je tomu tak je fakt, že realita je absolútna, kdežto poznávajúci subjekt, ktorý je jej časťou je relatívny, môže teda mať iba model tejto reality, model, ktorý nikdy touto realitou byť nemôže. Tento model je vždy zákonite nepravdivý, pretože neobsahuje celok, iba jeho odraz, a zároveň pravdivý, lebo je časťou tejto reality, má s ňou aspoň niečo spoločné.

Chybou mnohých ateistov preto je, ak akúkoľvek časť ľudského poznania považujú za neoddiskutovateľnú. Takíto ateisti sú skutočne veriaci ateisti. Ako jeden príklad za všetky uvediem priam zbožnú vieru v matematiku, s ktorou som sa u viacerých vedcov a ateistov stretol. V skutočnosti má matematika s realitou veľmi sporný vzťah. Známe tvrdenie, že nič nie je také isté ako, že 1+1=2, je založené na nevypovedanom predpoklade, že existujú dve také entity, ktoré sú úplne totožné. Je jasné, že neexistujú dve také rovnaké jablká, hrušky, skrátka čokoľvek také, aby sme mohli povedať, že sú totožné. Samozrejme, že neexistujú, pretože ak by existovali, nedajú sa spočítať; totožné môže byť iba niečo samé zo sebou. Samotná základná rovnosť v matematike a=a je vlastne nezmyselná, pretože porovnávať možno iba rôzne veci, a tie sa z dôvodu rôznosti nerovnajú. Matematika abstrahuje od reálnych vlastností predmetov a berie si z nich iba jedinú: kvantitu a o tejto vlastnosti sa snaží vysloviť nejaké zákonitosti. Realita je ovšem kvalitatívno-kvantitatívna, a preto sa nedá pomocou matematiky realita vyjadriť. Fyzikálne modely sa vyjadrujú pomocou kvantitatívnych matematických vzťahov, ale tieto sa vždy musia kvalitatívne interpretovať, a vlastne o tom sú exaktné vedy. Poslednú ranu predstavám o matematike, ako o samostatnom zo seba vyplývajúcom axiomatickom systéme zasadil nemecký matematik Kurt Gödel, ktorý dokázal, že ak je nejaká teória bezosporná tak zákonite je neúplná. Ak by niekoho zaujímala táto tématika, doporučujem knihu Pavla Zlatoša Ani matematika si nemôže byť istá sama sebou.

Dokonca ani samotný vedecký poznávací proces, tak často glorifikovaný mnohými ateistami, nie je sám osebe bezpečnou metódou poznávania. Je síce pravda, že proces, v ktorom sa teórie neustále konfrontujú prostredníctvom overenia (experimentu) s realitou sám osebe svojou zápornou spätnou väzbou zaručuje vylúčenie špekulácií z poznania, ale nezabraňuje vzniku nesprávnych modelov reality - teórií. Veľmi dôležitý prínos do tohoto procesu znamená princíp falzifikovateľnosti, ktorý do vedy zaviedol Karl R. Popper vo svojej slávnej knihe „Logika vedeckého skúmania“. Popper dokázal, že každá vedecká teória je v podstate neplatná, pretože je založená na metóde indukcie: ak nejaké tvrdenie platí v prípade a, platí v prípade a+1, a+2, ..., a platí aj v prípade a+n, tak platí aj v prípade a+nekonečno, teda vždy. Známy príklad indukcie: ak sú labute biele v Ázii, v Európe, Amerike, Afrike, tak môžeme tvrdiť, že všetky labute sú biele. Táto teória bola platná, kým sa v Austrálii neobjavili čierne labute. Popper preto navrhuje, aby hlavným kritériom platnosti nejakej teórie nebol princíp verifikovateľnosti (ak nejakú teóriu x-krát potvrdím experimentom, tak platí bez obmedzenia), ale princíp falzifikovateľnosti (teória platí, kým ju čo len jediná výnimka, jediný experiment, nespochybní).

Prečo o tom tak obšírne píšem? Je to preto, že sa pokúšam ukázať ako teistom, tak aj ateistom, že ich argumentácia býva často dosť povrchná. Vedecké poznanie nie je svetonázorom, ktorý akýmkoľvek spôsobom vylučuje Boha, je to jednoducho metóda poznávania, ktorá sa čo najviac snaží vlastnými mechanizmami vylučovať omyly a špekulácie, ktoré sú vlastné akémukoľvek poznávaciemu subjektu. Omyl je rovnako hodnotný pracovný nástroj vedeckého poznania, ako objavená pravda. Princíp falzifikovateľnosti, žiaľ v mnohých vedeckých kruhoch ešte nenašiel dostatočnú odozvu, inak by sme sa často nestretávali (najmä v medicíne, biológii a spoločenských vedách) s metódou štatistického dôkazu, napríklad, že oproti kontrolnej vzorke myší sa vzorka, ktorej sa podával nejaký preparát choval v 85% inak, preto platí nejaké tvrdenie. V popperovom poňatí tých 15% toto tvrdenie falzifikuje.

A tu vidíme jasne problematiku poznania na princípe viery, pretože viera v čokoľvek vychádza sama zo seba, je to uzavretý axiomatický systém, a preto v zmysle prvej gödelovej vety aj zákonite nekonzistentný a v Poppperovom zmysle falzifikovaný. Viera však nevyžaduje dôkaz, je to prijatie tvrdenia ako takého, preto (z doteraz povedaného je to dúfam jasné) na ňu nemožno klásť tie isté poznávacie kritériá ako na vedecké poznanie. To však neznamená, že nemožno vieru vedecky skúmať.

Teistický mýtus o mystériu viery

Veľkí teológovia si boli týchto problémov vedomí, preto radi hovorili a hovoria o mystériu viery. Je to akýsi intímny vzťah k tvrdeniam viery, ktorý sa uchopuje „srdcom“ a nie rozumom, je to zvláštna forma pociťovania. Zjavená pravda je prijímaná ako taká bez prostredníka rozumu.

Ovšem aj iné pociťovanie, napríklad zamilovanie sa, má podobný charakter. A dá sa vedecky vysvetliť. Prečo by sme si mali myslieť že mystérium viery je niečo iné? Čo ak ide vo Freudovskom poňatí o sublimáciu sexuálneho neuspokojenia? Čo ak ide o poruchy vnímania? Môže to byť druh paranoje? Telepatie od zelených mužíčkov? Alebo to môže mať inú príčinu? Chcem tým povedať, že pre mytérium viery môže byť viacero vysvetlení, nie iba to jedno – náboženské. Ako to posúdiť? Aký nástroj rozhodne, čo je a čo nie je pravda?

Ako som už vyššie uviedol, viera to nemôže byť.

Ostáva predsa len iba ten nástroj, ktorý máme, či už od Stvoriteľa alebo evolúcie, teda rozum. A ten si za tisícročia pokusov a omylov vytvoril, síce nedokonalé, ale predsa len fungujúce pravidlá pre posudzovanie. Jeným z nich je napríklad slávna Occamova britva (Occamus 1210-1347), ktorá hovorí: Súcna sa nemajú rozmnožovať, pokiaľ to nie je nutné. Táto múdrosť hovorí, mimo iné aj o tom, že na vysvetlenie čohokoľvek treba použiť čo najmenej predpokladov. Ak chcem vysvetliť, prečo svieti žiarovka, stačí mi niekoľko fyzikálnych zákonov, ktoré to bezozvyšku vysvetľujú, a nepotrebujem k tomu ešte ďalšie predpoklady, napríklad že k svieteniu žiarovky treba psycho-bio-astrálnu vôľu magického praduchovna. Iste, dala by sa nájsť taká myšlienková konštrukcia, ktorá by v sebe obsahovala aj tento predpoklad, ale je zrejmé, že je to zbytočné. Podobne možno postupovať aj pri mystériu viery. Psychologické, fyziologické, a prípadné iné vysvetlenia sa javia pravdepodobnejšie, ako zjavenie mystéria Bohom. Prečo by som teda mal prijímať vysvetlenie menej pravdepodobné, a navyše neposúditeľné? Domnievam sa, že ide o podstatnú vec, na ktorú v otázkach viery by mal odpovedať každý sám sebe.

Daimonion vonCave


Táto stránka bola navštívená:



Táto stránka je kópia, uložená na:
http://ilusoria-yhwh.webatu.com