Bio-svet


- v ľudskom tele sa za jedinú sekundu uskutočňuje 15 miliárd chemických reakcií, všetky sú organizované v čase a vytvárajú jediný celistvý fungujúci systém

- živú látku tvoria z 99 % len atómy uhlíka, vodíka, kyslíka a dusíka, teda prvky, ktoré patria k najrozšírenejším vo vesmíre. Jedno percento tvoria ďalšie chemické prvky známe aj ako stopové prvky. Chemické zloženie živej látky sa omnoho viac blíži zloženiu hviezd než zloženiu materskej planéty. Prvky uhlík a dusík pre život sa vyskytujú v zemskej kôri pomerne vzácne, kdežto v kozmickom merítku sú hojné

- oblaky medzihviezdnych zložitých molekúl sa nachádzajú predovšetkým v oblastiach, kde sa tvoria nové hviezdy. Nie je vylúčené, že medzihviezdne organické molekuly nemajú so živou látkou nič spoločného. Avšak ich samotná prítomnosť v inak pustom vesmíre a schopnosť priebežného vznikania (pretože životnosť každej molekuly je i vnútri oblakov nanajvýš niekoľko miliónov rokov) podporuje myšlienku, že život by v kozmickom priestore mal byť javom rozšírenejším, než sme donedávna súdili.

Nie je vylúčené, že prítomnosť medzihviezdnych organických molekúl blízko miesta vzniku nových planetárnych sústav môže ovplyvniť prísun základných, biologicky dôležitých zlúčenín na planétu s vhodnými podmienkami, ako bola kedysi Zem. Pôvodný organický materiál by síce nevydržal proces vzniku planét, avšak mohol by ovplyvniť ďalší vývoj po skončení akrečnej fázy (teleso zväčšuje svoju hmotnosť tým, že so svojou gravitačnou silou strháva častice zo svojho okolia).

Štatisticky možno zistiť, že Zem prechádza oblakom medzihviezdnych molekúl priemerne dvakrát za jeden obeh Slnka okolo jadra Galaxie t.j. každých 110 miliónov rokov. Od vzniku Zeme do začiatku vývoja života naň prešla Slnečná sústava asi desiatimi podobnými oblakmi. Prechod trvá stamilióny rokov a za tú dobu sa môže dostať do atmosféry asi toľko materiálu, koľko ho obsahuje stredne veľká kométa - a to už by k oplodneniu matičky Zeme stačilo!

- čajky, husi a iné na zemi hniezdiace vtáky stereotypne reagujú na vajce, ktoré sa vykotúľalo z hniezda. Nahnú sa nad ním a kotúľajú ho späť dolnou časťou zobáka. Čajky to budú robiť nielen so svojimi vlastnými vajciami, ale aj so slepačími vajciami, ba dokonca s drevenými valcami či plechovkami od coca-coly, ktoré odhodili turisti

- na to, aby ste sa dostali do posedu a mohli pozorovať vtáky, využite dávno známe obmedzenie nervového systému vtákov: vtáky nie sú dobrí matematici. Dvaja idete do posedu a len jeden z vás z neho odíde. Bez toho triku by sa vtáky posedu obávali, "vediac", že niekto doň vošiel. Ale keď vidia odchádzať jednu osobu, "predpokladajú", že odišli obidve

- matky morky tvrdo ochraňujú svoje mláďatá. Musia ich ochraňovať proti škodcom hniezd, ako sú lasice alebo potkany živiace sa odpadkami. Praktická zásada, ktorú používa matka morka na rozoznávanie vykrádačov hniezd, je desivo krutá: v blízkosti tvojho hniezda napadni všetko, čo sa hýbe, okrem prípadu, že to vydáva zvuk mláďaťa morky. Zistil to rakúsky zoológ Wolfgang Schleidt. Schleidt raz pozoroval matku morku, ktorá surovo zabila svoje vlastné deti. Dôvod bol žalostne jednoduchý: bola hluchá. Pre nervový systém moriek sú dravce definované ako pohyblivé objekty nevydávajúce zvuk plaču mláďat. Tieto morčatá, hoci vyzerali ako morčatá, pohybovali sa ako morčatá a s dôverou utekali k svojej matke ako morčatá, padli za obeť obmedzenej matkinej definícii "dravca". Ochraňovala svoje vlastné deti pred nimi samými a všetky ich zmasakrovala

- niektoré senzorové bunky tykadiel včely medonosnej sú citlivé len na jednu chemikáliu, kyselinu olejovú. Kyselinu olejovú vylučujú rozkladajúce sa telá včiel a ona potom vyvoláva "pohrebné správanie" včiel, odstraňovanie mŕtvol z úľa. Ak experimentujúci rozotrie kvapku kyseliny olejovej na včelu, nešťastné stvorenie odvlečú a vyhodia s mŕtvymi, hoci sa bráni, bojuje a očividne je veľmi živé

- samica kutavky (hmyz podobný osiam) sa vracia do svojej diery a nesie uštipnutú a pohybu neschopnú korisť. Necháva ju pred dierou a vchádza dnu, zrejme overiť si, či je všetko v poriadku, predtým, než sa znovu objaví, aby vtiahla korisť dnu. Kým je v diere, posunie experimentátor obeť o niekoľko centimetrov ďalej. Keď kutavka vylezie, zbadá stratu a rýchlo korisť znovu nájde. Potom ju odtiahne k vchodu do diery. Vnútro nory prezrela len pred niekoľkými sekundami. Myslíme si, že niet dôvodu, prečo by nemala ďalej pokračovať vo svojom obvyklom postupe, teda vtiahnuť korisť dnu a skoncovať s ňou. Ale jej program sa vrátil do predošlého stavu. Poctivo necháva obeť znovu pred dierou a vchádza dnu na ďalšiu inšpekciu. Experimentátor môže opakovať túto šarádu štyridsať ráz, kým ho to neznudí. Kutavka sa správa ako práčka, ktorú vrátili do predošlého štádia jej programu a "nevie", že už to šatstvo vyprala štyridsaťkrát bez prestávky

- sú situácie, v ktorých sa zdá, že osy vidia celkom dobre: napríklad keď hľadajú svoju dieru po dlhom loveckom lete. Tinbergen to skúmal v prípade osy rodu Philanthus, ktorá loví kutavky. Vyčkával, kým táto osa bude dole vo svojej diere. Skôr ako sa znova objavila, Tinbergen rýchlo umiestnil nejaké "orientačné body" okolo vchodu do diery - povedzme vetvičku a borovú šušku. Potom sa znova ukryl a čakal, kým osa vyletí. Po vyletení obletela dva alebo tri razy okolo diery, ako by si oblasť duševne fotografovala, potom odletela hľadať korisť. Kým bola preč, premiestnil Tinbergen vetvičku o niekoľko centimetrov ďalej. Keď sa osa vrátila, preletela okolo svojej diery a namiesto do nej sa vrhla do piesku podľa novej polohy vetvičky a borovej šušky. Tinbergen opakoval pokus veľa ráz, použijúc rôzne druhy "orientačných bodov", ako vence borových šušiek, a vždy so zhodnými výsledkami

- včely medonosné sa navzájom informujú o miestach výskytu kvetov formou starostlivo kódovaného tanca. Ak je potrava veľmi blízko úľa, tancujú "kruhový tanec". Ostatné včely to iba podráždi, vyletia von a pátrajú v okolí úľa. No keď je potrava ďalej od úľa, deje sa niečo veľmi pozoruhodné. Zásobovačka, ktorá potravu našla, tancuje takzvaný vrtivý tanec. Podľa formy a tempa tohto tanca zistia ostatné včely azimut a vzdialenosť potravy od úľa. Vrtivý tanec sa odohráva vo vnútri úľa na vertikálnom povrchu plástu. V úli je tma, takže ostatné včely vrtivý tanec nevidia. Ale cítia ho a aj ho počujú, lebo tancujúca včela sprevádza svoje vystúpenie krátkymi rytmickými piskľavými zvukmi. Tanec má formu symbolu číslice osem, s pozdĺžnou osou v strede. Práve smer pozdĺžnej osi v tvare rafinovaného kódu udáva smer potravy.

Os tanca neukazuje priamo smerom na potravu. Vertikálny plást je skôr podobný mape visiacej na stene. Čiara nakreslená na nástennej mape neukazuje priamo na nejaký cieľ, ale smer sa z nej dá zistiť pomocou vhodnej konvencie.

Aby ste pochopili včeliu konvenciu, musíte najprv vedieť, že včely, podobne ako mnohé iné druhy hmyzu, pri navigovaní používajú slnko ako kompas. My to tiež robíme približne tak. Táto metóda má dve nevýhody. Prvá, slnko býva často zakryté oblakmi. Včely riešia tento problém pomocou zmyslu, ktorý my nemáme. Bol to von Frisch, čo objavil, že dokážu vidieť smer polarizácie svetla a tak rozpoznať, kde je slnko, dokonca aj keď samotné slnko nevidieť. Druhý problém so slnečným kompasom je, že slnko sa v čase "pohybuje" po oblohe. Včely sa vyrovnávajú s týmto problémom pomocou vnútorných hodín. Von Frisch zistil takmer neuveriteľný fakt: tancujúce včely uzavreté v úli dlho po svojej zásobovateľskej expedícii pomaly otáčali svoj smer pozdĺžnej osi tanca, akoby táto os bola hodinovou ručičkou hodín s dvadsaťštyrihodinovým ciferníkom. Vo vnútri úľa nemohli vidieť slnko, ale pomaly otáčali smer svojho tanca, aby bol v súlade s pohybom slnka, ktorý sa podľa ich vnútorných hodín uskutočňuje vonku. Je fascinujúce, že včelie druhy pôvodom z južnej pologule robia to isté v opačnom smere, teda presne ako treba.

Teraz k samotnému kódu tanca. Os tanca smerujúca hore po pláste signalizuje, že potrava je v tom istom smere ako slnko. Smerujúca dolu signalizuje potravu v opačnom smere. Všetky uhly medzi tým signalizujú to, čo možno očakávať. Päťdesiat stupňov doľava od vertikály označuje 50 stupňov doľava od smeru slnka v horizontálnej rovine. Ale presnosť tanca nesiaha až do najnižšieho stupňa. Prečo by aj, veď rozdelenie kompasu na 360 stupňov je len naša konvencia. Včely delia kompas na asi 8 včelích stupňov. V skutočnosti je to približne to isté, čo robíme aj my, pokiaľ nie sme profesionálni navigátori. Delíme svoj neformálny kompas na osem výsekov vyznačujúcich osem smerov: sever, severovýchod, juhovýchod, juh, juhozápad, západ, severozápad.

Včelí tanec kóduje aj vzdialenosť potravy. Alebo presnejšie, rozličné aspekty tanca - frekvencia vrtenia, frekvencia pípania - sú v korelácii so vzdialenosťou potravy a ktorýkoľvek z nich alebo akúkoľvek ich kombináciu môžu ostatné včely použiť na to, aby podľa toho určili vzdialenosť. Čím bližšie je potrava, tým rýchlejší je tanec.

Teraz to zhrňme. Včela zásobovateľka nájde výdatný zdroj potravy. Vracia sa do úľa s nákladom nektára a peľu a odovzdá svoj náklad včelám odberateľkám. Potom začne tancovať. Niekde na vertikálnom pláste, nezáleží na tom kde, sa vrtí stále dookola v pevnom tvare symbolu číslice osem. Ostatné včely robotníčky sa zhromaždia okolo nej, vnímajú a počúvajú. Počítajú frekvenciu pípania a pravdepodobne aj frekvenciu vrtenia. Kým tanečnica vrtí svojím bruškom, zmerajú uhol pozdĺžnej osi tanca k vertikále. Potom sa pohnú k dverám úľa a vyletia z tmy na slnečné svetlo. Zistia polohu slnka - nie jeho vertikálnu výšku, ale azimut v horizontálnej rovine. A rýchlo odletia po priamke, ktorej uhoľ vzhľadom na slnko odpovedá uhlu pôvodného tanca zásobovateľky vzhľadom na vertikálu plástu. A letia ďalej podľa tohto azimutu, nie na neurčitú vzdialenosť, ale na vzdialenosť (nepriamo) úmernú (logaritmu) frekvencie pípania pôvodnej tanečnice. Prekvapujúce je, že ak včela hľadajúca potravu letela pôvodne okľukou, svoj tanec nenasmeruje v smere tej okľuky, ale v rekonštruovanom azimute potravy.

- o blízkej príbuznosti človeka a ľudoopov svedčia nielen produkty génov - bielkoviny, ale aj sama deoxyribonukleová kyselina (DNA) ako nositeľka dedičných znakov. Na porovnanie štruktúry DNA rôznych organizmov slúži metóda hybridizácie DNA. Experimentálne výsledky hybridizácie ľudskej DNA s DNA iných živočíchov priniesli údaje o takejto frekvencii hybridov (so stúpajúcim percentom hybridov sa zvyšuje aj stupeň fylogenetickej príbuznosti): kura 10 %, myš 19 %, tana 28%, lemur 47%, galago 58%, makak 66-88%, gibon 76-94%, šimpanz 91-98%. Z hľadiska fylogenetického dáva táto metóda prakticky zhodné výsledky s metódou sekvencie aminokyselín.

O šimpanzej sekvencii si myslíme, že je minimálne na niektorých miestach až na 99% identická s našou, a dĺžka jej celého kódu je približne taká ako naša: 3 miliardy párov základných stavebných prvkov.

- dá sa povedať, že život je vlastne akýmsi "nádorom" na obyčajnej, sporadickej, anorganickej hmote...


Zdroj: LITERATÚRA



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com