Biblia


imagePri čítaní Biblie si v prvom rade treba uvedomiť, že Biblia nie je historickým dokumentom a o väčšine postáv (najmä v Starom zákone) vrátane kráľa Dávida a Šalamúna neexistujú žiadne presvedčivé archeologické dôkazy. Jedná sa pravdepodobne iba o mýtické postavy. Ani samotná (prvá) kniha Genezis nie je originálna, pretože sa našli dosky s klinovým písmom, na ktorých Mezopotámčania už dávno pred Židmi zaznamenali niektoré udalosti, opísané v tejto knihe. Samozrejme, že nie v biblickom podaní. Nenašla sa síce ani zmienka o Adamovi a pod., ale spomínajú sa napríklad povodne, Ararat, atď. Povodne boli aj vtedy pomerne častým javom, čo prirodzene dávalo podnet k vzniku rôznych legiend, ktoré ľudia s ústnym podávaním "prikrášľovali" a ktoré takto prebrali a sami ešte stovky rokov "zdokonaľovali" aj kočujúci polonomádski Izraeliti. Prečo by práve nejaká rozsiahlejšia povodeň nebola podnetom k tomu, aby týmto spôsobom vznikla aj legenda o potope sveta v podobe, akú nám ju dnes podsúva Biblia? Mimochodom, teológom a cenzorom Biblie akosi uniklo, že na jednom mieste sa píše, že potopa sveta trvala 40 dní, no o kúsok ďalej už 150 dní!

Biblia sa skladá takmer z osemdesiatich kníh, ktoré vytvárajú kánon, t. j. cirkvou schválený súbor kresťanského Písma svätého, obsahujúceho vierouku kresťanstva a mnohé texty používané pri bohoslužbách. Biblické texty pochádzajú z rozličných období a vznikali postupne v priebehu celého tisícročia, pričom ich obsah je bohatý a rôznorodý. Treba však dodať, že nie všetky texty biblických autorov boli cirkvou kanonizované -- jednoducho sa nehodili do scenára cirkvi. Niektoré nekanonické knihy sú vo vydaní Biblie zaradené, avšak netýka sa to apokryfických kníh. Publikovanie apokryfov ako Nanebovstúpenie Mojžiša, Kniha Henochova, Kniha jubileí, Testament dvanástich patriarchov apod. je v cirkevných vydaniach vylúčené. Samo slovo apokryf znamená tajný, skrytý. Kresťania mali zakázané apokryfické knihy čítať, takže ich mohli čítať iba tajne.

Biblia má dve časti -- Starý zákon (tvorí cca 3/4 rozsahu a uznáva ho aj judaizmus) a Nový zákon (uznávaný iba v kresťanstve). Najpoprednejšie a najvýznamnejšie miesto v Starom zákone zaujíma Pentateuch, t. j. päť kníh Mojžišových. Židovská a kresťanská cirkevná tradícia pripisuje ich autorstvo mýtickému Mojžišovi, ktorému Boh údajne zjavil svoj "zákon" na hore Sinaj.

Pôvodný text Starého zákona (ďalej SZ) bol napísaný v starohebrejčine. Preklad do gréčtiny dostal názov "Sedemdesiatich" (Septuaginta) podľa legendy o vzniku tohto prekladu. Keď sa egyptský kráľ Ptolemaios II. Filadelfos dozvedel, že v Judei existuje "Mojžišov zákon", rozkázal svojmu dvoranovi Židovi Aristeasovi, aby zabezpečil jeho preklad do gréčtiny. Ten požiadal listom jeruzalemského veľkňaza Eliazara, aby mu poslal prekladateľov. Prišlo 72 osôb -- po 6 z každého z 12 izraelských kmeňov a na ostrove Faros každý z nich samostatne preložil celý text Pentateuchu. Hoci boli izolovaní, všetkých 72 prekladov sa údajne zhodovalo. Nepravosť "Aristeasovho listu" je však nezvratne dokázaná. V skutočnosti je história Septuaginty úplne iná.

Početná kolónia židov existujúca v Alexandrii v posledných storočiach pred našim letopočtom už dávno zabudla svoju reč a ich rečou sa stala gréčtina. Starohebrejský text SZ sa týmto stal pre nich nedostupným a potrebovali jeho preklad, čím sa postupne objavovali rôzne preklady jednotlivých kníh SZ. Úplný preklad bol pravdepodobne hotový až na začiatku nášho letopočtu. Kresťanské cirkvi považujú Septuagintu, takisto ako starožidovský originál za výsledok božskej inšpirácie.


image
Hieronym sa v Cirkvi pokladá za najväčšieho učiteľa vo vykladaní Svätého písma.
Pápež Bonifác XIII. ho vyhlásil za učiteľa Cirkvi.


Na konci 4. storočia n. l. preložil Bibliu sv. Hieronym do latinčiny a jeho preklad dostal názov Vulgata (ľudový, všeobecne dostupný). Pre rímskokatolícku cirkev sa stal oficiálnym textom Biblie (uznávaným takisto za výsledok božskej inšpirácie). Potvrdil to tridentský koncil katolíckej cirkvi v 16. storočí, i keď pôvodný Hieronymov text bol čiastočne zmenený a opravený. napriek nevôli katolíckej a pravoslávnej cirkvi prekladať Bibliu do národných jazykov sa v 9. storočí objavil jej slovanský text, ktorého tvorcami boli Cyril a Metod.

Vnútorné členenie textu biblických kníh však vzniklo až v 13. storočí, keď kardinál Štefan Langton rozdelil biblické knihy na kapitoly, a až v šesťdesiatych rokoch 16. storočia parížsky kníhtlačiar Robert Estienne rozdelil kapitoly na verše a očísloval ich.

Daniel Rops, známy katolícky autor, o Biblii hovorí: "Je to jedinečná, absolútne nevyčerpateľná kniha, je to kniha Boha a človeka". A ak sme natoľko opovážliví, že ju podrobujeme historickému výskumu, "nesmieme zabúdať, že je to predovšetkým dielo božie". Z toho vyplýva, že je prinajmenšom drzým rúhaním sa , ak sa chceme dopátrať historickej pravdy. Tento názor potvrdila aj Ekumenická pracovná skupina evanjelických a katolíckych teológov na zasadnutí v apríli v roku 1979 v NSR, kde sa zišli kvôli rokovaniu o jednote cirkvi. V prijatom dokumente vyhlásili Bibliu ako celok za "norma normanus non normata", t. j. norma, ktorá normuje, ale nie je normovateľná. Biblia je teda konečnou inštanciou pravdy a nič -- ani rozum, ani veda, ani životná skúsenosť ľudí nemôžu Bibliu "normovať"!

Biblia nás však núti priamo s ňou polemizovať, a to napriek tomu, že polemika o učeniach a predstavách ľudí spred tisícročí v konfrontácii s poznatkami modernej doby sa môže zdať nezmyselná a smiešna. Keďže sa nám však biblické texty ešte stále podsúvajú ako absolútna pravda, musíme sa zaoberať ich kritikou nielen z hľadiska skúmania ich pôvodu, prípadne cenzúry a prispôsobovania ich významu predstavám cirkevných hodnostárov, ale aj z hľadiska priameho vyvracania týchto predstáv.


Zdroj: LITERATÚRA
Obrázky: internet



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com