Ako odhaliť veriacich?


Na troskách komunistickej ideológie sa nám množia veriaci ako huby po daždi. Povedal by som, že mi bolo až podozrivé, keď sa po roku 1989 z prevažnej väčšiny komunistov, ktorých som poznal, vykľuli zo dňa na deň horliví veriaci. Som preto veľmi zvedavý, aký počet veriacich nám odhalí nastávajúce sčítanie ľudu. Vyhlásiť sa za veriaceho je predsa také jednoduché! Stačí urobiť krížik do správnej kolónky.

Šéf slovenských vyšetrovateľov Jaroslav Ivor oňahdy odpovedal na otázku Milana Markoviča, či je veriaci, sebavedome: "Samozrejme, že som!" Najviac ma zarazilo slovo "samozrejme". Ale myslím si, že už viem, prečo to akurát tak povedal.

Uvažujte chvíľu nahlas so mnou. Povedať "som veriaci", je veľmi ľahké. Sú to len dve slová. Je to ešte ľahšie ako povedať "sú štyri hodiny". Ale z tvrdenia "sú štyri hodiny" nemáte nič, zatiaľčo z vyhlásenia "som veriaci" vám plynie uznanie okolia, že ste počestný, pravdovravný, obetavý, ušľachtilý, žičlivý, mravný, etc. Povedať "som veriaci", znamená dnes (na rozdiel od éry komunizmu) zaradiť sa na stranu tých "dobrých". Kto by, preboha, o sebe chcel povedať, že je zvrhlý, arogantný, zlomyseľný, ziskuchtivý, zločinný, či chlípny? Nezdá sa vám, že len preto máme toľko veriacich, hlavne medzi bývalými komunistami?

Zapnite si však v ktorúkoľvek nedeľu o 9:30 vysielanie Slovenského rozhlasu a započúvajte sa do ľubovoľnej omše. Dozviete sa tam čosi celkom iné. Kňazi, svorne so svojimi ovečkami, nedeľu čo nedeľu udatne prehlasujú, že veľa zhrešili v myšlienkach i skutkoch a bijú sa v prsia, volajúc vo tri vrhy mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa (dnes to vyvolávajú vo všetkých národných jazykoch už po celom svete). A čo je typickým obsahom kázní? Zúfalá výzva k tomu, aby veriaci boli už konečne raz mravní, ľudskí, aby sa nehnali len za mamonom, ale všímali si aj iné hodnoty, aby boli príkladom ostatným. Tak akí vlastne sú, dočerta? Čo je toto za divadlo?

Odpoveď je až triviálne prostá. Veriaci sa v bežnom občianskom živote nijak nelíšia od neveriacich. Jedni i druhí môžu byť veľmi slušní, ale aj poriadne svine. Rozdiel je len v tom, že ak veriaci urobí čosi dobré, interpretujú to jeho spoluveriaci hneď ako blahodárny účinok viery, ale jeho zlým skutkom prisudzujú celkom iný (zväčša záludný) pôvod. Keď však neveriaci urobí niečo zlé, veriaci hneď neomylne vedia, že je to priamy dôsledok len toho, že je neznaboh -- jeho dobré skutky však už nepovažujú za následok odmietnutia viery. Ak mi neveríte, prečítajte si Katechizmus pre dospelých z roku 1993 (teda nie z druhého storočia po Kristovi!), kde autor, "otec" A. J. Záň, odpovedá na strane 11 na otázku "Ako robí nevera človeka nešťastného v pozemskom živote?" týmito kategorickými slovami : "Človek, ktorý neverí, neplní Božie prikázania, čoho dôsledkom sú: nešťastné manželstvá, rozsobáše, zničený rodinný život, nemanželské dietky, vraždenie nenarodených, pohoršenie mládeže, zločiny neplnoletých, opilstvo, krádeže a zbojstvá, útočné vojny, teda hriechy, ktoré za sebou ťahajú mnohé iné nešťastia z pokolenia na pokolenie a zvolávajú tresty Boha na celý svet, je nešťastný a robí nešťastnými aj iných." (Za kostrbatosť tejto formulácie nesie zodpovednosť jej autor, nie ja.) "Otec" Záň teda nehanebne tvrdí, že zločiny, ba aj vojny spôsobujú len neveriaci!

Mimochodom tým tvrdí aj o mne, že mám nešťastné manželstvo, rozsobášil som sa, mám zničený rodinný život, nemanželské dietky, vraždil som nenarodených, dopúšťal sa opilstva, krádeží a zbojstiev, zločinov, pohoršoval mládež, dokonca som zosnoval aj útočné vojny! Zodpovedne prehlasujem, že nič z toho nie je pravda! Ostro protestujem proti takému nehanebnému ohováraniu! Vediem v každom ohľade príkladný život poctivo pracujúceho inteligentného človeka, vzorného manžela a otca, a neviem o najmenšom náznaku ani len jediného zo spomínaných nešťastí! Ako poznám veriacich v svojom okolí, mohol by som pre nich byť preveľmi jasne svietiacim vzorom skutočného kresťana. Jediné, čo mi ku kresťanskej dokonalosti chýba, je viera v boha. Ako si môže akýsi samozvaný "otec" dovoliť tak sebaisto trúfalo a paušálne obviňovať významnú časť populácie len na základe svojich fikcií? Vie vôbec o tom, že sa tým dopúšťa trestného činu hanobenia presvedčenia?? Ak by som ho predsa len chcel ospravedlniť (neviem však prečo), musel by som pripustiť, že ide o človeka so značne chudobným duchom.

Ja mám však, na rozdiel od "otca" Záňa, na posudzovanie pravdy trocha náročnejšie kritériá, než mocné, sebavedomé a ničím nepodložené prehlásenia. Všetky slabomyseľné reči o spásonosnom účinku viery by boli pravdivé len za jedného prísneho predpokladu: ak by zlo konali iba neveriaci a dobro iba veriaci. Položíte si ruku na srdce a bez začervenania poviete, že je to naozaj tak?! Viem, že nie. Tak načo a o čom potom toľko tárate??

Pokročme však ďalej v našich úvahách o sebadeklarácii veriacich. Ako sa možno presvedčiť, že ten, kto o sebe tvrdí, že je veriaci, je naskutku veriaci? Čo ak klame, alebo sa mýli? Je to nejak vylúčené? Veď ľudia sa vo svojich "vierach" celkom bežne mýlia. Iste viete o nejednom mládencovi, ktorý si pred sobášom bol celkom istý, že svoju snúbenicu naozaj ľúbi, ale čoskoro po svadbe sa rozviedli. Cigánom sa zasa s obľubou raz zdá, že sú Slováci, inokedy Maďari, len to, že sú Cigáni sa im akosi nechce zdať. Alebo si zoberme moje osobné "svedectvo" (všimol som si, že tento pojem je dnes v kresťanských kruhoch rovnakým "hitom", ako "hľadanie boha"). Za komunizmu som sa vyhlasoval za veriaceho, pretože ma rozčuľovali veriaci, ktorí sa hlásili za ateistov a tak hnali vodu na mlyn komunistickej propagande. Ešte aj deti som si dal natruc verejne pokrstiť (ale mnohí dnešní horliví veriaci behali s chúďatkami nedochôdčatami po zapadlých vidieckych farách). Nikto si nemohol nijak overiť, či som veriaci, alebo nie. Samozrejme, že som nebol veriaci, a toto moje "svedectvo" ukazuje, že sebadeklarácia "som veriaci" o pravde vôbec nič nehovorí.

Ale nepomôže ani Kristova rada: "Po ovocí poznáte ich" (Mt 7, 16), potvrdzovaná ešte aj na iných miestach: "Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru, ale nemá skutkov? Či ho takáto viera môže spasiť?" (Jak 2, 14). Alebo: "... viera, ak nemá skutkov, je sama osebe mŕtva." (Jak 2, 17). Veru, veru, všetky kázne sa týkajú len toho jediného: nabádania ku skutkom dosvedčujúcim kresťanskú vieru. Lenže dvetisíc rokov nabádania svedčí rovnako aj o tom, že tých skutkov tu ani po takej dlhej dobe niet! Kresťanov skazilo preľahké odpúšťanie hriechov, lebo môžu stále páchať zlé skutky a tie sa im hneď odpustia. Môžu sa teda považovať za veriacich aj keď sa správajú oveľa horšie než pohani. Kto ich potom má poznať po ovocí, ako definovať kresťana, či bársakého veriaceho? Neviem, a nie je to môj problém. Isto však viem, že nie iba podľa toho, čo on sám o sebe tvrdí!

V tejto súvislosti mi nedá, aby som sa s čitateľom už tu nepodelil o jedno svoje tajné podozrenie, o ktorom chcem hovoriť podrobnejšie na inom mieste. Čo keď sú mnohí farári, biskupi, kardináli, v skutočnosti neveriaci? Čo ak vieru iba predstierajú? Skutky mnohých z nich ani v najmenšom nepotvrdzujú hlbokú vieru. Z dejín cirkvi vieme, že pápež Ján XII bol "hrubý, nemorálny muž, ktorého život bol taký, že o [pápežskom paláci] Lateráne sa hovorilo ako o bordeli" (citát z Katolíckej encyklopédie). Keď mohol byť pápežom smilník (a takých bolo viac), je hádam už možné všetko, aj neveriaci arcibiskup. Všimnite si u dnešného kléru láskyplný vzťah k mamonu, drahým autám, odevom, vyberaným jedlám a spupnosť voči drobným ovečkám -- všetko vlastnosti na hony vzdialené apoštolskej prostote. Myslíte si, že nie je pre neveriaceho silným pokušením ambícia stať sa biskupom a pohodlne a bezstarostne si pritom užívať? Videl som ani nie 40-ročného vypaseného farárika, ako mu na jeho súkromnej roli robotovali zhrbené prababky -- ako za čias nevoľníctva -- a on si pekne hovel v chládku s pivečkom a dozeral na ne. Čo si myslíte, "mal skutkov"? Uvažujte, kedy študovali teológiu dnešní (arci)biskupi1. Mne to vychádza na roky 1950-1965, na dobu hlbokej náboženskej neslobody, kedy sa na štúdia dostávali len tí, čo boli "oddaní veci socializmu". Veru, veru, poznám osobne pár biskupov, o ktorých viem, že boli agentmi ŠtB. Čo poviete, aj oni "majú skutkov", ktoré dosvedčujú ich hlbokú vieru?

1Z oficiálnej stránky katolíckej cirkvi si poľahky zistíte, že pred rokom 1970 ukončili u nás štúdium teológie napr. J. Hirka (1949), D. Tóth (1949), E. Kojnok (1956), J. Sokol (1957), A. Tkáč (1961), F. Tondra (1962), V. Filo (1962), R. Baláž (1963).

Ale vráťme sa k jadru veci. Blíži sa sčítanie ľudu a cirkvi po dlhej dobe začali apelovať na veriacich, aby sa nehanbili za svoju vieru, aby sa k nej hlásili. O čo tu cirkvám v skutočnosti ide? Iste nie o to, aby sa za veriacich prihlásili výlučne tí, ktorých viera nie je mŕtva podľa vyššie uvedeného citátu -- tých je totiž hrozne málo (odhadujem, že menej než jedno percento obyvateľstva). Nechcem byť voči nikomu nespravodlivý, ale v tomto prípade smelo, s plnou istotou a vážnosťou prehlasujem, že týmto "svätým" cirkvám ide len o moc a peniaze, a nie o "skutočných" veriacich. Má to svoju hlbokú, ale až prostoduchú logiku: čím viac ľudí sa prihlási za veriacich, tým viac peňazí dostanú cirkvi zo štátneho rozpočtu (teda z daní obyvateľov), a čím viac peňazí budú mať, tým väčšia bude ich moc. Preto naraz cirkvám záleží na hocakých veriacich, aj takých, čo "nemajú skutkov" -- stačí aby ich bolo čo najviac.

Ja im však pritom pomáhať nebudem. Neprihlásim sa už veru za veriaceho, ako som to robieval za komunizmu. Som síce neveriaci, ale napriek tomu (či nebodaj práve preto?) som čestný človek. Sú mi z duše odporné mocenské chúťky a pokrytectvo hocikoho: komunistov i farárov. A radím aj druhým, aby si svoj "krížik" v rubrike "vierovyznanie" dobre premysleli. Aby jedného dňa neboli prekvapení, koľko a na koho budú zasa doplácať.


Adam Roman
(od 7. 5. 2001)
Posledná aktualizácia: 7. 5. 2001



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com