I. Kniha Mojžišova


Stvorenie sveta Gn 1

imageHexameron (gr.) - to je stvorenie sveta za šesť dní. Predstava o pôvode vesmíru (1M 1,1-2,4) podľa Biblie je nasledovná:

Z prachaosu (hebr. tochu vabohu) obklopeného vodami (hebr. techóm) boh (Elohim), resp. boží vánok (hebr. rúach Elohim) stvoril nebo a zem, teda univerzum. Idea stvorenia z ničoty sa zrodila až v helenistickom období (2 Mak 7,28). Je to obdobie od Alexandra Veľkého 356-323 pred n. l. po vládu Augusta 27 pred n. l. - 14 n. l.

Príbeh rozpráva o stvorení sveta v rámci šiestich dní: Za prvé tri dni boh vykonal dielo "oddelenia". Oddelil:

1. svetlo od tmy stvorením svetla;
2. horné vody od dolných vôd napnutím nebeskej klenby;
3. úrodnú súš od mora

Za ďalšie tri dni zas dielo "ozdobenia":

4. usporiadaný svet nebeskými telesami;
5. vtákmi nebeskými a rybami morí;
6. suchozemskými zvieratami a človekom.

V siedmy deň, v ktorom skončil svoje dielo a odpočinul si, posvätil. Akoby sa tým posväcovala vytvorená prax, podľa ktorej človek musí šesť dní pracovať a siedmy deň posvätiť odpočinkom.

Príbeh vznikol na podklade kňazského prameňa a hlása božský pôvod sveta. Zároveň demytologizuje skoršiu predstavu tým, že nebeské telesá nepokladá za bohov, ale za výtvory boha. Hoci z toho dobre vystaveného príbehu kňazskí redaktori odstránili priame mýtické súvislosti, ich stopy možno nájsť v poetických dielach, ktoré boha stvoriteľa často velebia ako toho, kto v prastarých časoch, v procese tvorenia zvíťazil nad veľkými nepriateľmi - Rahabom, Levjatanom a inými morskými obludami (Ž 74,13; 89,11).

Archeológia je jedna z vied, ktorej môžeme vďačiť za jej nesmierne hodnotné informácie, ktoré nám vysvetľujú mnohé nedorozumenia, poprípade nám objasňujú aj tie-ktoré súvislosti. Archeológ George Smith sa zaslúžil svojim prekladom klinových tabuliek babylonského pôvodu, nazývané Enuma eliš. Je to babylonský epos, v ktorom sa okrem iného píše o rôznych predstavách vtedajšieho národa. Enuma eliš sa mimochodom zmieňuje o stvorení sveta, ktorý vykladá, že:

na počiatku existovala iba voda a vládol chaos. Z tohto strašného chaosu sa zrodili prví bohovia. Po stáročiach sa niektorí bohovia rozhodli zaviesť na svete poriadok. To vyvolalo pobúrenie boha Abzu a jeho ženy Tiamat, obludnej bohyne chaosu. Vzbúrenci sa zjednotili pod vedením múdreho boha Ea a zabili Abzu. Tiamat zobrazovaná v podobe draka, rozhodla sa pomstiť mužovu smrť. Vtedy bohovia poriadku pod vedením Marduka v krvavom boji zabili Tiamat a jej obrovské telo rozťali na dve časti, ktorých jedna sa stala zemou a druhá nebom. Krv Abzu zmiešali s hlinou a z tejto zmesi vznikol prvý človek.

Genezis (v. 6, 2) nazýva ľudí "božími synmi" - rovnako označuje vzbúrených bohov aj babylonský mýtus, pretože skutočne boli synmi boha Abzu a bohyne Tiamat.

Okrem toho v tomto texte s porovnaním biblickým možno sledovať tieto postupnosti: vznik neba a nebeských telies, oddelenie vody od zeme (Gn 1,9), stvorenie človeka na šiesty deň, odpočinok boha v Biblii (Gn 2,2) a spoločná hostina babylonských bohov na siedmy deň v texte Enuma eliš.

Klinové tabuľky, tentokrát nájdené v ruinách fenického mesta Ugarit, obsahujúce súbor mytologických básní, objasňujú Gn 1,2. V kozmogonickom mýte boh zosadol nad vodu ako vták na vajcia a vysedel z chaosu život.

Svojím prekladom sumerských predstáv S.N. Kramer vo svojej knihe Historie začíná v Sumeru (str. 90) pripravil preklad a vybral nasledovné predstavy o stvorení vesmíru:

1. niektorí z bohov existovali pred rozdelením neba a zeme
2. pri rozdelení neba a zeme to bol boh An, ktorý si uchvátil nebo pre seba, kdežto boh vzduchu Enlil uchvátil pre seba zem
3. kedysi bolo nebo spojené so zemou (Gn 1, 6-7 ?)


Pozorný čitateľ sa musel už hneď v prvej kapitole pozastaviť nad tým, čo myslela Biblia pod pojmom svetlo z prvého dňa (Gn 1,4) a čo zo štvrtého (Gn 1,15). Čítame, že vegetácia sa rozhojnila počas tretieho dňa, pričom všetky hviezdy (nevyhnutné pre fotosyntézu), alebo ako ich nazýva Biblia "svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci" (Gn 1,14) sa rozsvietili až na nasledujúci biblický deň. Pochopiteľne, že Biblia nerozlišuje medzi hviezdou a mesiacom, keď hovorí, že boh "učinil dve veľké svetlá: väčšie svetlo, aby vládlo nad dňom, a menšie svetlo, aby vládlo nad nocou" (Gn 1,16). Ako si máme vysvetľovať svetlo prvého dňa a svetlo štvrtého dňa, keď Biblia, alebo presnejšie boh, nazýva "prvé svetlo" dňom a tmu nocou!? (Gn 1,5). (Ako to napríklad vysvetľujú Svedkovia Jehovovi ?)


Stvorenie človeka I. Gn 1, 26

V tzv. prvej správe o stvorení je človek vyvrcholením božieho diela. Človek bol stvorený už do vhodného prostredia, teda pripravený obývať zem.

V tejto verzii je nápadné, že po mene boha Elohim sa raz objavuje prísudok v množnom čísle: "Učiňme človeka na svoj obraz..." Tento výraz skrýva v sebe prastarý polyteizmus. Zachováva spomienku na to, že v starých hebrejských mýtoch bolo okolo stvorenia veľa božských bytostí, ktorým oznámil svoj zámer a s ktorými sa radil o svojich plánoch. Mnohí sa na základe ugaritskej mytológie nazdávajú, že Él stvoril prvého človeka so svojou manželkou Ašérou (Él + Ašéra = Elohim). Tým by sa dalo vysvetliť, prečo stvoril človeka na svoj obraz ako muža a ženu. (Gn 1,27)


Stvorenie človeka II. Gn 2, 7

Biblia však už hneď v druhej kapitole hovorí, že "keď ešte nebolo nijakého poľného krovia na zemi a nijaká poľná bylina nerástla ...vtedy Hospodin Boh stvárnil človeka z prachu zeme" (Gn 2,5-7).

Potom sa dozvedáme, že človek bol "umiestnený v rajskej záhrade Éden, aby ju obrábal a strážil" (Gn 2,15) a navyše dostal od Hospodina príkaz aby nejedol zo stromu poznania dobra a zla pod hrozbou smrti.

Tu si boh hovorí, "že nie je dobré človeku byť osamote, učiním mu pomoc, ktorá mu bude roveň" (Gn 2,18). Biblia vykresľuje stvorenie ženy z Adamovho rebra (Gn 2,22). ("Prečo z rebra?", pýta sa Kosidowski, "veď boh mal predsa dostatok hliny, z ktorej mohol podobne ako muža vymodelovať aj ženu!")

Teda ak by sme si to zhrnuli: v prvej povesti boh stvorí na šiesty deň muža aj ženu súčasne. V druhej povesti boh ulepí z hliny muža, uvedie ho do rajskej záhrady, dá mu za spoločníkov zvieratá, a až potom stvorí z jeho rebra ženu.

O biblickej správe stvorenia človeka nachádzame v klinových tabuľkách zarážajúcu súvislosť: Sumeri vo svojom presvedčení učili, že človek bol stvorený z hliny a to k jedinému účelu - aby slúžil bohom, staral sa o ich potravu, nápoje, bývanie, teda aby bohovia mali voľné ruky pre svoju božskú činnosť. Boli bezpochyby presvedčení, že človek bol stvorený bohmi pre ich úžitok a potešenie. Verili, že ľudský život je plný neistoty a ohrozovaný nebezpečenstvom, pretože človek nepozná svoj osud, ktorý mu určili nevyspytateľní bohovia. Po smrti zostúpi jeho vysilený duch do tmavého, pustého podsvetia, kde život je len smutným a úbohým odvarom pozemského života.


Rajská záhrada Gn 2, 8-9

imageMôžeme si byť celkom istý, že pôvod prvých biblických príbehov (biblických mýtov) nachádzame aj v bohatej zbierke sumerských mýtov.

Tak napríklad biblický raj - je nepochybne úpravou pohanskej primitívnej predstavy, keď sa v mýte o bohu Enkim zobrazuje raj ako záhrada plná ovocných stromov, v ktorej ľudia a zvieratá žijú v najlepšej zhode, nepoznajúc utrpenie a choroby (pri takejto predstave sa nám hneď vybavia na myseľ traktáty Svedkov Jehovových, kde nepochybne blížiaci sa "raj" je zobrazený presne takouto šablónou).

Sumerský raj v porovnaní s biblickým rajom sa však nenachádza v Mezopotámii, ale v krajine Dilnum v Perzii.

Sumerológ S.N. Kramer v spomínanej knihe píše /:český preklad:/

"...pravá představa o božském ráji, o záhradě bohů, je sumerského původu. Sumerský ráj byl podle básně umísten v Dilmunu, zemi, která sa patrně rozkládala na jihozápadu Persie. Právě v tomto Dilmunu umístili později semitští Babylóňané svou "zemi života", domov svých nesmrtelných. Lze oprávneně předpokládat, že biblický ráj, popsaný v knize Genese jako zahrada založená na východ v Edenu, z jehož vodstva vytékají čtyři řeky světa (mezi nimi také Eufrates a Tigris), mohl původne být totožný s Dilmunem, sumerským rájem.
Dále, úryvek básně, kde se mluví o zaopatření Dilmunu čerstvou vodou, vynesenou ze země bohem slunce, připomíná biblický výrok "A mlha stupala od země a zavlažila celý povrch půdy" (porovnaj Gn 2, 6). Zrození bohyň bez útrap a bolestí osvětluje pozadí kletby vyřčené vůči Evě, že jejím osudem bude počínat a rodit děti v bolestech (Gn 3,16). Také požití osmi rostlin Enkim a kletba vůči němu vyslovená pro tento zločin připomíná požití ovoce ze stromu vědění Adamem a Evou i kletbu, jež byla nad každým z nich vyřčena pro tento hříšny skutek." (str. 139-140)

Mimochodom tento príbeh o potrestaní hriešnych porušiteľov zákazu, najmä ženy - tým, že odvtedy rodí deti v bolestiach a muž nad ňou vládne, - potvrdzuje božím posvätením zánik starého matriarchátu!


Stvorenie ženy Gn 2, 22

Bez vysvetlenia sa nezaobišla ani "prečudesná" správa stvorenia ženy z Adamovho rebra. Áno, tušíte správne. Aj pri tomto mieste opäť slúžila kňazským redaktorom knihy Genezis sumerská zbierka mýtov ako osvedčená predloha.

Všimnite si, ako sa s touto nasledujúcou situáciou v sumerskom mýte vysporiadali samotní hebrejskí kňazi: boh Enki ochorel - napodiv - na rebro. Rebro sa v sumerčine nazývalo "ti". Bohyňa, ktorá mala vyliečiť choré rebro sa nazýva "Ninti" - "pani s rebrom". Ale "Ninti" znamená aj "dať život". V sumerčine "Ninti" môže teda značiť jednak "pani s rebrom" ako aj "pani, ktorá dáva život".

Ak si zameníme Ninti s hebrejskou Evou, chápeme, prečo Hebrejci so súvislosťou Evy spomínajú jej pôvod z Adamovho rebra a jej poslanie ako matky života - avšak slovnú hračku v hebrejskom jazyku nemohli kňazi zachovať. (Gn 3,20)

Toto nahradenie Ninti s Evou a vôbec ťaženie predstáv od iných národov by sme hebrejskému národu nemali vyčítať, pretože v tých časoch sa na takéto výpožičky nevyžadovali žiadne práva copyright - a vlastne nik o to ani nestál...

Náboženstvá boli ovplyvnené inými náboženstvami, najmä tie, ktoré vzišli z toho istého územia. Aj u iných vtedajších okolitých národov boli tieto mýty celkom známe a udomácnené, pochopiteľne s menšími úpravami - cudzie mená sa nahradzovali menami typické pre ten-ktorý národ, ako je to napríklad v mýte o potope sveta...


Pokušenie a pád Gn 3

Spomínali sme, že biblický raj je úpravou sumerskej predstavy, to však ešte zďaleka nie je všetko: čo je podstatnejšie - v oboch predstavách, teda ako v biblickej tak aj sumerskej, sa tiahnú tie isté idey: a to idea pádu človeka (Gn 3), s tým rozdielom, že kým v biblickej zvesti je ľstivým radcom had (Gn 3,1), v mezopotámskom mýte je to boh Ea, ktorý sa snaží zviesť človeka, aby bol roveň bohom a tiež aby nebol nesmrteľný (Gn 3,4 + 22).


image
Evino zlyhanie, navedie aj Adama


Do určitej miery sa vyjasnil aj pôvod biblického hada-pokušiteľa. Sumerský hrdina Gilgameš sa vybral na rajský ostrov, kde býval miláčik bohov Utnapištim, aby od neho dostal rastlinu života. Keď sa vracal cez rieku, jeden z bohov, ktorý nechcel, aby sa človek nesmrteľnosťou stal rovným bohom, premenil sa na hada a vynoriac sa z vody, vytrhol Gilgamešovi čarovnú rastlinu.

V súvislosti pádu človeka treba spomenúť aj to, že v sumerských dielach sa našli texty, ktoré sa zmieňovali o akomsi "dedičnom hriechu". Na hlinených tabuľkách v preklade doslova čítame: "Nikdy se matce nenarodilo dítě bez hříchu." (S.N. Kramer - tamže str. 112)

Čo nútilo Sumerov, aby niečo také tvrdili? Sumerológ S.N. Kramer nás na tej istej strane poučuje: "...Ačkoliv o hlavních bozích se mělo za to, že se chovají mravně, zůstává skutečností, že podle sumerského světového názoru byly to právě bohové, kteří při vytváření civilizace rovněž plánovali zlo a klam, násilí a útisk - zkrátka veškeré nemorální druhy lidského chování. Napřiklad seznam me - předpisů a pravidel vydaných bohy, aby vesmír setrval v hladkém a správném chodu - obsahoval nejen předpisy týkající se "pravdy", "míru", "dobra", "spravedlnosti", ale i předpisy týkajíci se "klamu", "hádky", "nářku", "strachu". Proč považovali bohové za nezbytné plánovat a stvořit hřích a zlo, utrpení a neštěstí? Soudíme-li podle dostupného materiálu, sumerští mudrci, kladli-li si vůbec takovou otázku, byli ochotni připustit svou nevědomost v tomto směru; vůle bohů a jejich pohnutky byly někdy nezbadatelné. A tak sumerskému "Jobovi" nepříslušelo, aby argumentoval a stěžoval si na zdánlivě nespravedlivé neštěstí, avšak aby prosil a úpěl, naříkal a přiznával vlastní hříchy a poklesky.

Popřáli by však bohové sluchu tomuto osamocenému bezvýznamnému smrtelníku, i kdyby před nimi padl na kolena a pokořil se v úpřimné prosbě? Sumerští myslitelé měli za to, že nikoliv. Podle nich byli bozi podobni smrtelným světským vladařům a měli nepochybne na starosti mnohem důležitejší věci. A tak, jako v případe králů, bylo zapotřebí mít prostředníka, který by pro jejich zájmy zakročil, někoho, komu by bohové dopřáli sluchu a milosti. Sumerští myslitelé vytvořili si proto predstavu osobního boha, jakýsi druh dobrých andělů pro každého jednotlivce a hlavu rodiny, božského otce, který ho v jistém smyslu zplodil. K němu, k osobnímu božstvu, přicházel každý, aby mu v modlitbě a prosbě odhaloval své srdce a docházel jeho prostředníctvím spásy."


Potopa sveta Gn 7-8

Biblia pri zostavovaní svojich "právd" a poučných historiek nepochybne narábala s mýtmi, ktoré boli staré už vyše dvetisíc rokov, keď sa Izraelci usadili na území Mezopotámie. Hebrejský národ teda nebol ovplyvnený sumerskou kultúrou priamo. Ľudia z tých dôb boli mýtmi priam pochytení. Tieto mýty boli v národoch silno zakorenené a dlhými tisícročiami odolávali svojmu vytrateniu. Národy sa nimi snažili zodpovedať otázky typu: kto som, kde som, ako som, odkiaľ som... (Je priam nepochopiteľné a ironické, keď sa kresťan pozastaví nad nejakým mýtom, nad jeho primitívnosťou, akoby úplne prehliadal, že aj jeho náboženstvo je ním doslova prepchaté...)


image
Záchrana pred potopou sveta


No ale teraz k tej spomínanej potope sveta. Známy epos o Gilgamešovi je takmer úplne identický s biblickou potopou sveta, čo sa týka: vrchu, na ktorom archa pristála (Gn 8,4) čas trvania potopy (Gn 8, 6) vypustenia krkavca (Gn 8,7) holubice (Gn 8,8) a čo je podstatnejšie: opäť idea povesti - potrestanie ľudstva za hriechy a ušetrenie bohabojného človeka. Ak chcete dostať hrubú kostru sumerského mýtu, nie je nič ľahšieho, ako si v biblickom mýte zameniť Noácha za Utnapištima a Jahveho, ktorý dopúšťa potopu za množstvo bohov, obdarených všetkými ľudskými slabôstkami.

Slovo má S.N. Kramer: "Text nás uvádí k Ziusudrovi (babylonsky pre Uta-napištim), jenž byl protějškem biblického hrdiny potopy, Noema. Je vylíčen jako zbožný, bohabojný vladař, jenž si stále všímá božských zjevení ve snech nebo v zaříkáních. Ziusudra podle všeho stojí za hradbou, odkud slyší hlas božstva, jež ho zpravuje o rozhodnutí rady bohu, že sešlou potopu a "zničí lidské pokolení". Text básně nepochybne pokračoval podrobnými radami Ziusudrovi pro stavbu veliké lodi, aby se mohl zachránit před zkázou. Tento úsek již však chybí, poněvadž je tu nová mezera asi o 40 verších." (str. 146-147).

Sumerský ale aj biblický mýtus skôr upozorňuje, že sa tu nepodel z ničoho nič, ale sa nám snaží svojim spôsobom akosi podať nejakú tú skutočnosť, ale pochopiteľne opradenú "nadprirodzeným" štýlom jazyka, ktorý veci dosť značne komplikuje, najmä ak sa snažíme nejaký mýtus od tých "nabaľovačiek opucovať" a dostať sa ku samotnému koreni veci.

Geológovia a archeológovia zistili na území sumerského hlavného mesta Úr vo viacerých geologických vrstvách rôzne predmety a ornamenty, ktoré nepatrili Sumerom, teda celkom inej kultúre, ktorej to všetko patrilo. Táto štruktúra vrstiev sa dala vysvetliť jediným spôsobom: akási povodeň strašidelných rozmerov zničila nám neznámu ľudskú osadu v nezistiteľne dávnej dobe, a keď voda ustúpila, prišli iní ľudia a nanovo zaľudnili Mezopotámiu. Boli to Sumeri, tvorcovia najstaršej známej civilizácie na svete. Aby sa mohli nazhromaždiť takmer tri metre múľu a kalu, voda musela stáť na tom mieste veľmi dlhý čas vo výške aspoň osem metrov. Vedci vypočítali, že pri takej úrovni vody sa celá Mezopotámia stala obeťou povodne. Bola to teda kataklizma takého rozsahu, aké sa v dejinách zriedka vyskytujú, avšak predsa len lokálnej povahy. Ale pre vtedajších obyvateľov územie postihnuté pohromou predstavovalo celý svet a povodeň znamenala všetku postihujúcu potopu, ktorou bohovia potrestali hriešne ľudstvo. Povesti o katastrofe prechádzali stáročiami od Sumerov k Akkádom a Babylončanom. Z Mezopotámie ich priniesli do Kanaánu Hebreji, svojsky pretvorili a túto vlastnú verziu zaradili do svätých kníh Starého zákona.


Veža Bábel Gn 11

imageA čo sa vie o babylonskej veži? Vo všetkých mestách nad Eufratom a Tigrisom sa týčili nesmierne vysoké budovy podivného tvaru. Skladali sa zo šesťhranných alebo okruhlých blokov položených v poschodiach na seba a zmenšujúcich sa smerom k vrcholu, takže pripomínali stupňovité pyramídy. Na uťatom vrcholku obyčajne stál malý chrám, zasvätený miestnemu božstvu. Viedli k nemu trojité kamenné schody. Pri bohoslužbách kráčali po nich do bieleho oblečení kňazi v slávnostnej procesii za zvukov zborového spevu a hudobných nástrojov. Najslávnejšia z týchto pyramíd zvaných zikkuraty stála v obrovskej a skvostnej metropole, v Babylone. Archeológovia vykopali zo zrúcanín jej základy a dolné časti múrov. Vieme presne, aký bol jej architoktenický vzhľad, pretože okrem opisov sa na klinových tabuľkách našla aj jej rytina. Mala sedem poschodí a výšku deväťdesiat metrov.

Natískala sa otázka, či babylonská pyramída bola predobrazom biblickej veže Bábel. Tejto otázke venoval význačný francúzsky vedec André Parrot celú knihu a na základe mnohých dôkazov dospel k presvedčeniu, že v tomto smere niet ani najmenších pochybností.

Podľa rozprávania Biblie ľudia, vtedy ešte hovoriaci jednou rečou, stavali vežu Bábel v krajine Šineár, ktorú niektorí učenci stotožňujú so Sumerom. Stavebný materiál, ktorý používali - vypálené tehly a riečnu hlinu ako spojivo - presne zodpovedal materiálu babylonskej pyramídy.

V knihe Genezis 11, 7 čítame: "Poďme, zostúpme a zmäťme im reč, aby ani jeden nerozumel reči druhého." Prečo Hebreji pokladali babylonskú vežu za symbol ľudskej pýchy a prečo podľa nich práve tam Jahve zmiatol jazyky Noáchových potomkov? Predovšetkým treba povedať, že názov metropoly Babylon znamená v babylonskom jazyku "brána boha" (babilu), v hebrejčine podobne znejúce slovo "balal" označuje činnosť miešania. Zvukovou podobnosťou oboch slov sa Babylon ľahko mohol stať symbolom jazykového chaosu na svete, tým skôr, že bol mnohojazyčným mestom.

Nemožno sa čudovať ani tomu, že Hebreji videli v Babylone a jeho pyramíde stelesnenie neresti a arogancie voči bohu. Babylonskí vládcovia postavili pyramídu prácou otrokov a vojnových zajatcov privlečených z rôznych končín sveta. V 7. stor. pred n. l. babylonský kráľ Napopalasar pristúpil k reštaurácii starobylej veže a rozkázal tam okrem iného vyryť túto vetu: "Ľudí mnohých národov som prinútil pracovať pri znovuvýstavbe veže."

Do otrockej práce na stavbe hnali určite aj Hebrejov, ktorí si zachovali v pamäti ťažké babylonské zajatie a tejto spomienke, plnej trpkosti, dali výraz v povesti o veži Bábel. Ako vidíme neskôr, spomienka na babylonskú vežu sa zjaví ešte raz, a to v podobe anjelského rebríka, ktorý zazrel vo sne Jákob, Abrahámov vnuk. Od babylonských čias však uplynulo hodne času a hebrejské pokolenia narodené v Kanaáne už takmer zabudli na krivdy, ktoré ich predkom spôsobili babylonskí králi. Obraz pyramídy síce nevymizol z ich pamäti, ale nadobudol iný význam: stal sa rebríkom, symbolizujúcim spojenectvo človeka s Jahvem.


Literárna kritika

Vieme už, že biblický text v dnešnej verzii vznikol pomerne neskoro, až po návrate Židov z babylonského zajatia, teda v čase od 6. do 4. stor. pred n. l. Autormi definitívnej redakcie boli kňazi. Ich cieľom bolo poúčať, a nie spísať dejiny židovského národa. História bola v ich chápaní nástrojom, ktorý slúžil bohu, aby zjavoval svoju vôľu, trestal a odmeňoval. V súlade s týmito náboženskými a výchovnými cieľmi menili tradičné historické dedičstvo, odstraňovali z neho všetko, čo im nevyhovovalo, a dokonca ho dopĺňali vlastnými povesťami, aby zdôraznili nejakú náboženskú myšlienku. Biblické postavy, ktoré podľa ich mienky boli poslušné božiemu zákonu, hodnotili pozitívne, kým osoby, čo sa z akýchkoľvek príčin dostali s ním do konfliktu, zobrazovali ako ľudí hriešnych, ktorých Jahve oprávnene trestal.

Niet pochýb, že kňazi neboli autormi, ale redaktormi a kompilátormi starších podaní. Analýza biblického textu ukázala, že treba v ňom rozlišovať tri hlavné vrstvy. Najstaršia časť Biblie bola napísaná v 9. stor. pred n. l. Jej charakteristickým znakom je, že na označenie boha neznámi autori používajú slovo Elohim. Zatiaľ v novších častiach, pochádzajúcich z 8. stor. pred n. l., boh už vystupuje ako Jahve. V 7. storočí boli obe časti spojené do jedného celku a zmiešané natoľko, že v texte sa stretávame raz s pojmom Elohim, raz s menom Jahve. (Záujemca o literárnu kritiku sa v odborných knihách dozvie, že v Pentateuchu sa nachádza ešte jeden prameň, čiže celkovo v Biblii nájdeme prakticky štyri rôzne pramene, ktoré tvoria Pentateuch.)

Na kritickej analýze biblického textu a ustálení chronológie jednotlivých častí Biblie má ohromné zásluhy nemecký vedec Julius Wellhausen. Po dlhom a pozornom skúmaní biblického textu dospel k presvedčeniu, že história Hebrejov, zobrazená v Biblii, bola napísaná oveľa neskôr, a že teda príbehy patriarchov, Mojžiša a dokonca aj sudcov, treba pokladať za legendy pomerne nedávneho dáta. Došlo k veľkým archeologickým objavom, ktoré si vynútili korekciu Wellhausenových záverov. Ohromné babylonské archívy, nájdené v takých mestách ako Ninive, vykopávky palestínskych miest spomínaných v povestiach o patriarchoch a konfrontácia týchto objavov s biblickými textami dokázali bez akýchkoľvek pochybností, že historické dedičstvo, o ktoré sa opierali kňazi zo 6. stor. pred n. l. je oveľa staršie, ako predpokladal Wellhausen.

Toto historické dedičstvo si hebrejský ľud ústne odovzdával z pokolenia na pokolenie. Vďaka ľudovému charakteru povestí nahromadilo sa okolo skutočných udalostí toľko legiend, ľudových podaní, bájí, anekdot a prípoviedok, že dnes sa už ťažko dá odlíšiť pravda od fantázie. Kňazskí kompilátori, fascinovaní Jahveho a Mojžišovými zákonmi, bezohľadne menili podania, aby ich prispôsobovali náboženskej téze, predsa však za osnovu svojej náuky používali staré ľudové podania, ktoré boli výrazom tvorivej fantázie Hebrejov, ich mentality, zvykov a túžob. Kňazi z nepozornosti nevymazali všetko, čo poukazuje na ich starobylosť. V knihe Genezis sa nepochybne zachovali pozostatky z polyteizmu a fetišizmu a v povestiach o patriarchoch sa veľmi často stretávame so zvykmi a mýtmi, ktoré pochádzajú z Mezopotámie.

Vedecké skúmanie Biblie pomocou historicko-kritických metód a zapájaním pomocných historických vied (história, archeológia, lingvistika, etnografia atď.) sa nazýva biblická kritika. Biblická kritika sa usiluje objasniť okolnosti a dobu vzniku jednotlivých biblických kníh, históriu ich textov a mieru reálnosti ich obsahu.

Už v staroveku, bezprostredne po celkovom dotvorení Biblie (knihy Starej zmluvy boli zväčša ustálené už v 5. stor. pred n.l., definitívna podoba Biblie sa vytvorila až v 9. stor. n. l. Stáročná minulosť dostatočne vysvetľuje nejednotnosť a protirečenia Biblie, ktorá je veľmi cenným kultúrno-historickým dokumentom ľudstva) sa našli židovskí aj kresťanskí vedci, ktorí sa na "sväté" spisy pozerali kriticky. No kritické náhľady známeho rabína Hilléla, vedca a filozofa Alexandrijského, kresťana Melita Sardeského, Klementa Alexandrijského a Origena boli obmedzené. Ich metóda nazerania, vychádzajúca z toho, že Biblia je božím vnuknutím a má božský pôvod, im umožnila iba rekonštruovať pôvodný text, prípadne sa usilovať o jeho správnu interpretáciu. Predstavitelia scholastiky používali Bibliu skôr ako podklad pre svoje teologické špekulácie. V tomto období sa v kresťanskej oblasti čítala Biblia skoro výlučne po latinsky a o pôvodné texty nebol záujem.

Prvým veľmi významným kritikom Starej zmluvy bol Ibn Ezra (1092 - 1167). Na podklade skúmania Deuteronomia (5M) spochybňoval Mojžišovo autorstvo Mojžišových kníh (v 5M sa totiž spomínajú udalosti, ktoré sa odohrali až po smrti Mojžiša; napríklad územia, peniaze).

Renesancia, venujúc pozornosť gréckej literatúre, mimovoľne iniciovala štúdium biblických jazykov. Mohol sa začať výskum "svätých" textov na vyššej úrovni, na serióznych lingvistických základoch.

Reformácia nastolila požiadavku, aby sa Biblia prihovárala ľudu v jeho jazyku, ukázala sa preto potreba preložiť ju do národných jazykov. Správna interpretácia textov síce dočasne smerovala iba k podloženiu téz viery Bibliou, no proti sebe stojace strany zároveň donútila vykonať aj lingvistickú prácu a kritiku textov.

Zakladateľom materialistickej biblickej kritiky bol Baruch Spinoza (1632 až 1677). Podľa jeho názoru treba k Biblii pristupovať tak ako k hociktorému inému literárnemu dielu, napr. k Odyssei alebo Íliade. Pod Spinozovým vplyvom sa vo vedeckých kruhoch čoraz väčšmi zaužíval prístup k Biblii s adekvátnou filologickou erudíciou. Tak sa vytvoril biblický racionalizmus, ktorý objasnil, že Biblia je plná "ľudských" príbehov, myšlienok, chýb a protirečení, nadprirodzených, mysticko-mýtických prvkov.

Rozlúštenie písomných záznamov, písomného materiálu egyptských, sýrskych a mezopotámskych nálezov objavených pri archeologických vykopávkach znamenalo obrovský rozmach historickej kritiky. Objasnil sa proces vzniku a formovania Biblie, literárne a historické pozadie i paralely umožnili správnejšiu interpretáciu. Tradičný pohľad bola nútená zrevidovať aj moderná teologická biblická kritika. Výsledky nových výskumov sú veľmi dôležité aj pre materialistickú biblickú kritiku, lebo umožňujú objasniť spoločenské pozadie vzniku jednotlivých biblických kníh a tak úplnejšie pochopiť texty.

Smer, ktorý vznikol v Nemecku oživením kritického bádania na podklade spinozovských ideí sa nazýva biblický racionalizmus. Kritická analýza zázračných, mýtických prvkov, ktorými je Biblia popretkávaná, spochybnila hodnovernosť biblických príbehov a opisov ako antiracionálnych javov. Kresťanstvo sa zaujímalo predovšetkým o výpovede spojené s Ježišom Kristom. Vynorila sa preto otázka, ako sa spájajú s historickou skutočnosťou hojne frekventované nadprirodzené prvky v Ježišových životopisoch, ktoré uvádzajú evanjelisti.

Hamburský profesor Hermann Samuel Reimarus (1694 - 1768) prijal Ježišovu historickosť a problémy Ježišovho životopisu sa usiloval vysvetliť tým, že Ježiš pôvodne vystupoval s politickým programom. Pri oslobodzovaní Židov nemal úspech, preto ho ukrižovali. Jeho učeníci sa nemohli zmieriť s fiaskom Majstra, preto "prespiritualizovali" Ježišove výroky sľubujúce lepšiu budúcnosť, ukradli jeho mŕtvolu a realizáciu "jeho ríše" viazali na jeho druhý príchod. Na potvrdenie toho utvorili okolo historického jadra nový, zázrakmi takmer zahmlený životopis.

Immanuel Kant (1724 až 1804) a Johann Salamon Semmler (1726 - 1791) sa nazdávali, že nielen Ježiš, ale aj jeho učeníci boli osvietení ľudia, ktorí veľmi dobre vedeli, že zázraky, anjeli a diabli vlastne nejestvujú, chceli však prispôsobiť svoje učenie nízkej duchovnej úrovni prostredia svojej doby a mravné ponaučenia zodpovedajúce zdravému rozumu sa usilovali urobiť prijateľnými pripájaním zázračných prvkov.

H. E. Gottlob Paulus (1761 - 1831), profesor jenskej univerzity, vo svojich prácach a štúdiách hlásal, že za zázrakmi treba hľadať prirodzené deje, lenže autori evanjelií tieto javy nechápali, ich príčiny nepoznali. Uzdravovania, ktoré Ježiš robil pomocou liekov, teda pre nich neznámym spôsobom, usilovali sa vysvetliť zázrakmi.

Tübingenská škola, ktorej zakladateľom je Christian Baur (1792 - 1860), pokladá vznik kresťanstva za výsledok zjednotenia dvoch proti sebe stojacich skupín: židovských petrinistov (stúpencov Petra, Jakuba a Jána) a pohanských paulinistov (Pavel a jeho nasledovníci). Tým si vysvetľuje protirečenia a na základe toho obracia pozornosť na starostlivé štúdium jednotlivých vrstiev. Jej hlavným zámerom je zistiť hodnovernosť kníh Novej zmluvy a stanoviť ich za správne poradie.

Bruno Bauer (1809 - 1882), predstaviteľ radikálnej holandskej školy, prichádza k záveru, že evanjeliá nemôžu byť hodnoverným prameňom, a preto je otázna aj Ježišova historickosť. David Friedrich Strauss (1808 - 1874) pokladal zázračné prvky za mýty. Ježiš bol podľa neho jednoduchým rabínom, ktorý sa pod vplyvom Jána Krstiteľa začal pokladať za Mesiáša. Učeníci, ktorí v neho verili, po smrti jeho osobu mýtizovali. Neskôr, keď už nikto nevedel, kto Ježiš vlastne bol, opriadli ho zázračnými predstavami a legendami vzťahujúcimi sa na Mesiáša, ktorý má prísť a ktorého príchod očakávali.

Takmer všetci predstavitelia biblického racionalizmu boli teológovia, podrobovali Bibliu kritike v prospech pravdivosti kresťanstva, zachovali a obraňovali mnohé prvky kresťanského učenia. Vedecko-historický význam ich učenia je v tom, že ich radikálna analytická práca otvorila cestu ku kritike na vyššej úrovni.


Kresťanská reakcia

Uznávaní teológovia vám na od seba značne rozličné správy o stvorení sveta a na spomínané mýty odpovedia, že biblický pisateľ sa nesnažil podať informácie, kedy, kde a už vonkoncom nie ako človek vznikol, ale hovorí o tom, že človek je dielom božích rúk i keď do toho zakomponoval vtedajšie hojne rozšírené mýty a legendy.

Navyše na spomenutý verš Gn 1,26 vám dajú krátky kurz starovekej hebrejčiny: slovo "učiňme" je pluralis majestaticus, ktorý v podstate vyjadruje vznešené oslovenie boha a to plurálom. Teda ak boh rozpráva v množnom čísle, je to podľa teológov nepochybne tvar pluralis majestaticus. Lenže ak si tento verš pozrieme v kontexte ďalších veršov, ťažko sa nám chce jednoznačne konštatovať, že tento verš je v zmysle pluralis majestaticus. V tretej kapitole Genezis (v. 22) a jedenástej (v. 7) badáme ďalšie takéto prípady.

Prvých jedenásť kapitol knihy Genezis sú cirkvou považované za udalosti, ktoré sa nemuseli v skutočnosti odohrať ako ich opisuje Biblia, ale majú symbolický význam. Veď napokon sa ani nečudujeme, že je to práve posledná jedenásta kapitola, ktorá vlastne aj uzatvára ťaženie hlbokých "myšlienok" cudzích kultúr... - v nasledujúcich kapitolách sa totižto dozvedáme už o dejinách patriarchov - Abraháma Izáka a Jákoba. (Tip: Skúste nájsť i ďalšie pluralis majestaticus mimo prvých jedenástich kapitol Genezis!)

Náš predpoklad, že nejde o pluralis majestaticus je o to silnejší, že ako vidíme, mnoho textov a biblických právd sa zakladajú na polyteistických predstavách.

Učenejší kresťania sa vám budú snažiť nahovoriť, že je nesprávne upriamiť pozornosť výlučne len na "škrupinku" (čiže ste to "zobrali z toho zlého uhla") a tým prehliadnuť jadro - podstatu biblickej zvesti. Tak napríklad, ak si zoberieme biblický raj, Adama a Evu, prvotný hriech, potopu, nemožno Bibliu hneď odpísať tým, že použila mýty, prvoradé je to, čo nám týmto Biblia chcela povedať - človek bol stvorený bohom, ktorý sa však božej vôle sprotivil a je poznačený hriechom, ktorý boh spravodlivo trestá.

Sumeri učili, že človek bol stvorený bohmi z hliny, žil v rajskej záhrade, kým nezhrešil, navyše sa zmieňujú aj o dedičnom hriechu. Popritom verili v akýchsi anjelov a modlili sa!

A nepochybne vidieť ako sa izraelské náboženstvo vyvíjalo od polyteizmu k henoteizmu (!) a až oveľa neskôr sa z neho vykryštalizoval prísny monoteizmus!

Malý lexikón biblie (Spektrum, 1990) pod hlavičkou boh píše:

predstavy biblie o bohu prekonali dlhý vývin. Nespočetní bohovia starých čias sa vznikom izraelského kmeňového zväzu zlievajú, no vtedy je boh ešte nositeľom ľudských čŕt a vlastností, nevylučuje jestvovanie iného boha, hoci si žiarlivo stráži vlastnú moc a autoritu. Až v učení prorokov začínajú cudzí bohovia vystupovať ako "nejestvujúci", ako tí, čo "nie sú bohmi" (Jer 2,11; 5,7), a až v babylonskom zajatí začína prevládať myšlienka, že okrem boha Židov niet iného boha (Iz 43,10). Tento boh sa vo všetkom líši od človeka (Oz 11,9). Nová zmluva predstavuje boha ako otca (Mt 6,9), ducha (J 4,24), lásku (1J 2,15) prejavujúca sa v Ježišovi Kristovi (J 1,18), ktorý je sám boh (J 14,9).

A pod hlavičkou Jahve čítame:

v Starej zmluve meno boha. Pôvodne boh búrky starých semitských národov, ktoré obývali územia južne od Palestíny, napr. na Sínajskom polostrove. Odtiaľ priniesli jeho kult izraelské kmene, ktoré prenikali do Palestíny z juhu. Jahveho postava neskôr splynula s postavou Éla (Elohim). Starí Židia sa nazdávali, že Él, resp. Elohim praotcov, predovšetkým Abraháma, ukázal Mojžišovi svoju skutočnú podstatu a odhalil svoje meno. V Jahve sa zliali aj baalovia kanaánskej mytológie. Tak sa Jahve stal jediným bohom kmeňového zväzu, ktorý spočiatku nevylučoval, aby iné kmene a národy mali iných bohov. Pôsobením prorokov sa Jahve stal jediným bohom vesmíru, jeho výlučným vládcom. Po babylonskom zajatí bolo zakázané vysloviť Jahveho meno, v písomnej podobe sa používali štyri spoluhlásky jeho mena (JHVH), ktoré však Židia čítali Adonai. Keď boli do hebrejského textu Biblie doplnené samohlásky, pod meno Jahve boli umiestnené samohlásky mena Adonai (a-o-a = e-o-a). Tu je základ nesprávneho čítania Jahve mena ako Jehova. Septuaginta prekladá meno Jahve ako Kyrios (Pán), Vulgata ako Dominus (Hospodin).

Zaujímavé je, že v prehĺbenej monoteistickej koncepcii, akú možno vysledovať v spisoch prorokov, vidia niektorí učenci vplyvy z čias babylonského zajatia. Židia asi museli pociťovať sympatie k perzským vyznávačom Zarathuštru, ktorý učil, že vo svete pôsobia dve medzi sebou bojujúce sily: boh svetla Ormuzd a boh zla Ahriman. Kult Ormuzda má nepochybne veľa spoločného s jahvizmom. Peržania podobne ako Židia neuznávali kultové sochy, čím si získali sympatie ikonoklastov jahvizmu. Všetky známe dualistické náboženské koncepcie boha a diabla, neba a zeme, svetla a tmy sa odvodzujú z perzskej epochy: Židia si ich prisvojili v čase zajatia a potom odovzdali ranému kresťanstvu.

Podľa nich nie vonkajšie formy kultu a rituálu nachádzajú zaľúbenie v Jahveho očiach, ale morálna čistota, statočnosť, spravodlivosť a dobrota. Logickým dôsledkom týchto vznešených etických zásad bola ostrá kritika spoločenských pomerov v Izraeli a Judey. Ich morálne ideály, náboženské koncepcie a volanie po spoločenskej spravodlivosti natrvalo ovplyvnili európsku kultúru dvoch nasledujúcich tisícročí.

Náboženstvo Židov sa postupom času rovnako vyvíjalo ako aj mentalita spomínaných prorokov - a jedine z toho dôvodu sa izraelské náboženstvo vyhlo totálnemu vyhynutiu, pretože jednoducho "kráčalo" s dobou! Vari niekto z vás vyznáva akéhosi slovanského boha? Už ste si uvedomili, že kresťanskou krajinou sme len vďaka historickým polepetkám?

Ak vieme, že všetky biblické rozprávania nie sú v žiadnom prípade proto-biblické, ale prevzaté od Sumerov, ktorý žili tisíce rokov pred príchodom Hebrejov, prečo si nemožno oprávnene myslieť, že izraelské náboženstvo je ako náboženstvo iného bežného národa? Prečo neprijať ten fakt, že Izraelci sú v podstate zrevidovaní šíritelia vyhynutého sumerského náboženstva? Prečo odhliadať od toho, že obsah prvých jedenástich kapitol knihy Genezis sú mýty, ktoré odrážajú predstavivosť jej tvorcov a nie skutočnosť?

Podľa teologického chápania kresťanského boha bez "osvietenia Božím Duchom" nevieme nielenže nič o pravom skutočnom Bohu, ale nie sme si vedomí akéhokoľvek dobra a čo je podstatné ani nášho hriechu a pádu. Sme potom toho názoru, že tieto Božie pravdy vnukol Sumerom opravdivý boh, následne však vzniká otázka, prečo ich ignorujúc nechal v modloslužbe, keď s takouto ním zjavenou pravdou sa napriek tomu naďalej hlásili k svojim miestnym fiktívnym bohom, ktorých Biblia prísne zakazuje? Ak pripustíme, že u Sumerov nepôsobil Boh s veľkým "b", spadne tým aj celá jeho teológia s veľkým "t"! (Na toto určite nejaký "zbehlý" chytrácky odpovie: Boh si predsa vyvolil Izrael a nie Sumerov! - ale aj takáto námietka je neopodstatnená; v tých časoch totižto prakticky každý národ o sebe vyhlasoval, že práve on je tým bohom vyvoleným národom, na čele ktorého je sám opravdivý boh!)

Prečo zakryť nedôslednosti prázdnou teologickou odpoveďou, že boh predsa dovolil pisateľom používať cudzie mýty a legendy v prospech nejakej hlbokej náboženskej myšlienky? Svedčí to o pravom skutočnom bohu, ktorý by sa chcel z tých množstiev pohanských náboženstiev odlíšiť? Prečo uznať ten argument, že boh nechal pisateľov rôznych prameňov používať rozdielny náhľad? To skutočne zo svojej všemohúcnosti nemohol zariadiť akceptovanú jednotnosť? (Nemyslíte si, že ak by ste sa mali dať spoznať viacerým ľuďom, mali by ste sa k nim správať logicky jednako a nie ako "človek tisícich tvári a mien"?)

Ak sa mám vyjadriť o inšpirácii pisateľov Biblie, ťažko by ten istý boh, ktorý vraj "bdel" nad všetkými autormi Biblie, takto nedôsledne a rozdielne inšpiroval jedného pisateľa o stvorení sveta tak, že človek bol stvorený až na koniec božieho diela a druhého onak, že: "keď ešte nebolo nijakého poľného krovia na zemi a nijaká poľná bylina nerástla, ... vtedy Hospodin Boh stvárnil človeka z prachu zeme" (Gn 2, 5) - celkom rozlične!

Zdá sa vám to prijateľné, ak sa navyše v ďalších knihách dozvedáme, že ten istý boh sa takto záhadne zrazu prestáva zjavovať, dokonca s Mojžišom podľa Biblie komunikuje "tvárou v tvár", pojednáva a rozoberá s ním plány, ktoré mieni uskutočniť?

Alebo či snáď mám byť spokojný s tou poznámkou, že človek v tých časoch ešte nebol celkom pripravený na takéto priame božie rozhovory? Že by ten "úbohý" človek nepochopil o čo tu ide? Boh sa mu musel zjavovať tak podriadene potajomky? Čo sa stalo s tými sebavedomými rozhovormi s Adamom a Evou? Argument, že boh už nekomunikuje s človekom, ktorý zhrešil, je neodôvodnený: Kain, potom Noách, Abrahám, Mojžiš a ďalší počnúc apoštolom Jánom! Mám byť toho názoru, že boh nejednotný, tajuplný, boh tisícich tvári je ten istý boh, ktorý sa potom suverejne zjavuje Mojžišovi, ktorému mimochodom SÁM PRESNE DIKTUJE jednoznačné zákony obsiahnuté v Biblii na desiatkach stranách? (pozri aj Ex 33, 11 Nm 12,8 Dt 34,10) (Tu zostáva kresťanom - ako som sa neraz stal svedkom - jednoducho mierne spochybniť Starú zmluvu ako Božie slovo a to v tomto zmysle - neuznať každému biblickému veršu autentickosť božieho slova. V Biblii však neustále čítame: "Potom hovoril Hospodin Mojžišovi ... Hospodin riekol Mojžišovi ..." a to nespomenieme z náboženského hľadiska dôležité Hospodinove prikázania (vrátane tých krutých), zjavenia, zázraky atď.)


VYBRANÉ KAPITOLY KNIHY GENEZIS

Abrahám Gn 12

imageAk by sme mali hodnotiť Bibliu, čo sa týka línie vyznávania boha, zistíme, že spočiatku máme dočinenia s polyteizmom, od čias patriarchov sa dostávame do doby henoteizmu (čiže viera, že hoci jestvujú mnohí bohovia, predsa treba vzdávať poctu iba ochrannému bohu kmeňa - a to je práve doba patriarchov počnúc Abrahámom), no až pôsobením prorokov sa postupne stretávame s monoteizmom a o čistý etický monoteizmus vďačíme Ježišovi Nazaretskému.

Abrahámov boh sa javí ako čisto typický kmeňový boh, ktorý nemá univerzálny charakter, stará sa o budúcnosť a dobro jedine toho národa, ktorý si vyvolil. Samotná koncepcia tohoto boha je príliš primitívna. Správa sa ako človek, mieša sa do záležitostí pozemského života, vedie s Abrahámom dišputy a dokonca aprobuje jeho morálne fígle. Jákob s ním zápasí v celonočnom zápase a prinúti ho, aby legalizoval jeho právo prvorodenstva, o ktoré podvodom pripravil Ézava.

To je všemohúci boh, nad ktorým Jákob zvíťazil a po tejto prehre sa boh musel len "tupo" prizerať ako si Jákob nezákonne privlastnil právo prvorodeného? Boh Slaboch?

Boh, ktorý súhlasí s tým, aby sa so ženou zaobchádzalo ako s nejakým vlastníctvom nemožno nazývať bohom! Skúste nájsť nejakú zmienku boha, kde sa k tejto veci vyjadruje! Dokonca o niekoľko storočí neskôr sám Jahve vystríha kráľa Dávida, že mu za trest zoberie ženu a dá ju susedovi. Vzhľadom na to, je ľahké pochopiť, prečo Sára tak poslušne, bez najmenšieho odporu plní mužove želania...

Bol boh v tejto dobe taký bezmocný, že sa musel na tieto ohavnosti (očividne ním schvaľované a podporované!) iba nečinne prizerať? Kedy je najvhodnejší čas moralizovať? Prečo by boh nemohol zaviesť morálku od okamihu, ako sa akonáhle opäť (z ničoho nič) dal do reči s Noáchom, Abrahámom atď.? Prečo boh v týchto záležitostiach nič nepodniká, ale mlčí? Na to je až príliš jednoduchá odpoveď: pretože kňazi, ktorí v tom mali prsty, na tom nič zlého nevideli, - a správne niektorí hovoria, že to bola jednoducho taká doba - veľmi trefné, - kňazi, ktorí žili v tejto dobe si presne takého boha aj predstavovali - je to odraz ich náboženskej mysle, zvykov a obyčají, ktorý je prenesený na boha, ktorého si takto živo predstavovali (a ktorý samozrejme existoval nanajvýš v ich mysliach).

Na takejto morálke kňazi nič zlého ani nemohli vidieť, pretože staroveké mezopotámske národy, a teda aj Hebreji, pokladali napríklad za cudzoložstvo súlož vydatej ženy s cudzím mužom nie preto, že nebol jej manželom, ale jedine z toho dôvodu, že nemal na ňu nijaké vlastnícke právo. Týkalo sa to dokonca aj snúbenice, ak budúci muž zaplatil za ňu výkupné. Na druhej strane súlož s nevydatou, za ktorú sa ešte nezaplatilo výkupné, sa pokladala za menší priestupok, ktorý sa trestal vo všeobecnosti len zaplatením odškodného jej rodičom. Takže ak s takýmto predpisom súhlasili kňazi, súhlasil s tým aj boh!

Pasáž Gn 19, 6-8 by si malo nájsť hlavne nežnejšie pohlavie ("šťastné" kresťanky, - viete v ktorom storočí ste sa stali úplne rovnoprávnymi a na čie podnety?).

Na úkor menejcennosti ženy si aj Abrahám zachránil život, keď dvakrát dáva Sáru do háremu cudzím kráľom pod zámienkou, že je to jeho sestra (Gn 20). Takéto zákony totižto vychádzali z Chammurapiho zákonníka, ktoré boli zaužívané i Hebrejcami. O ňom však neskôr...


Obriezka Gn 17

Stretávame sa s ňou vo všetkých epochách a na všetkých kontinentoch sveta. Obriezku poznali niektoré indiánske kmene pred objavením Ameriky, ako aj národy Austrálie, Polynézie a Afriky. Pre nás je dôležité to, že aktu obriezky sa podrobovali aj egyptskí kňazi. Hebreji sa pravdepodobne s týmto rituálom zoznámili za svojho krátkeho pobytu v Egypte a pod dojmom jeho náboženského symbolizmu zaviedli si ho ako vonkajší znak spojenectva s bohom.


Sodoma Gomora Gn 19

imageV bezprostrednom susedstve Mŕtveho mora sa nachádza celý rad kopcov, pozostávajúcich z väčšej časti z kamennej soli. Niektoré z týchto kopcov v dôsledku erózie nadobudli kontúry pripomínajúce ľudské postavy. Teda nepochybne tam sa zrodila legenda o Lótovej žene premenenej na soľný stĺp.

Z toho vyplýva, že v pamäti izraelských pokolení sa zachovala nejaká živelná katastrofa, ktorá sa v dávnych dobách odohrala v okolí Mŕtveho mora. Ľud, pochopiteľne, opriadol otrasnú príhodu s množstvom legiend a anekdot, čo však neznamená, že ich jadro nie je historicky pravdivé.


Skúška obetovania syna Izáka Gn 22

imageJe poslednou ozvenou barbarských kultových zvykov. Národy, ktoré za čias Abraháma bývali v Kanaáne, patrili z väčšej časti k západnej skupine Semitov a hovorili jazykom veľmi blízkym hebrejčine. Najvyšším bohom tu bol El (boh), ktorý často vystupoval pod menom Dágón alebo Dágán. Pokladali ho za stvoriteľa sveta a zobrazovali ho ako starca s dlhou bradou. Ale najpopulárnejším bohom bol Baal, vládca búrok a dažďov, ochranca roľníkov a úrody. Z početného kanaánského panteónu treba ešte spomenúť bohyňu lásky Aštartu zvanú aj Ašéra. Kult odbavovaný na jej počesť mal orgiastický charakter a v jej svätyniach sa pestovala sakrálna prostitúcia. Okrem toho každé kanaánske mesto malo svojho boha-ochrancu.

Prvotný polyteistický kult Hebrejov bol nepochybne v mnohých jednotlivostiach blízky kanaánskemu kultu. Biblické texty svedčia o tom, že Hebreji často používali slovo Baal na označenie boha; Elohim --- boh obsahuje ten istý koreň ako meno najvyššieho kanaánskeho boha El a jeho syn, často stotožňovaný s Baalom, sa volá Jaw, čo je určite dialektovou obmenou mena kmeňového boha Hebrejov Jahveho.

Kanaánci síce prinášali svojim bohom ľudské obete, ale civilizačne boli oveľa vyššie ako kočovné hebrejské kmene. Bývali v mestách, zaoberali sa s roľníctvom a mali vyspelé remeslá. Táto civilizačná prevaha, ako aj príbuznosť jazyka a kultu nemohli mocne nezapôsobiť na nových prisťahovalcov, bývajúcich v stanoch.

Abrahám určite bojoval proti týmto vplyvom a výrazom jeho stanoviska je epizóda s Izákom. Ako to v Biblii obyčajne býva, barbarský kultový zvyk tu podľahol sublimácii a stal sa výrazom hlbokej náboženskej myšlienky. V tomto prípade šlo o zdôraznenie bezpodmienečného podrobenia sa vôli božej a zároveň aj podstatnej zmeny, ku ktorej došlo v náboženských predstavách Hebrejov.


Kult kameňa Gn 28

Hebr. massaba je najstarším kultom prvobytných národov. Semiti verili, že v nich sídli boh, a preto ich nazývali Bétel čiže "dom boha" (Gn 28,19). Epizóda je dôkazom, že v Jákobovom pokolení ešte nevymizol archaický fetišizmus.


Sošky domácich bôžikov Gn 31

imageV archíve klinových tabuliek v Nuzi sa našiel testament, v ktorom otec odkazuje najstaršiemu synovi sošku domáceho bôžika spolu s hlavným dedičstvom a poznamenáva, že ostatní synovia majú právo prichádzať do domu hlavného dediča a prinášať tomuto bôžikovi obete. Z ustanovení Chammurapiho kódexu vyplýva, že ak zať bol majiteľom tesťovej sošky, získal právo na podiel z dedičstva rovnako ako jeho synovia.

Na základe týchto faktov môžeme usudzovať, že pre Ráchel nebolo natoľko dôležité modloslužobníctvo ako praktické dôvody. Keď ukradla domácich bôžikov, chcela mužovi zabezpečiť právo na podiel z dedičstva po svojom otcovi. Lában si to uvedomoval, a preto sa s takou horlivosťou usiloval získať ukradnuté sošky späť.

Rovnako starý zvyk je odpracovať určitý počet rokov v tesťovom dome za dcéru, budúcu manželku, a je skoro neuveriteľné, že sa tento zvyk ešte dodnes zachoval u niektorých národov Ďalekého východu.

 

Dr. Rice na základe údajov vyvodzuje hypotézu, že kult Mesiaca sa v Cháráne udržal až do 12. stor. n. l.

Ak uznáme, že Abrahám z biblického rozprávania skutočne existoval, budeme jeho emigráciu pokladať za útek zakladateľa nového kultu, prenasledovaného fanatickými obyvateľmi Cháránu. Natíska sa tu analógia s Mohamedom, ktorý musel utiecť z Mekky. Ak budeme pochybovať o Abrahámovej historickosti, potom ho budeme v súlade s náznakmi tabuliek z Mari pokladať za personifikáciu toho všetkého, čo jeden z hebrejských kmeňov zakúsil v čase svojho putovania. Ba čo viac, niektoré biblické texty nám dovoľujú predpokladať, že patriarchov monoteizmus nebol monoteizmom v dnešnom slova zmysle, ale kultom kmeňového božstva, vystupujúceho pod menom Elohim.

Jeden hebrejský kmeň, bývajúci v Chárane, mohol sa dostať do ostrého konfliktu s vyznávačmi mesiaca v tomto meste, pretože okrem svojho kmeňového boha-ochrancu nechcel uznávať iných bohov. A tento konflikt ho napokon prinútil hľadať si nové sídla v Kanaáne. Ozveny týchto udalostí --- ako sme už spomenuli --- sa zachovali v legendách a anekdotických ľudových povestiach, ktoré neskôr kňazi vniesli do biblického textu.

Z porovnávacích dejín náboženstva vieme, že bohovia podliehali takým istým zmenám ako ich vyznávači. Pod vplyvom politických otrasov a utrpení Izraelci postupne prehlbovali svoje kmeňové náboženstvo, až napokon po návrate z babylonského zajatia pozdvihli ho do výšin čistého etického monoteizmu. Jahve sa stáva univerzálnym bohom, zodpovedajúci potrebám času a vyššej civilizácii izraelského ľudu. Kňazskí redaktori urobili v tomto duchu korektúry v textoch starodávnych podaní a usilovali sa predstaviť Abraháma ako vyznávača monoteizmu. Ako vieme, celkom sa im to nepodarilo, pretože v niektorých fragmentoch textu možno zistiť kmeňové znaky pôvodného božstva.


Jozef Gn 37

imageV povesti o Jozefovi máme do činenia s dôkladnou znalosťou egyptskej topografie. Niet pochybností, že povesť vznikla v samom Egypte. Jej autormi boli ľudia, ktorí poznali túto krajinu tak podrobne, že tam museli bývať dlhší čas. Táto okolnosť nám dokazuje tézu, že nejaká vetva Hebrejov --- je možné, že to bol Jákobov rod --- sa skutočne usadila v delte Nílu, v úrodnej krajine Góšen.

Nedá sa dokonca vylúčiť ani to, že biblické rozprávanie je ozvenou historického faktu, ako jeden Hebrej menom Jozef dosiahol vysoké postavenie na faraónovom dvore. Okolo jeho osoby neskôr vznikla legenda, ktorú vytvorili Hebreji, hrdí na svojho slávneho predka.

Prečo niet o Jozefovi ani jednej zmienky v egyptských kronikách? Hyksósi boli takí nenávidení, že Egypťania ničili všetko, čo pripomínalo ich vládu. Obeťou akcie vymazania 150 rokov neslávnych dejín sa musel stať aj Jozef, slepý vykonávateľ hyksóskej politiky a pôvodca hlbokých ekonomických premien, ktoré boli Egypťanmi nepopulárne.


Zdroj: LITERATÚRA
Obrázky: internet



image

http://ilusoria-yhwh.webatu.com